Zo zabudnutej histórie – vzdušné víťazstvo „nebeského slimáka“ nad americkou prúdovou stíhačkou
Život so sebou prináša rôzne kuriózne situácie, ktorým je na prvé počutie ťažko uveriť. Nasledujúci článok je práve z takéhoto súdka a je iba na čitateľovi, či mu informácia vyčarí úsmev na tvári, alebo… Letecká verejnosť počula veľakrát o legendárnom nočnom bombardéri a prieskumnom lietadle typu U-2 prezývanom „kukuruznik“. Po smrti konštruktéra Nikolaja Nikolajeviča Polikarpova v roku 1944 dostalo na jeho počesť označenie Po-2 a súčasne sa stalo jediným vrtuľovým dvojplošníkom, na ktorého bojovom účte figurovalo víťazstvo nad prúdovým stíhacím lietadlom.
Počiatky Po-2, resp. ešte ako U-2 spadajú do roku 1928. V tom čase bolo lietadlo naprojektované ako cvičné. Jeho konštrukcia sa ukázala ideálnou pre výcvik budúcich pilotov, lietadlo bolo ľahko ovládateľné a vďaka svojej spoľahlivosti neskúseným pilotom mnohé „odpustilo“, i hrubé chyby pilotáže, ktoré by na inom type skončili leteckou haváriou so smrteľným koncom. Ako príklad možno uviesť, že lietadlo sa „vlastnou“ chybou nedokázalo dostať do vývrtky, to bolo možné iba úmyselným manévrom. A ak sa už pilot dostal do podobnej situácie, z pádu v rotácii bolo možné lietadlo opätovne ľahko vyviesť do normálneho letu.
Dvojplošník disponoval motorom so 130 konskými silami, takže jeho maximálna rýchlosť bola do 150 km/h, cestovná rýchlosť bola medzi 120 až 130 km za hodinu – na zemi nebezpečne, priam vražedne rýchlo, avšak vo vzduchu relatívne pomaly, preto ten „slimák“ v názve článku. Po-2 / U-2 sa vyrábal z tých najobyčajnejších a najbežnejších materiálov, rám bol vyrobený z dreva, pokrytý bol dyhou a plátnom.
V období Veľkej vlasteneckej vojny plnilo lietadlo okrem výcvikových úloh tiež prieskum a široké využitie našlo ako nočný bombardér. Vhodným pre túto úlohu sa stalo vďaka tichému chodu motora. Okrem toho mohol ťažko spozorovateľný dvojplošník zhadzovať svoj náklad bômb z malých výšok, čo zvyšovalo presnosť zásahov bombardovaním. Posádky si pochvaľovali krátky vzlet z neupravených trávnatých plôch, lietadlu stačilo na vznesenie sa do vzduchu 150 metrov. Takto dokázal bombardér operovať z veľkého množstva letísk v bezprostrednej blízkosti frontových línií. Pre ochranu posádky sa v druhej kabíne, za kabínou pilota, nachádzalo guľometné miesto. Palubný strelec mohol z neho strieľať do zadnej hemisféry.
Efektivita použitia Po-2 v úlohe nočného bombardéra bola natoľko vysoká, že sa stali známe vynútené presuny nemeckých jednotiek s technikou počas nocí, len aby sa vyhli hrozbe útokov týchto strojov. Obzvlášť sa v úlohe pilotov nočných bombardérov preslávili ženské pilotky čisto ženského 588. NBAP, neskôr premenovaný na gardový 46. GNBAP (46-й гвардейский ночной бомбардировочный авиационный полк — 46. gardový nočný bombardovací letecký pluk). Prvou veliteľkou bola majorka Jevdokija Beršanskaja. Nemci dali pluku so ženskými pilotkami meno „Nachthexen“, teda nočné bosorky.
Celkovo sovietsky priemysel vyrobil 33 000 týchto dvojplošníkov, produkcia začala v roku 1928 a skončila až 1953.
Je historickým faktom, že v čase Kórejskej vojny (1950-1953) Sovietsky zväz spoločne s Čínou poskytoval obrovskú vojenskú pomoc severokórejskej strane. Sovietski piloti sa najaktívnejšie zúčastňovali bojových stretov s americkými a juhokórejskými pilotmi. No okrem toho, ZSSR poskytol KĽDR tiež nespočetné množstvo bojovej techniky, vrátane niekoľkých stoviek preslávených Po-2. V čase konfliktu boli tieto dvojplošníky využívané, rovnako ako v čase Veľkej vlasteneckej vojny, a to vysoko efektívne, v úlohe nočných bombardérov. Pilotované boli kórejskými pilotmi, ktorí absolvovali zrýchlený výcvik.
Američania v tejto vojne testovali v ostrých podmienkach nové typy prúdových stíhačiek, medzi ktorými bola aj, v tých časoch jedna z najnovších, stíhačka Lockheed F-94B Starfire. Toto dvojmiestne lietadlo, vyvinuté pôvodne z cvičného Lockheed T-33 Shooting Star, malo na palube v tej dobe revolučný radar, ktorý posádke lietadla umožňoval vyhľadávanie nepriateľských strojov počas nočných letov. Lietadlá Starfire bojovali nielen so stíhacími lietadlami, akými boli napríklad MiG-15, Jak-9 alebo cvičné lietadlo Jak-18, ale tiež s našim slimákom, Po-2.
Podľa amerických archívnych materiálov a tiež na základe všeobecne dostupných infomácií zostrelili Američania v čase Kórejskej vojny na type Lockeed F-94B Starfire 8 nepriateľských lietadiel. Z tohto súčtu pripadajú 3 kusy na MiG-15, jeden kus je Lavočkinova La-9 a 4 ks pripadajú na Polikarpovovu Po-2. Avšak, podľa všetkého, súdiac na základe ich vrodenej skromnosti, americkí autori zamlčiavajú zahanbujúce fakty o prehrách svojich pilotov zo vzdušných bojov s pomalými nočnými bombardérmi pochádzajúcimi ešte z roku 1928. Neostáva iné, ako to spraviť za nich.
Celá podstata tkvie v tom, že príliš nízka maximálna rýchlosť nebeského slimáka, a jeho cestovná rýchlosť spravidla, ako si určite spomínate zo začiatku článku, dosahovala len okolo 120 až 130 km/h, nútila amerických „orlov“ snažiť sa o všemožné triky, ktoré by im umožnili vyrovnať režim letu a uzamknúť dvojplošník v zameriavači. Akonáhle sa zjavil počas temnej časti dňa pomaličky letiaci bombardér na obrazovke palubného radaru, pilot-operátor okamžite o tom podal správu pilotovi, na ktorom bol teraz rad, aby vyskúšal všetky triky s cieľom znížiť rýchlosť pre úspešné uskutočnenie efektívneho útoku. K slovu sa dostali klapky, dokonca podvozok. Treba mať ešte na pamäti, že rýchlosť F-94 pri ktorej strácal stabilitu letu bola okolo 170 km/h. Za takejto situácie zostreliť pomaly letiacu Po-2 štvoricou palubných guľometov Colt-Browning M-3 ráže 12,7 mm prúdovej stíhačky, prudko nestabilnej pri nízkych rýchlostiach, – to bola ešte len úloha.
V takom prípade mnoho záviselo aj od majstrovstva kórejských pilotov. Ak zbadali, že sú pod útokom americkej prúdovej stíhačky, pilot nočného bombardéra obyčajne začal s manévrami uhýňania, sťažujúc tak už aj bez toho prekvapeným Američanom, úkon zamerania. Žiaľ, to bolo tak v danej situácii asi všetko čo mohli, nakoľko jediný guľomet Po-2 bol prakticky nepoužiteľný počas nočného vzdušného boja.
A práve pri takýchto situáciách si dokázali Kórejčania pripísať na zoznam víťazstiev dve lietadlá typu Starfire, útočiace na nočné bombardéry Po-2.
Prvý prípad prebehol v noci 3. mája 1953, keď neskúsený pilot F-94 poručík Stanton G. Wilcox, nebol úspešný vo svojej snahe znížiť rýchlosť počas útoku a priamo vrazil do uhýbajúceho sa Po-2, a zároveň pochoval aj svojho partnera, pilota – operátora rádiolokátora, navedúc svoje lietadlo na nešťastný cieľ.
Druhý vzdušný súboj prebehol nasledujúcu noc, 4. mája 1953. Tentoraz Američania, potom ako s pomocou palubného radaru zachytili na obrazovke kórejský bombardér, znížili rýchlosť a pokúsili sa zaútočiť na pomaloletiaci dvojplošník Po-2. Avšak, keď kórejský pilot zbadal, že je pod útokom, začal aktívne vykonávať úhybné manévre a podarilo sa mu vymaniť spod hrozby. Nakoniec sa americké „esá“ tak nechali pohltiť lovom „slimáka“, že stratili stabilitu lietadla pri príliš nízkej rýchlosti a zrútili sa na zem. Takto napokon kórejský pilot, vďaka svojmu majstrovstvu a chladnokrvnosti a tiež vďaka zápalu emotívnych Američanov pre boj, získal možnosť pripísať si na svoj zoznam unikátne víťazstvo – víťazstvo pomaloletiaceho dvojplošníka nad americkou prúdovou stíhačkou, v tých časoch jedno z najmodernejších lietadiel.
Táto vojna po sebe zanechala mnoho neobjasnených stránok. Američania skrývajúci aktívne vlastné straty, na každom rohu hlásili o svojich vzdušných víťazstvách nad severokórejskymi a sovietskymi pilotmi. Archívne materiály Ministerstva obrany ZSSR, bez škrupulí opisujúce mnohopočetné prípady bojových stretov sovietskych pilotov s americkými na kórejskom nebi, sa vo svojej podstate jasne odlišujú od tých vydaných americkou tlačou s odvolaním na Pentagon. V rovnakom čase americké vojenské kruhy pokračujú v zamlčiavaní skutočných výsledkov vzdušných súbojov z tejto vojny a dávajú im označenie „Prísne tajné“.
Dodatok prekladateľa: …nastal čas vrátiť sa k poznámke zo začiatku príspevku spomínajúcej úsmev na tvári čitateľa alebo… Nuž, tí ktorí očakávali, že sa dozvedia ako „kukuruznik“ zostrelil svojím palubným guľometom prúdovú stíhačku zostali asi sklamaní, tí triezvejší sú si vedomí, že niečo podobné je len veľmi ťažko, ak vôbec uskutočniteľné. Ako teda nazerať na nadšenie ruského autora z víťazstiev kórejských pilotov? Tak teda, druhý prípad je vcelku jasný, kórejský nočný bombardér sa podľa všetkého bezpečne vrátil na domovské letisko a protivníka porazil vymanévrovaním. Sporným sa však stáva prvý prípad, pri ktorom končia v troskách obe lietadlá, tak americké ako aj kórejské. Autor tvrdí, že je to prvý prípad víťazstva Po-2 nad americkou prúdovou stíhačkou. Technicky však americký pilot uskutočnil tzv. taran, teda vyradenie nepriateľského lietadla nárazom vlastného stroja…, áno, bolo to neúmyselné a skončilo to tragicky. Keď si však uvedomíme, že najmä sovietski piloti počas 2. svetovej vojny často a s úspechom (opakovane, samozrejme, vždy s iným lietadlom 🙂 ) používali túto metódu boja proti nepriateľovi, musíme pripustiť aj opačné hodnotenie, a teda že víťazom v prvom prípade je vlastne americké lietadlo… Záverom by sa teda dalo povedať, že v prvom súboji to skončilo remízou a autorovo nadšené opísanie dvoch vzdušných víťazstiev môžeme smelo znížiť na síce iba jedno, zato však nevyvrátiteľne…
Preložil a upravil: Milan Paulus
