Sám priletel… alebo ako Sovietsky zväz v roku 1969 získal tajné bezpilotné lietadlo z USA
celkovo na dĺžku mal iba 13,1 metrov.
Bolo to bezpilotné priekumné, povedzme si na rovinu, špionážne, lietadlo D-21, vyvinuté a vyrobené na tom istom mieste ako aj Lockheed SR-71 Blackbird. Lietadlá sa na seba podobali nielen konštrukčne ale aj určením: špionážny let v nadzvukových rýchlostiach a vo vysokých výškach, len s tým rozdielom, že pilotovaný SR-71 Blackbird (SR ako Strategic Reconnaissance, teda strategický prieskum, pozn.prekl.) sa po splnení misie vrátil na leteckú základňu a dron D-21 mal zhodiť nasnímaný fotografický materiál na bezpečnom mieste a následne sa sám zničiť.
Pre štart bol využívaný opäť SR-71 Blackbird, v tomto prípade však mal označenie M-21 a bezpilotné lietadlo D-21 štartovalo zo špeciálne upravenej časti na vrchu lietadla (podobným spôsobom, avšak oveľa neskôr, bolo napríklad využívané najväčšie transportné lietadlo Antonov An-225 Mrija na prevoz ruského raketoplánu Buran, dnes sa pokúšajú o oživenie tohto transportného obra (An-225), zatiaľ s neistým výsledkom, Číňania, pozn.prekl.). Neskôr bola vyvinutá verzia pre vypúšťanie zo strategického bombardéra B-52. V tomto prípade bol dron D-21 zavesený pod krídlami strategického bombardéra.
Prvý bojový let bezpilotného lietadla však skončil rozčarovaním. Po korektnom odpútaní sa od svojho nosiča (Lockheed M-21) preletel dron D-21B (verzia s raketovým urýchľovačom) ponad Čínu, úspešne uskutočnil fotografovanie jadrového polygónu pri jazere Lobnor a potom z neznámych príčin nenabral spiatočný kurz ani sa sám nezničil, ale pokračoval v lete až do minutia paliva a neďaleko Bajkonuru v sovietskom Kazachstane „pristál“. Sovietski inžinieri takto jednoducho získali dar a súčasne cenný materiál pre výskum a vývoj vlastného bezpilotného špionážneho prostriedku. Je jasné, že poškodený dron D-21 bol následne v maximálnej možnej miere podrobne preskúmaný…
„D-21 bol zdrojom obrovského záujmu sovietskeho leteckého vedenia, nakoľko to bol prostriedok v relatívne kompaktnom prevedení a súčasne vybavený na tie časy najmodernejšími prístrojmi pre prieskum a to predovšetkým pre diaľkové špionážne lety uskutočňované vo vysokých výškach v nadzvukovom režime v enormne ťažkých podmienkach vysokého kinetického prehrievania, takže zároveň aj v bezpečí pred vtedajšími sovietskymi záchytnými stíhačkami (MiG-25) ale dokonca aj pred sovietskou PVO.“ Takto sa k téme vyjadrili aj sovietski znalci leteckej histórie, historici Jefim Gordon a Vladimír Rigmant, ktorých citovala v obdobnom príspevku americká stránka National Interest.
Z rozhodnutia Rady ministrov Sovietskeho zväzu sa počnúc 19. marcom 1971 začali práce na vývoji strategického bezpilotného dronu Voron (Raven, havran), analógu amerického dronu D-21. Úprimne povedané, bola to kópia…, ale keď už sme úprimní, môžeme doplniť nasledovné – načo výmýšľať nové, ak môžete skopírovať čo k vám napokon samo priletelo a ušetriť tak nemalé finančné prostriedky… Nosičom sovietskeho dronu mal byť strategický bombardér Tupolev Tu-160, resp. tiež Tu-95.
Sovietsky analóg amerického dronu Lockheed D-21, Tupolev Voron
Tak ako americký, tak aj sovietsky zástupca bezpilotných nadzvukových špionážnych dronov napokon padol za obeť pokroku na poli vývoja špionážnych družíc. Fotografovanie z obežnej dráhy sa na oboch stranách ukázalo ako ďaleko efektívnejšie pre získavanie spravodajských informácií a ďalší vývoj špionážnych dronov operujúcich vo vysokých letových hladinách v nadzvukových rýchlostiach bol prerušený (na tomto mieste bol v pôvodnom texte použitý termín „ukončený“, ale tomu dnes hádam nik neverí, pozn. prekl.). Tupolev Voron nakoniec neopustil papier a čo sa týka dronu Lockheed D-21, ten je v počte asi 20 ks uchovávaný na leteckom cintoríne na americkej leteckej základni Davis-Monthan v štáte Arizona (neďaleko mesta Tucson).
preklad a úprava: jmp
Zdroj: https://rg.ru/warfiles.ru, https://topwar.ru/ , obrázky: wikipedia commons
