Ďalšie prázdne sľuby: USA hrozia vylúčením Turecka z NATO po teste ruských systémov S400

USA, 29.október 2020 (AM) – Turci boli po nákupe Ruských S-400 vylúčení z programu F-35 (našťastie). Trvalo viac ako týždeň, kým americké úrady oficiálne zareagovali na testy týchto už tureckých protilietadlových systémov. Americká zdržanlivosť môže vychádzať z viacerých faktorov. Jedným z nich je zdržanlivosť prezidenta Trumpa, ktorý má aktuálne iné starosti keďže ďalšie voľby sú za dverami. Biely dom preto ukrýva možnú odpoveď pre Turecko, v ktorej budú zohľadnené výsledky volieb.

Pentagon sa rovnako zdržiava jednoznačných vyhlásení a všetko zostáva v zahmlenej pozícii. Je jasné, že S-400 nie je pre amerických vojnových štváčov nič dobré tiež z viacerých dôvodov (strata vplyvu, riziko odhalenia slabín US systémov a pod.). Preto sa dá predpokladať, že Turecko s napätím očakáva, kto zasadne do trónu v USA. Po voľbách sa totiž s najväčšou pravdepodobnosťou ukáže pozícia USA voči Turecku.

Hovorca Pentagónu konkrétne uviedol, že test tureckých S-400, ako aj ich uvedenie do prevádzky sú nezlučiteľné so štatútom spojenca USA, ako so štatútom člena NATO. Pentagón v zhode s administratívou prezidenta Trumpa, preto zjavne hrozí vylúčeniu z Ankary z NATO, ak by malo Turecko pretrvávať v túžbe uviesť systém do prevádzky bez ohľadu na sankcie, ktoré by mohli byť prijaté. Táto en-tá hrozba, má však malú šancu, že ju turecké orgány budú brať vážne. Dnes sa Turecko oveľa viac zaoberá túžbou javiť sa ako pilier Sunnitského islamu na Blízkom východe prostredníctvom svojho členstva v NATO.

Prezident Erdogan, ktorý má problémy v prieskumoch popularity, hrá kartu opozície medzi islamom a západom a chce byť pilierom obnovy Osmanskej ríše. Turecký prezident R. T. Erdogan tiež pred týmito testami vyhlásil, že Turecko nemá dôvod žiadať od USA povolenie na testovanie ich vybavenia. Súčasná dynamika v Ankare je namierená, ako sa zdá, proti západným hodnotám a prezident označuje západný “démonkratický” svet ako “fašistický a kolonialistický západ”. Táto rétorika sa javí ako úspešná a preto Erdogan, aj napriek riziku straty dôvery z NATO bude s najväčšou pravdepodobnosťou pokračovať v tomto ťažení.

Erdogan sa zjavne pohráva s trpezlivosťou Washingtonu ako aj s Moskvou. S istotou si Erdogan neželá vylúčenie z NATO. Omnoho lepšie by bolo pre jeho kult osobnosti, keby sa tak rozhodol sám, že Turecko opustí NATO. To sa však nestane, aspoň zatiaľ sa o tom nehovorí. Možno ďalší nezdarený pokus o prevrat by ho dostatočne presvedčil. Turecko požaduje na medzinárodnej scéne svoju autonómiu, vďaka ktorej by mohlo uzatvárať samostatne zmluvy o spolupráci napríklad aj s Čínou čo sa týka projektu obnovenia hodvábnej cesty, ktorá by mohla prechádzať aj cez Turecko aj keď postoj Pekingu k moslimským menšinám nie je zrovna moc dobrý.

V prípade vylúčenia Turecka z NATO, by sa mohla celá aliancia rozpadnúť. Preto je Turecko v relatívnom kľude, ale veci sa môžu zmeniť, obzvlášť po voľbách. Ak zostane Trump prezident, Erdogan sa nedočká možnosti zmeny vzťahov s Washingtonom. Biden by však mohol zahrať na kartu tvrdého prístupu a to by pre Tureckéh prezidenta mohlo znamenať jeho politickú smrť. Ak by však Biden bol ochotný prehodnotiť celú situáciu a aby sa zapáčil svojim pánom, mohol by resetovať vzťahy s Ankarou a možno aj návrat k programu F-35.

Vieme, že Izrael má (podľa dohôd s Američanmi) ako jediný právo mať to najlepšie vybavenie v tej oblasti. Turecko je v silnej opozícii s nimi. Vieme, že po nedávnej normalizácii vzťahov s viacerými krajinami arabského sveta sa tieto dožadujú nákupu F-35. Washington však ponúkol možnosť horšej výbavy ako pre Izrael. Otázka znie, aké F-35 dostane Turecko, keďže vzťahy s Izraelom nie sú zrovna k obdivu. Vysoká politika robí zázraky. Stačí ak pastier potiahne opratu doľava, alebo doprava a poslušná hlava štátu zrazu všetko zmení.

Predovšetkým je nepravdepodobné, že vylúčenie Turecka z NATO bude ľahké, bez ohľadu na to, čo hovorí Pentagón. Stanovy Atlantickej aliancie tento scenár v skutočnosti neposkytujú. Na ich úpravu je však nevyhnutne potrebné jednomyseľné hlasovanie členov a Ankara by potom zablokovala hlasovanie Aliancie, pričom by mohla spôsobiť jej rozpad. V tomto sa javí varovanie prezidenta Macrona, keď len pred rokom hovoril o mozgovej mŕtvici NATO, ktoré vtedy tak veľmi šokovali Američanov a mnohých európskych spojencov. V tomto smere si Macron zaslúžil skutočne vyznamenanie, lebo trafil klinček po hlavičke. Jeho vtedajšie vyhlásenie mohlo byť niečo ako prorocké, akoby vedel o situácii, ktorá nastane v nasledujúcich týždňoch, či mesiacoch. A európske otáľanie medzi NATO a možnou spoločnou obranou Európy by preto mohlo časom vážne narušiť obranné kapacity celého kontinentu.

Tento týždeň ruský minister zahraničia Sergej Lavrov vyhlásil, že Rusko nikdy neidentifikovalo Turecko ako „ strategického spojenca“. Je podľa vás možné v dohľadnej budúcnosti strategické spojenectvo medzi Moskvou a Ankarou?

– Myslím si, že také spojenectvo je nemožné. Po prvé, vzhľadom na našu dlhú históriu. Najviac zo všetkého sme bojovali s Tureckom. A vzhľadom na skutočnosť, že boľševici vo svojej dobe podporovali Ataturka, išlo o čisto taktické spojenectvo. S Turkami je možné iba taktické spojenectvo. Nie preto, že sme dobrí, ale oni sú zlí, alebo naopak. Pretože podľa geopolitickej logiky sme sa s nimi stretli na Zakaukazsku, v Strednej Ázii a teraz na Blízkom východe.

Po druhé, vzhľadom na plány Britov a Američanov týkajúce sa Turecka je úplne zrejmé, že sa pripravuje ako baranidlo proti Rusku. Nie je náhodou, že posledné menovania v britských a amerických spravodajských službách sú tak či onak spojené s Tureckom. Napríklad Haspel, ktorý sa stal šéfom CIA, pracoval v Turecku, vie ich jazyk. Šéf MI-6 Richard Moore nie je zrovna priateľ, ale dobrý známy, Erdoganov kontakt. A také stretnutia nie sú náhodné.

Pripomínam, že keď sa kolektívny Západ rozhodol prelomiť socialistický tábor a ako slabý článok si vybral Poľsko, Brzezinski sa okamžite objavil ako Carterov poradca. A prirodzene začali sťahovať Walesu. Keď sa Američania rozhodli prelomiť Srbsko cez Kosovo, šéf CIA však nebol Albánec, ale osoba narodená v Albánsku v Tenete. A potom sa albánska mafia stala aktívnejšou. Preto sa dá predpokladať, že vystúpenie ľudí spájaných s Tureckom na čele dvoch anglosaských špeciálnych služieb naznačuje, že kolektívny Západ uskutoční ďalšie útoky proti Ruskej federácii pomocou Turecka. Bude skúšať z neho vytvoriť takého regionálneho vodcu. Po druhé, spojiť ho s projektom „novej Rzecz Pospolita“.

Je pravda, že tento projekt bieloruská situácia veľmi brzdí, pretože s takou „kosťou v krku“ ako Bielorusko bude veľmi ťažké vytvoriť veľkú novú Rzeczpospolitu.

Mimochodom, existuje aj „kosť v krku“, ktorá vytvára veľké Veľké Turecko. Určité anglo-americké elity takto nevnímajú Erdogana. Ale myslím si, že Erdoganovia prichádzajú a odchádzajú, ale anglo-americké projekty proti Rusku zostávajú. Je teda veľmi možné, že po súčasných udalostiach medzi Arménskom a Azerbajdžanom bude mať Ankara ďalšieho vodcu, ktorý bude hrať inak s USA a Britániou. Flexibilnejšie. V našej krajine, opakujem, je možné taktické spojenectvo s Tureckom, ale zdá sa, že čas na také spojenectvo uplynul, a čelíme viac či menej tvrdej konfrontácii s týmto „novým Tureckom“. V skutočnosti niečo také mäkko povedal Lavrov.