Prvý skúšobný prototyp nesúci označenie I-300 (MiG-9), zdroj: airwar.ru

MiG-9, prvá sovietska prúdová stíhačka

Rusko/ZSSR, 30. september 2020 (AM)

Niekoľko mesiacov pred koncom Veľkej vlasteneckej vojny dostala OKB vedená A. I. Mikojanom a M. I. Gurevičom za úlohu skonštruovať vo veľmi krátkom čase vysokorýchlostnú stíhačku. Motor, ktorý by poskytoval vypočítaný výkon, v danom čase v ZSSR neexistoval. Jedinou možnosťou tak zostávalo použiť trofejné nemecké prúdové motory, ukoristené v porazenom Nemecku. Sovietom sa totižto pri jeho obsadzovaní podarilo zabrať aj jednu z tovární, kde sa dovtedy vyrábali prúdové motory BMW-003 a JUMO-004.

MiG-9, prvá sovietska prúdová stíhačka:

V OKB Mikojana a Gureviča sa rozhodli, že vo svojej budúcej stíhačke použijú dvojicu motorov BMW-003, každý s ťahom 7,85 kN. V predbežnom projekte bolo lietadlo koncipované rovnako ako Me-262, teda jednoplošník s inštaláciou dvoch motorových gondol pod krídlom. Neskôr však, na základe iniciatívy A. I. Mikojana, bola táto koncepcia zavrhnutá a celý projekt sa začal vyvíjať nanovo podľa schémy dvoch motorov uložených vedľa seba v trupe stíhačky. Vďaka tejto konfigurácii zostalo krídlo aerodynamicky čisté a znížil sa tak čelný odpor vzduchu. Výsledky skúšok vo veternom tuneli CAGI potvrdili jednoznačú výhodu takéhoto usporiadania.

MiG-9, zdroj: oruzhie.info

V závere jesene 1945 bol projekt stíhačky schválený a začalo sa so stavbou makety. Po schválení makety bol vydaný príkaz č.157, na základe ktorého bolo konštrukčnej kancelárii (OKB Mikojana a Gureviča) nariadené zostrojiť prototyp stíhačky nesúci typové označenie I-300 („F”). Prototyp stíhačky bol koncipovaný ako dvojmotorový stredoplošník s priamym krídlom. Kabína pilota nebola ešte hermetická. Po prvýkrát bol na sovietskej stíhačke použitý trojkolesový podvozok. Výzbroj mali tvoriť tri kanóny umiestnené v prednej časti trupu – v priečke otvoru pre nasávanie vzduchu bol umiestnený kanón N-57 a pod ním boli ešte dva kanóny typu NS-23.

6. marca 1946 bola ukončená stavba prvého skúšobného prototypu I-300 (F-1). Začalo sa s pozemnými skúškami a objavili sa tiež prvé „prekvapenia”. Výstupné plyny vytvárali počas behu motorov taký silný podtlak, že lietadlo začalo samovoľne sadať na chvost. Urýchlene bola preto prerobená chvostová časť trupu. Ďalším problémom bola tepelná ochrana, resp. žiaruvzdornosť chvostovej časti trupu pred výstupnými plynmi. Nainštalovaná pokrývka tvorená žiaruvzdornou oceľou a duralom sa rozťahovala a deformovala. Bolo preto potrebné vymyslieť nejaké chladenie pre inkriminovanú časť trupu. Navyše sa začali problémy s vibráciami pokrývky, takže aj na toto bolo potrebné nájsť ďalšie riešenia.

Do polovice apríla 1946 bol napokon skúšobný prototyp I-300 pripravený na letové skúšky. Tými bol poverený skúsený skúšobný pilot A. N. Grinčik. 12. apríla uskutočnil s prototypom prvé rolovanie, 15. apríla prvé „odlepenie sa” od povrchu a 19. apríla prvý „let” na vzdialenosť štyroch metrov. A napokon, 24. apríla 1946 o 11:12, sa prvá sovietska prúdová stíhačka vzniesla do vzduchu na svoj prvý let. 11. júla 1946 bolo prijaté rozhodnutie predvesť novú prúdovú techniku vedeniu Ministerstva leteckého priemyslu. Počas priblíženia k letisku vo vysokej rýchlosti sa lietadlo A. N. Grinčika vo výške okolo 50 m prevrátilo na chrbát a narazilo do zeme. Príčina – odtrhnutý aerodynamický kryt krídla zničil stabilizátor. Počas pokračujúcich letových skúšok boli postavené ešte ďalšie dva prototypy, F-2 a F-3. Na prototype F-3 uskutočnil skúšobný pilot M. L. Gallaj testy leteckého kanónu N-57. Do tých čias i po ňom nikto nestrieľal vo vzduchu z kanónu podobného kalibru. Po týchto testoch sa však A. I. Mikojan rozhodol prejsť na miernejší kaliber, 37 mm.

Po skončení skúšok sa MiG-9 dostal do sériovej výroby a 18. augusta 1946 skúšobný pilot G. M. Šijanov predviedol lietadlo na leteckej prehliadke v Tušine. V závode v meste Kujbyšev bolo pre leteckú prehliadku, ktorá sa mala konať 7. novembra, vyrobených 10 lietadiel MiG-9, prehliadka sa však kvôli počasiu napokon nekonala.

Vo výrobe stíhačky sa následne, hoci sa už vedelo o niektorých jej nedostatkoch, pokračovalo až do úspešného ukončenia testovania nových typov stíhačiek, MiG-15 a La-15. Po prijatí pokročilejšej stíhačky MiG-15 do prevádzky v roku 1948 bola sériová výroba lietadla MiG-9 zredukovaná. Začiatkom 50. rokov boli potom stroje vyradené zo stavu Vzdušných síl v prospech novej stíhačky a vyradené kusy boli buď odpísané alebo presunuté do ČĽR.

Vzdušné sily ČĽOA získali v rokoch 1950 až 1951 372 kusov z 598 sériovo vyrobených stíhacích lietadiel MiG-9 a využívali ich, rovnako ako v ZSSR, predovšetkým na preškolenie vojenských pilotov na novú, prúdovú techniku.

MiG-9 letectva ČĽOA už ako muzeálny exponát, zdroj: oruzhie.info

Verzie stíhacieho lietadla MiG-9

I-300 (MiG-9) – prvý prototyp s motormi RD-20 (BMW-003)

I-301T (MiG-9UTI) – dvojmiestne výcvikové lietadlo

I-307 – stíhačka s motormi RD-20F (s prídavným spaľovaním)

I-308 (MiG-9M) – stíhačka s motormi RD-21 (s prídavným spaľovaním a umiestnením kanónovej výzbroje na bokoch prednej časti trupu) – táto verzia sa nedostala do sériovej výroby

MiG-9L – lietajúce laboratórium pre testovanie systému navedenia lietadla-strely KS-1

MiG-9 – sériová verzia s motormi RD-20 (bez prídavného spaľovania)

Technické údaje:

Typ a označenie: stíhacie lietadlo MiG-9

Posádka: 1

Rozpätie krídel, m: 10,00

Dĺžka, m: 9,75

Výška, m: 3,225

Plocha krídla, m²: 18,20

Hmotnosť, kg

pohotovostná (prázdneho lietadla): 3 533

vzletová (normálna): 4 998