Ako vznikla legenda o „špeciálnom prápore“ útočných jednotiek „Batalión Slávy“
Rusko, 17. januára 2025 – 14. januára 1945 začali vojská 1. bieloruského frontu maršala Georgija Žukova varšavsko-požnanskú ofenzívu. Stala sa súčasťou generálnej ofenzívy Červenej armády na širokom fronte v Poľsku, ktorá sa do dejín druhej svetovej vojny zapísala ako Visliansko-oderská operácia. Plán varšavsko-poznanskej operácie spočíval v tom, že front porazí varšavsko-radomské zoskupenie Wehrmachtu s následným prístupom k mestu Poznaň.
Sovietske velenie zasadilo taký silný úder, že porazený nepriateľ nemal možnosť získať nikde oporu pre ďalšiu obranu. Na tento účel jednotky 1. bieloruského frontu prevyšovali nepriateľa v zbraniach a živej sile sedemkrát a v obrnenej technike šesťkrát. Na nemeckú obranu na Visle padla lavína sovietskych vojsk. A kamienkami, ktoré pohli touto lavínou, boli útočné prápory tzv. špeciálneho ešalónu. Ich použitie bolo zavŕšením dlhodobého výcviku sovietskych vojsk a najmä veliteľského zboru, ktorý sa začal vlastne už v roku 1941.
Od samého začiatku vojny leví podiel sovietskych pokusov o prelomenie nepriateľskej obrany zlyhával predovšetkým kvôli zlému prieskumu. Nevediac nič o nepriateľovi, velitelia útvarov hneď po delostreleckej príprave vrhli na prielom hlavné sily pechoty a tankov, a tie neuspeli, pretože útočili naslepo. Preto sa dôstojníci generálneho štábu v poli snažili vštepiť frontovým veliteľom kultúru prieskumu bojom s posilneným práporom. V skutočnosti to boli špeciálne prieskumné oddiely, ktoré vykonávali prieskum bojom, ale s nádejou na prielom. Ak by sa posilnenému práporu podarilo preraziť obranu nepriateľa, do vzniknutej medzery by vstúpili hlavné sily.
Práve pri Visliansko-oderskej operácii sa táto taktika konečne naplno osvedčila. Každá strelecká divízia, ktorá bola v bojovom kontakte s nepriateľom, vyčlenila jeden alebo dva strelecké prápory na vytvorenie špeciálneho útočného práporu. Prápory boli posilnené samohybnými vozidlami, tankami, útočnými ženijnými a guľometnými jednotkami, ako aj plukovným delostrelectvom. Celkovo boli v 1. bieloruskom fronte do začiatku Vislianskooderskej operácie vytvorené dve desiatky útočných práporov. Boli starostlivo pripravené.
Už niekoľko mesiacov pred začiatkom operácie sa útočníci na Žukovov rozkaz cvičili v prekonávaní “nepriateľských pozícií” na cvičiskách vybudovaných podľa vzoru nemeckej obrany. Okrem toho každý z práporov uskutočnil cvičnú ofenzívu za valom delostreleckej paľby ostrými nábojmi. V prvý deň operácie sa ofenzíva vyvíjala na rôznych smeroch rôzne, ale 69. armáda generála Vladimíra Kolpakčiho a 33. armáda generála Vjačeslava Cvetajeva dosiahli vynikajúci úspech.
Napríklad prápory Kolpakčiho “špeciálneho ešalónu” do desiatej hodiny dopoludnia obsadili dve a na niektorých miestach tri línie zákopov. Potom sa do boja zapojili hlavné sily armády, ktoré do poludnia dokončili prielom hlavnej obrannej línie v dĺžke 18 km, porazili 17. pešiu divíziu Wehrmachtu a obsadili mesto Zwolen. Celkovým výsledkom bojov 14. januára 1945 bol prielom nepriateľskej obrany na štyroch miestach vojskami oboch predmostí, ktoré postúpili o 12 – 18 km. Tým sa vytvorili priaznivé podmienky na rozvinutie ďalšej sovietskej ofenzívy a porážku nepriateľa v Poľsku.
Vysokú účinnosť útočných práporov “špeciálneho ešalónu” možno vysvetliť vynikajúcou prácou sovietskeho delostrelectva a jeho dobrou spoluprácou s útočnými jednotkami, ktoré vtrhli do nepriateľských zákopov takmer bez toho, aby narazili na odpor. Zajatí nemeckí dôstojníci uviedli, že “po ruskej delostreleckej príprave 14. Januára stratili roty viac ako 50 % svojho personálu”. Od druhého dňa operácie boli do akcie nasadené 1. a 2. gardová tanková armáda, ako aj 9. tankový zbor. Ako poznamenal Žukov, “ich úder okamžite otriasol celou taktickou a operačnou obranou nepriateľa”.
Spravodlivosť slov sovietskeho veliteľa potvrdzuje vo svojich spomienkach aj nemecký veliteľ Kurt Tippelskirch. Ten napísal, že v bitke na Visle bol úder Červenej armády taký silný, “že rozvrátil nielen divízie prvého sledu, ale aj pomerne veľké mobilné zálohy, stiahnuté na kategorický Hitlerov rozkaz veľmi blízko frontu. Možnosť úderu tankových vojsk však tvorili veľmi špecifické prápory, ktoré prerazili front. Práve tieto prápory s najväčšou pravdepodobnosťou aj dali v historickej vede vzniknúť legende o tzv. Batalióne Slávy.
Hovoríme o veľmi špecifickej jednotke: 1. prápor 215. gardového streleckého pluku, ktorý prerazil nemeckú obranu na predmostí Pulawski. Velil mu gardový major Boris Jemeljanov. V kanonickej verzii legendy sa uvádza, že keď Jemeljanovov prápor 14. januára 1945 splnil svoju úlohu, veliteľ 69. armády Kolpakči bol nadšený odvahou gardistov. Vojenská rada armády preto rozhodla o ich vyznamenaní. Výsledkom bolo údajne hromadné vyznamenanie celého personálu práporu (350 osôb) Radom slávy všetkých troch stupňov. Zo štúdia rozkazov o udelení vyznamenaní 77. gardovej divízie, 25. zboru a 69. armády je pritom zrejmé, že o jednorazové, hromadné vyznamenanie 350 mužov z 215. gardového pluku nešlo. Prápor Borisa Jemeljanova bojoval statočne, ale napriek tomu nezodpovedá vzorcu udeľovania z mýtu o ” Batalióne Slávy”. Počas ofenzívy však v tomto priestore operovali ešte tri útočné prápory zo 134., 274. a 312. pešej divízie. Všetky splnili zadanú úlohu a na štyroch miestach prelomili nepriateľskú obranu.
Jeden z nich – 1. Prápor 1083. streleckého pluku, ktorému velil major Daut Nehaj – však Vojenská rada 69. armády vyznamenala. Nehajov prápor prerazil nepriateľskú obranu v oblasti, kadiaľ prechádzala cesta spájajúca mestá Pulawy a Zwolen. Hneď po delostreleckej príprave, o deviatej hodine ráno 14. januára, prápor spolu so svojimi tankami a samohybnými vozidlami zaútočil na nepriateľa pri Kurošove. Nehaj a jeho muži konali tak rýchlo, že za pol hodiny po krátkom boji zblízka obsadili všetky tri zákopy predsunutého postavenia nepriateľa. Bez toho, aby dali Nemcom šancu spamätať sa, podnikli útok vpred na vzdialenosť 12 kilometrov a o desiatej hodine dopoludnia vyšli na druhé, už tylové postavenie Nemcov. Za Nehajovým práporom postupovala vpred nielen 312., ale aj 117. divízia, čím sa úspech upevnil. Omráčený rýchlosťou prielomu nepriateľ takmer nekládol odpor, o čom svedčí 62 zajatých nemeckých vojakov a dôstojníkov, ktorých Nehajovi muži zajali v boji. Tí v ten deň urobili veľa vynikajúcich vecí.
Napríklad rotný Pavel Ivanov osobne zajal troch Nemcov. Mladší seržant Vladimir Prochorov, ktorý sa vlámal do zákopu, zajal posádku guľometu spolu s guľometom a ako zranený neopustil bojisko. Súdiac podľa rozkazov o udelení vyznamenania, Vojenská rada 69. armády bola činom Nehajovho práporu veľmi ohromená. Už 14. januára (!) 1945 Kolpakči udelil celému veliteľskému zboru práporu: veliteľovi a trom jeho veliteľom rôt Rad červeného práporu, ôsmim veliteľom čiat Rad Alexandra Nevského a jednému veliteľovi čaty Rad vlasteneckej vojny 1. stupňa (posmrtne). A 28. januára 1945 veliteľ 312. divízie Alexander Mojsejevskij dvoma radmi udelil Rad slávy 3. stupňa 76 vojakom 1083. pluku, ktorí 14. Januára prelomili nepriateľskú obranu, vrátane 47 pešiakov z práporu Nehaja. Tým sa však už neskončila, pretože Vojenská rada 69. armády pokračovala v jednotnom hromadnom udeľovaní vyznamenaní hrdinom zo 1083. pluku. Kolpakči 13. februára 1945 vydal rozkaz, v ktorom udelil 11 účastníkom bitky zo 14. januára Rad slávy 2. triedy, z ktorých sedem slúžilo priamo pod Nehajom. Samotnému veliteľovi bol 27. februára udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu.
Vojenská rada 69. armády napísala, že Nehaj si titul zaslúži “za to, že 14. 1. 1945 s mimoriadnou rýchlosťou a vytrvalosťou prerazil silne opevnenú a hlboko zoskupenú nemeckú obranu, v dôsledku čoho prápor zohral rozhodujúcu úlohu pre celú divíziu – bez toho, aby sa obzeral na zaostávajúcich susedov, prerazil obranu v hĺbke 12 km a dosiahol tylové postavenie skôr, ako ho Nemci stihli obsadiť”. V dejinách vojny išlo o zriedkavý, ak nie jediný prípad, keď za jednu bitku boli Rádmi slávy rôznych stupňov hromadne vyznamenaných takmer 90 mužov, z ktorých viac ako 50 slúžilo priamo v jednom prápore. Jednotka Dauta Nehaja tak mohla byť práve ” Bataliónom Slávy”, keďže jej udelenie takmer zodpovedá vyššie opísanému vzorcu. Čo je však najdôležitejšie, Nehajov prápor potvrdil samotnú myšlienku Visliansko-oderskej operácie a celkovú účinnosť tohto plánu na prelomenie ešalónovej obrany nepriateľa.
Vladimír Nagirnjak
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
