Aktuality, Bezpečnosť,

Ako pôsobiť proti presile? Podstata manévrovej vojny. Druhá časť

---

Na vyjadrenie podstaty manévru by sme nevystačili s odpoveďou, ktorú ponúka sovietska vojenská veda, a ktorého definícia by znela: “manéver je organizovaný presun vojsk počas bojových operácií do nového priestoru pôsobenia, za účelom získať výhodné postavenie voči protivníkovi, umožňujúce zasadiť mu rozhodujúci úder”. Definícia bola vytvorená autorom tejto štúdie na základe štúdia vojenských predpisov z čias VZ a na základe pohľadu západných vojenských analytikov, publikovaných v niektorých časopisoch. Je typicky nátlaková. Protiklad našich úvah.

Manéver v taktickom, operačnom aj strategickom, ale najmä v geostrategickom poňatí znamená oveľa viac a jeho zužovanie na fyzický presun v záujme ničenia znamená zbavovať sa nehmotnej podstaty manévru, ktorá spočíva vo vymanévrovaní protivníka pokiaľ možno tak, že nie je schopný ďalej účinne viesť vojnové operácie. Je to čosi, čo mali spoločné Guderianove ťaženie na Francúzsko, Izraelské vojny, Rommelove lišiacke ovládanie severnej Afriky, ale aj fínsky odpor voči totálnej prevahe sovietov, alebo nečakaný vzdor Slovenska bez armády v rovnakom roku 1939, proti horthyovskej agresii.

Za nestora manévrových vojen môžeme bez nadsadenia považovať čínskeho klasika Sun Tzu. Brožúrka s jeho základným dielom, ktoré som preložil z angličtiny, vyšla na MO SR vo vydaní VITA v roku 1997 a možno je stále dostupná na útvaroch slovenských ozbrojených síl. Jeho pravú podstatu objavil pilot, plukovník amerických vzdušných síl John Boyd pri skúmaní príčin netradične vysokého úspechu lietadiel F-86 proti Mig-15 počas Kórejskej vojny. Počet zostrelov v neskoršej fáze konfliktu dosiahol hodnotu 1:10 v prospech americkej stíhačky, hoci výkonové parametre lietadla Mig-15 pre manévrový vzdušný boj boli oveľa lepšie v porovnaní s lietadlom F-86. Aj preto mali v úvode prevahu vo vzdušnom boji.

Plukovník Boyd si položil otázku: “Ako je to možné?” a nedal si pokoj až do jej vyriešenia. Všimol si dve menej výrazné charakteristiky lietadiel, v ktorých mala F-86 výhodu oproti Mig-15. V prvom rade bublinová kabína F-86 umožňovala pilotovi podstatne lepší výhľad oproti utopenej kabíne Mig-15. V druhom rade, vysoko účinné hydraulické posilňovanie riadenia umožňovalo pilotovi F-86 podstatne rýchlejšie prechody medzi jednotlivými manévrami. Čiže aj keď pilot Mig-15 mohol robiť jednotlivé manévre lepšie ako pilot F-86, informáciou nedisponoval včas a pilot F-86 si udržiaval iniciatívu.

Po počiatočných výrazných porážkach, kedy lietadlá Mig-15 dosahovali nesporné úspechy využívaním svojich silných stránok, analytici USAF (Američania) vyvinuli taktiku, ktorou nútili pilotov Mig-15 do série zmien, na ktoré nestíhali reagovať z dvoch dôvodov: prvým boli pomalšie prechody, druhým horší výhľad. Tým sa spomaľoval jeho rozhodovací proces a s každou zmenou sa situácia pilota Mig-15 zhoršovala, pilot F-86 sa dostal do dobrej streleckej pozície a pilot Mig-15 veľmi často skončil v panickej reakcii.

Na základe toho plukovník Boyd hľadal paralely v pozemných bitkách a našiel spoločné črty: vždy jedna strana postavila protivníka pred sériu zmien, na ktoré nestačil včas reagovať. Výsledkom bola porážka protivníka s malými stratami na vlastnej strane. Podotýkam výraz “porážka”, nie “zničenie” ako to často používame v našich podmienkach. Pritom často išlo o podstatne silnejšieho protivníka, ktorý skončil v rovnakej panike ako kórejskí a čínski piloti.

Odpoveď na otázku: “Čo mali tieto prípady spoločné?” sa stala známou pod názvom Boydova teória manévrovej vojny, ktorú on sám prezentoval vo forme prednášky na tému: “Obrazec konfliktu”. Boyd vidí konflikt vo forme boja o čas v rozhodovacom cykle, ktorý má dnes názov “Boydov OODA cyklus” resp. v angličtine “OODA loop”(sľučka), vyplývajúci z postupnosti: pozorovanie (observation) – orientácia (orientation) – rozhodnutie (decision) – konanie (action).

Jedna aj druhá strana začína pozorovaním seba, protivníka aj podmienok boja, na základe toho sa zorientuje v situácii, čoho výsledkom je rozhodnutie, uplatnené v konaní. Znovu pozoruje následky a vplyvy svojho konania a cyklus pokračuje nanovo. Ak jedna strana súboja prechádza celý cyklus rýchlejšie ako druhá, táto získava iniciatívu a dočasnú výhodu. Kým pomalšia strana koná, rýchlejšia jej vnucuje nové a nové vstupy, na ktoré nestačí reagovať. Rýchlejšia strana si udržiava iniciatívu. Ak sa rýchlejšiemu protivníkovi podarí trvalo udržiavať väčšiu rýchlosť Boydovho cyklu, pomalšia strana reaguje stále menej účinne, až nakoniec nie je schopná efektívne reagovať a v najlepšom prípade zuteká z bojiska, v horšom prepadne panike.

Manévrovanie potom znamená – byť sústavne rýchlejší ako protivník, až dovtedy, kým nestratí súdržnosť tak, že nie je schopný ďalej bojovať ako účinná a organizovaná vojenská sila. Môže sa tak stať aj bez jediného výstrelu, bez jedinej obete, čo je ten najoptimálnejší prípad. Veľkú výhodu má ten protivník, ktorého súper podcení. Napríklad v Bitke o Caporetto počas 1. svetovej vojny, Rommel veliaci svojmu bataliónu zajal 10 000 talianskych vojakov práve takýmto spôsobom.

Najnovším prípadom geostrategického manévru je presadenie tzv. Lisabonskej zmluvy a plazivé zbavovanie členských štátov EÚ suverenity a štátnosti. Tým sa na najvyššej úrovni dosahujú ciele presne zhodné s tými, ktoré sa po tisícročia dosahovali krvavými vojnami. Neverte tomu, že tým je vyjadrená geniálnosť a strategické myslenie euroúradníkov. To v žiadnom prípade, oni nie sú o nič schopnejší ako domáci úradníci, skôr naopak. Ako sa im to podarilo? Sú v tom dva faktory: a) genialita a strategická vyspelosť tých v pozadí, ktorí riadia euroúradníctvo, čiže skrytých lídrov nadnárodnej oligarchie; b) nekonečná strategická neschopnosť a nekvalifikovanosť a nekompetentnosť drvivej väčšiny národných lídrov. Volených a zvolených voličmi.

Ako byť rýchlejším?

Skúsení praktici manévrových prístupov potvrdia, že tento spôsob vedenia vojnovej činnosti nemožno študovať formou zoznamu poučiek a postupov. Ide o vysoko tvorivý myšlienkový proces, v ktorom sa uplatňujú isté východiskové predpoklady. Základnou otázkou je vždy: Ako byť rýchlejší od môjho protivníka? Pokúsme sa vymenovať niekoľko zásadných predpokladov:

1. Byť originálnym, konať v súlade so situáciou, nikdy nepoužiť rovnaký postup dva razy.

2. Neobsadzovať vopred vyčlenené územie, všetko podriadiť konečnému cieľu zrazenia, operácie, ťaženia, alebo vojny. Prieskum nech ťahá vojská tam, kde je najmenší odpor a najmenej očakávaný postup.

3. Vždy stanoviť hlavné úsilie, ktorému je podriadená činnosť ostatných zložiek operačného zoskupenia.

4. Základom každého konfliktu je neistota, zmätok a neporiadok. Klasické prístupy sa usilujú zaviesť do vojny systém a poriadok. Manévrový prístup podporuje neistotu zmätok a neporiadok, videný očami protivníka. Stavanie protivníka pred riešenie dilém. Nech urobí čokoľvek, jedno je horšie pre protivníka ako druhé.

5. Vytvorenie čo najjednoduchšieho reťazca velenia, decentralizácia velenia. Nikto nie je schopný detailne riadiť činnosti v prostredí neistoty a chaosu. Čím menej intervencií zo strany jednotlivých stupňov riadenia, čím menej stupňov riadenia, tým je rozhodovací cyklus rýchlejší.

6. Vyhýbanie sa detailným rozkazom, používanie “cieľového velenia”. Nenariaďovať AKO splniť cieľ, ale ČO chceme dosiahnuť. Umožniť tak maximálne rozvinutie iniciatívy na podriadených.

7. Byť nevyspytateľným, vyhýbať sa akýmkoľvek poučkám a predpísaným postupom. Vždy mať na pamäti: “Nikdy dva razy nevstúpiš do tej istej rieky, žiadne dve situácie nie sú identické”. Ak je konanie predvídateľné, protivník ľahko vstúpi do rozhodovacieho cyklu a preberie iniciatívu.

8. Spoznať svoje aj protivníkove slabiny a silné stránky. Ochrana svojich slabín, vyhýbanie sa protivníkovým silným stránkam. Útok na protivníkove slabiny.

9. Neusilovať sa zničiť protivníka, usilovať sa o jeho porážku. Narušenie súdržnosti protivníka má väčšiu cenu ako jeho zničenie.

10. Vytvorenie atmosféry vzájomnej dôvery medzi nadriadenými a podriadenými. Podpora atmosféry akceptácie chýb. Lepšie je dobré rozhodnutie teraz ako vynikajúce o hodinu neskôr, najhoršia je nerozhodnosť. Umožniť podriadeným najprv konať, potom podávať hlásenia.

11. Použitie záloh na podporu úspechu, nepodporovať ten smer, kde vlastné vojská zlyhávajú.

12. Útočiť iba vtedy, keď útok prináša rozhodujúci výsledok. Použiť útok proti kľúčovým bodom. Pokiaľ možno, vyhýbať sa frontálnym útokom, uprednostňovať protiútoky.

13. V maximálnej miere používať presvedčivú klamnú činnosť a maskovanie.

14. Nebáť sa odmietnuť boj, keď víťazstvo nie je isté. Držať si v rukách rozhodnutie o prijatí, alebo odmietnutí boja. Nedať si ho vnútiť protivníkom.

15. Pohotovosť konania. Nečakať na lepšie spravodajské informácie, mohli by prísť neskoro.

16. Učiť vojakov myšlienkové postupy, čiže AKO vojensky myslieť, nie to, ČO si majú myslieť. Neučiť veliteľov postupy, ale myšlienkový proces úspešných vojvodcov. Nedávať jediné správne riešenia, každé zdôvodnené riešenie je správne. Najlepšou vojenskou školou sú príklady z histórie.

17. Príprava veliteľov tak, aby chápali zámer veliteľov o dve vyššie úrovne velenia.

Bolo by veľmi nesprávne, chápať tento zoznam užitočných poznatkov vo forme predpísaných poučiek. Ide o vyjadrenie podstaty manévrového vedenia vojnovej činnosti z niekoľkých zdrojov vo forme súhrnu myšlienok, napomáhajúcich pochopenie rozdielnosti oproti zaužívaným postupom. Zoznam sa dá doplniť a každý bod je možné porovnať s nátlakovým spôsobom vedenia vojny.

Pokračovanie v tretej časti.

Ing. Peter ŠVEC, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v., bývalý ZNGŠ pre operácie, šéf špeciálnych síl a GR sekcie vojenského vzdelávania MO SR