Alexander Dugin: Trumpova revolúcia
najmä Alexander Jakovenko – skutočne chápe, aké vážne sú zmeny v Spojených štátoch. Jakovenko správne povedal, že “toto je revolúcia”. A to je vlastne pravda.
Novozvolený americký prezident Trump a jeho najbližší dôverníci – predovšetkým vášnivý Elon Musk – vykazujú takmer revolučnú aktivitu. Hoci Trump ešte nie je v úrade – stane sa to 20. januára – Amerika a Európa už váhajú. Je to ideologické a geopolitické cunami, ktoré – úprimne povedané – nikto nečakal. Mnohí očakávali, že Trump sa po svojom znovuzvolení vráti k viac-menej konvenčnej politike – ako to bolo už počas jeho prvého funkčného obdobia ako prezidenta USA. Aj keď si zachováva svoje charizmatické a spontánne črty. Už teraz sa však dá povedať, že to tak nie je. Trump znamená revolúciu. Najmä v tomto prechodnom období zmeny moci z Bidena na Trumpa má zmysel vážne sa zaoberať otázkou: Čo sa deje v USA? Pretože sa tam určite niečo deje – a niečo veľmi, veľmi dôležité.
“Deep State” a história vzostupu USA
V prvom rade by sa malo objasniť, ako mohol byť Trump – vzhľadom na moc “hlbokého štátu” – vôbec zvolený? To si vyžaduje komplexnejší prístup. “Deep state” v USA predstavuje jadro štátneho aparátu a ideologickú a ekonomickú elitu, ktorá je s ním úzko spojená. V USA nie sú štát, hospodárstvo a vzdelanie od seba striktne oddelené, ale tvoria jeden systém komunikačných nádob. Okrem toho existujú tradičné americké tajné spoločnosti a kluby, ktoré kedysi zohrávali úlohu komunikačných centier pre elity. Celý tento komplex sa zvyčajne označuje ako “Deep State”. Dve hlavné americké strany – demokrati a republikáni – nie sú nositeľmi konkrétnych ideológií, ale iba vyjadrením variácií na jeden ideologický, politický a ekonomický kurz stelesňovaný “hlbokým štátom”. A rovnováha medzi nimi slúži len na nápravu niektorých nepodstatných aspektov a udržanie kontaktu so spoločnosťou ako celkom.
Po druhej svetovej vojne prešli Spojené štáty dvoma fázami: érou studenej vojny so ZSSR a socialistickým táborom (1947 – 1991) a obdobím unipolárneho sveta alebo “koncom dejín” (1991 – 2024). V prvej fáze USA čelili ZSSR ako rovnocennému partnerovi, zatiaľ čo v druhej fáze úplne porazili svojho protivníka a stali sa jedinou politicko-ideologickou superveľmocou (alebo hyperveľmocou) na svete. “Hlboký štát” – t. j. nie strany, ani iné inštitúcie – sa stal nositeľom tejto nemennej línie svetovej nadvlády.
Od 90. rokov 20. storočia táto svetová nadvláda nadobudla charakter ľavicovo-liberálnej ideológie. Ich vzorec bol kombináciou záujmov medzinárodného veľkého biznisu a progresívnej kultúry individualizmu. Túto stratégiu prijala najmä Demokratická strana USA a medzi americkými republikánmi ju podporili zástupcovia neokonzervatívcov. Jadrom tejto stratégie bolo presvedčenie, že môže existovať len lineárny a neustály rast: pre americkú ekonomiku aj pre svetovú ekonomiku, ako aj pre planetárnu expanziu liberalizmu a liberálnych hodnôt. Zdalo sa, akoby všetky štáty a spoločnosti sveta prijali americký model – politicky zastupiteľskú demokraciu, kapitalistickú trhovú ekonomiku, individualistickú a kozmopolitnú ideológiu ľudských práv, digitálne technológie a postmodernú kultúru ovplyvnenú Západom. “Deep State” v USA zdieľal túto agendu a pôsobil ako garant jej praktickej implementácie.
Samuel Huntington a výzva na korekciu kurzu
Od začiatku 90. rokov sa však medzi americkými intelektuálmi ozývajú hlasy varujúce pred chybnosťou tohto prístupu z dlhodobého hľadiska. Tento postoj vyjadril najmä Samuel Huntington, ktorý predpovedal “stret civilizácií”, multipolaritu a krízu globalizácie západného štýlu. Skôr navrhol posilnenie ako oslabenie americkej identity a požadoval, aby sa ostatné západné spoločnosti zjednotili v jednotnej – už nie globálnej, ale regionálnej – západnej civilizácii. V tom čase sa však zdalo, akoby to bola len prílišná opatrnosť jednotlivých skeptikov. A “deep state” sa jasne postavil na stranu optimistov “konca dejín” – ako napríklad Huntingtonov hlavný oponent Francis Fukuyama. To vysvetľuje nepretržitý kurz po sebe idúcich amerických prezidentov Clintonovej, Busha, Obamu (po ktorom nasledovalo Trumpovo prvé prezidentstvo, ktoré do tejto logiky nezapadá) a Bidena. Americkí demokrati aj americkí republikáni (Bush Jr.) obhajovali jednotnú politicko-ideologickú stratégiu “hlbokého štátu”: globalizmus, liberalizmus, unipolaritu a hegemóniu.
Tento optimistický kurz globalistov narazil na problémy už začiatkom roku 2000. Rusko prestalo slepo nasledovať USA a začalo posilňovať svoju suverenitu. Ukázalo sa to najmä po Putinovom prejave v Mníchove v roku 2007, udalostiach v Gruzínsku v roku 2008 a vrchol dosiahlo znovuzjednotenie s Krymom v roku 2014 a predovšetkým začatie špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine v roku 2022. To všetko bolo v úplnom rozpore s plánmi globalistov.
V Číne, najmä pod vedením Si Ťin-pchinga, začala uplatňovať nezávislú politiku – na jednej strane ťažila z globalizácie, ale tiež jej stanovila tvrdé limity, akonáhle sa jej logika dostala do konfliktu s národnými záujmami a hrozilo oslabením suverenity.
V islamskom svete sa znásobili sporadické protesty proti Západu, a to tak v snahe o väčšiu nezávislosť, ako aj v odmietaní vnútených liberálnych hodnôt.
V Indii sa k moci dostali pravicoví nacionalisti a tradicionalisti s premiérom Naréndrom Módím.
V Afrike boli antikoloniálne nálady na vzostupe a krajiny Latinskej Ameriky sa cítili čoraz nezávislejšie od USA a Západu ako celku.
To viedlo k vytvoreniu BRICS ako prototypu multipolárneho medzinárodného systému, ktorý je do značnej miery nezávislý od Západu.
Americký “deep state” bol preto nútený konfrontovať sa s vážnym problémom: mal by naďalej trvať na svojom vlastnom názore a ignorovať nárast antagonistických procesov tým, že sa ich snaží potlačiť prostredníctvom informačných tokov, dominantných naratívov a napokon priamej cenzúry v médiách a sociálnych sieťach, alebo by mal tieto trendy brať do úvahy a hľadať novú formu reakcie? zmenou svojej základnej stratégie tvárou v tvár tejto realite, ktorá sa už nezhoduje so subjektívnym hodnotením niektorých amerických analytikov?
Trump a “hlboký štát”
Trumpovo prvé prezidentstvo stále vyzeralo ako náhoda alebo “technické zlyhanie”. Áno, k moci sa dostal na vlne populizmu, spoliehajúc sa na tie americké skupiny, ktoré čoraz viac uznávali neprijateľnosť globalistickej agendy a odmietali prejavy “woke” (ľavicovo-liberálny kódex s princípmi hyperindividualizmu, rodovej politiky, feminizmu, LGBT, kultúry zrušenia, podpory migrácie vrátane nelegálnej migrácie, kritickej rasovej teórie atď.). V tom čase sa v USA prvýkrát hovorilo o “hlbokom štáte”. “Prebudení” a nálada širokých más ľudí boli vo čoraz väčšom rozpore medzi sebou.
“Deep state” však v rokoch 2016 až 2020 nebral Trumpa vážne a on sám ako prezident USA nedokázal zaviesť štrukturálne reformy. Po skončení jeho prvého funkčného obdobia “hlboký štát” podporoval Bidena a Demokratickú stranu tým, že ovplyvňoval voľby a vyvíjal na Trumpa bezprecedentný tlak – považoval ho za hrozbu pre celý globalistický unipolárny kurz, ktorý USA sledovali desaťročia – a vo všeobecnosti s určitým úspechom. Tak sa zrodil slogan Bidenovej kampane “Build Back Better”. Myslelo sa tým to, že po “zlyhaní” prvej Trumpovej administratívy by sme sa mali vrátiť k realizácii globalistickej liberálnej agendy.
Ale medzi rokmi 2020 a 2024 sa všetko zmenilo. Hoci Biden s podporou “hlbokého štátu” obnovil svoju bývalú politickú líniu, tentoraz musel dokázať, že všetky náznaky globalizačnej krízy boli len “nepriateľskou propagandou”, “prácou Putinových alebo čínskych agentov” a “machináciami domáceho okraja”.
S podporou vedenia americkej Demokratickej a neokonzervatívnej strany sa Biden snažil prezentovať situáciu tak, aby nešlo o skutočnú krízu, nie o problémy, nie o to, že realita čoraz viac odporovala myšlienkam a projektom liberálnych globalistov, ale o potrebe zvýšiť tlak na ich ideologických oponentov – teda spôsobiť Rusku strategickú porážku. Zastaviť regionálnu expanziu Číny (projekt Jedno pásmo, jedna cesta), sabotovať BRICS a ďalšie tendencie smerom k multipolarite, potlačiť populistické tendencie v USA a Európe a dokonca eliminovať Trumpa (právne, politicky a fyzicky). Preto podpora teroristických metód a sprísňovanie ľavicovo-liberálnej cenzúry. V skutočnosti sa liberalizmus za Bidena nakoniec stal totalitným systémom.
“Deep State” pokračoval v podpore Bidena, ako aj globalistov vo všeobecnosti (medzi ich hlavných predstaviteľov v Európe patria Boris Johnson a Keir Starmer, Emmanuel Macron a Ursula von der Leyen). Ultraglobalistické štruktúry vytvorené Sorosom sa tak stali mimoriadne aktívnymi, nielenže prenikli do všetkých európskych inštitúcií, ale intenzívne pracovali aj na zvrhnutí Módího v Indii, príprave nových farebných revolúcií v postsovietskom priestore (Moldavsko, Gruzínsko, Arménsko) a zvrhnutí neutrálnych alebo dokonca globalistických režimov v islamskom svete – napríklad v Bangladéši a Sýrii.
Tentoraz však podpora amerického “hlbokého štátu” voči globalistom nebola bezpodmienečná, ale podmienečná. Biden a spol. museli skôr prejsť testom a dokázať, že s globalizáciou je všetko v poriadku a že ide len o technický problém, ktorý sa dá vyriešiť silou – či už ideologický, mediálny, ekonomický, politický alebo priamo teroristický. “Deep State” mal pôsobiť ako sudca.
Biden stráca dôveru “hlbokého štátu”
Bidenovi sa to však nepodarilo. Dôvodov je viacero. Putinovo Rusko sa nevzdalo a odolalo bezprecedentnému tlaku – prostredníctvom sankcií, stretu s ukrajinským teroristickým režimom podporovaným všetkými západnými krajinami, ekonomických výziev a prudkého poklesu predaja surovín, ako aj oddelenia od špičkových technológií. Krajina to všetko zvládla a Bidenovi sa nepodarilo poraziť Rusko.
Čína tiež neustúpila a pokračovala v obchodnej vojne s USA bez toho, aby utrpela kritické straty.
Nepodarilo sa mu ani zvrhnúť Modiho počas volebnej kampane.
Summit BRICS v Kazani – teda na území Ruska bojujúceho proti Západu – prebehol skvele. Proces multipolarity pokračoval vo svojom vzostupe.
Izrael spáchal genocídu v Gaze a Libanone v rozpore so všetkými pravidlami a normami, čím anuloval akúkoľvek globalistickú rétoriku, pričom Biden nemal inú možnosť, ako ju podporiť.
Najdôležitejšie je, že Trump sa tým nenechal zraziť, ale upevnil okolo seba Republikánsku stranu v bezprecedentnej miere, pokračujúc a dokonca radikalizujúc populistickú agendu. V skutočnosti sa okolo Trumpa čoraz viac rozvíjala nezávislá ideológia. Ich hlavnou tézou je, že globalizmus je porazený a že jeho kríza nie je dielom nepriateľov alebo propagandy, ale reálnym stavom. Preto je potrebné nasledovať cestu Huntingtona a nie cestu Fukuyamu, vrátiť sa k politike realizmu a americkej (v širšom západnom zmysle) identity, zastaviť experimenty s “woke” a zvrátenosťami – inými slovami, vrátiť americkú ideológiu do továrenského prostredia raného klasického liberalizmu, vrátane protekcionizmu a určitého stupňa priameho nacionalizmu. Výsledkom bol projekt MAGA – Make America Great Again.
“Hlboký štát” mení svoje vlastné priority
Práve preto, že sa Trumpovi podarilo obhájiť svoju pozíciu v horizonte amerického ideologického priestoru, Deep State nedovolil americkým demokratom ho eliminovať. Biden neuspel na skúške “Build Back Better” (aj kvôli svojmu intelektuálnemu úpadku), nikoho o ničom nepresvedčil – to znamená, že “Deep State” rozpoznal realitu globalizačnej krízy a staré metódy jej šírenia.
To je dôvod, prečo tentoraz “deep state” umožnil Trumpovi byť zvolený a dokonca okolo neho zhromaždiť radikálnu skupinu ideologických trumpistov, reprezentovaných takými farbitými postavami ako Elon Musk, J.D. Vance, Peter Thiel, Robert Kennedy Jr., Tulsi Gabbard, Kash Patel, Pete Hegseth, Tucker Carlson a dokonca aj Alex Jones.
Najdôležitejšia vec je tu nasledovná: Po prijatí Trumpa si americký “deep state” uvedomil, že globálnu stratégiu USA z hľadiska ideológie, geopolitiky, diplomacie atď. je potrebné zásadne zrevidovať. Odteraz všetko podlieha revízii. Trump a trumpizmus – alebo v širšom zmysle populizmus – sa ukázali ako netechnické zlyhanie, nie náhodný skrat, ale fixácia na skutočnú a zásadnú krízu globalizácie a navyše jej koniec.
Trumpovo súčasné funkčné obdobie nie je len epizódou v sekvencii medzi vládou amerických demokratov a amerických republikánov, ktorí vo všeobecnosti nasledujú rovnakú líniu a sú chránení a podporovaní Deep State bez ohľadu na výsledky straníckych volieb. Je to začiatok nového obratu v histórii americkej hegemónie. Je to hlboká revízia jej stratégie, ideológie, štruktúry a štruktúr.
Trumpizmus ako postliberalizmus
Pozrime sa teraz bližšie na kontúry trumpizmu – ktorý sa postupne vynára ako ideológia. To znamená úplný rozchod s ľavicovým liberalizmom, ktorý sa v USA etabloval v posledných desaťročiach. “Hlboký štát”, ktorý nemá vôbec žiadnu ideológiu, je teraz očividne pripravený experimentovať so zásadnou revíziou liberálnej ideológie, ak nie s jej úplnou demontážou. Trumpizmus teda pred našimi očami nadobúda črty nezávislej ideológie, ktorá je v mnohých ohľadoch v priamom kontraste s ľavicovým liberalizmom, ktorý donedávna dominoval. Trumpizmus ako ideológia je heterogénny a má niekoľko pólov. Ale jeho všeobecná štruktúra je už viac-menej jasná. Po prvé, trumpizmus odmieta globalizmus, ľavicový liberalizmus (progresivizmus) a “woke”.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
