Aktuality, História,

Bitka pod Moskvou: zničenie mýtu o nemeckej neporaziteľnosti

---

 

Takýmito letákmi oslovoval Hitler svojich vojakov na konci roku 1941, lenže už o niekoľko týždňov „skorumpovaný národ opilcov“ útok nemeckých vojsk nielen zastavil, ale ešte ich aj prinútil ustúpiť mu. Hitlerovskí vojaci potom namiesto „víťazstva a slávy“ zažili hlad, vši, omrzliny, gangrénu a smrť z podchladenia.

 

Skrehnutí nemeckí vojaci, zachraňujúci sa pred chladom, zamotajúc sa do akýchkoľvek handier, ktoré im prišli pod ruku, uprostred širokých a nekonečných plání – to je klasický obraz Hitlerovho fiaska v Bitke o Moskvu. Lenže prvým faktorom, ktorý spomalil útok nemeckej armády nebola zima a sneh, ale jesenný dážď, ktorý poľné cesty ukrajinských, bieloruských a ruských rovín zmenil na nepriechodné blatá.

 

V Rusku je to dostatočne významný jav, taký, že má aj špeciálny názov „rasputica“, čo doslova znamená bezcestie. No a na jar sa toto všetko zopakuje.

 

„Rasputica“ sa postavila do cesty už Napoleonovej Grande arméé v roku 1812, no Nemci sa z toho nepoučili. Nehovoriac o tom, aké blatá dokázali vymiešať ich pásové kolóny.

 

Nebyť týchto dažďov, ktoré značne spomalili pohyb nemeckej armády, možno by sa jej bolo podarilo dôjsť do Moskvy ešte pred nástupom zimy a snehu. A ak by podišli k Moskve ešte pred tým, ako Sovietsky zväz pritiahol posily z Ďalekého východu, kto vie, ako by dopadla „Operácia Tajfun“? Kto vie, ako by vôbec vyzerali ďalšie dejiny?

 

Zdá sa však, že nikto z nemeckej generality sa nepoučil na skúsenosti „Generála bezcestie“ a že až v priebehu vojny tieto ťažkosti ovplyvnili dôvod skonštruovania pásového ťahača „Raupenschlepper Ost“ (RSO) spoločnosťou Steyr, na prekonávanie blata, ktorý, i keď bol spočiatku predurčený len ako ťahač delostrelectva, nakoniec bol využitý pri všetkých dopravných funkciách.

 

„RSO“ proti „generálovi Mrázovi“
Začiatkom decembra 1941, keď sa nemecká generalita presvedčila o neadekvátnosti výstroja nemeckých vojakov na podmienky ruskej zimy, veliteľ tankového zboru generál Gotthard Heinrici si zadal rečnícku otázku: „prečo nás vyslali do zimného útoku a nevybavili nás zodpovedajúcim výstrojom? To naozaj nikto nevedel, aké tu býva počasie?“

 

V skutočnosti tak, ako v prípade „rasputice“, nikto sa na najvyšších miestach ríše nezamýšľal nad problémom, ktorým bola ruská zima.
Britský historik Andrew Roberts v knihe „Smršť vojny“ naznačuje cestu na pochopenie toho, prečo boli tieto faktory ignorované počas plánovania Drang nach Osten: Hitler, namyslený, tvrdohlavý a ľahkomyselný samouk, mysliaci si o sebe, že je „znalcom meteorológie, v podstate sa považoval za špecialistu v takmer všetkých vedných odboroch“. Synoptikom sa podľa neho nedalo veriť a radšej mali byť zamenení „na ľudí, ktorí boli obdarovaní šiestym zmyslom, ktorí žijú v prírode a s prírodou“, na ľudí, ktorí sú schopní intuitívne predpovedať počasie, pozorujúc migráciu komárov a lastovičiek.

 

Na druhej strane, nemajúc šajnu o tom, čo je to zima s teplotami do mínus štyridsať, Hitler vychvaľoval vlastnú schopnosť ľahko znášať zimu: „Prezliekať sa z krátkych do dlhých nohavíc bolo pre mňa vždy smutné. Dokonca i pri teplotách desať pod nulou som zvyčajne chodil v krátkych kožených nohaviciach. Prináša to obrovský pocit slobody“. A dodáva. „Dnes je veľa mladých ľudí, ktorí nosia kraťasy po celý rok; je to len vec zvyku. V budúcnosti budem mať celú brigádu SS v krátkych kožených nohaviciach!“

 

Vojaci, zúčastení na „Operácii Tajfun“, nenosili krátke kožené nohavice, ich obuv a odev boli absolútne nevhodné na moskovské zimy. S prichádzajúcimi mrazmi boli nútení zahrievať sa s rôznymi dodatočnými prostriedkami: využívali sa čiapky a uniformy padlých alebo čižmy odobrané ruským civilistom, čím sa Wehrmacht úplne zbavil svojho pruského lesku a zmenil sa na bandu trhanov.

 

Opovrhnutie, s akým sa Nemci postavili ruskej zime, nevyjadrovala len ich letná výbava: pri nízkych teplotách zamŕzal aj mazací olej, prestávali fungovať palné zbrane i motory aut a lietadiel. Nemci, podľa G. Žukova, „v zimných bojoch odhalili svoju zraniteľnosť, pretože v podmienkach silných mrazov – do mínus 30 °C – im boli motory tankov a motorizovaného delostrelectva úplne nanič. Toto aj nalomilo chrbát nemeckej armáde“.

 

No a úplne ho zlomil protiútok sovietskych vojsk, pretože Nemci nemali žiadnu inú možnosť, len v podmienkach neumožňujúcich im vlastný motopresun, likvidovať tisícky svojich dopravných prostriedkov, aby nepadli do rúk Sovietov.

 

Faktory, ktoré rozhodli o víťazstve Sovietov
Najdôležitejším bolo objavenie sa na bojovej scéne čerstvých zväzkov z Ďalekého východu: presunujúc tieto vojská, „Stalin išiel do kalkulovaného rizika. Niekoľko rokov predtým ZSSR viedol vojnu s Japonskom, (…) ktorého vojská obsadili Mandžusko a potom vtrhli do Sovietskeho zväzu. Japonci boli porazení, no keď sa začala vojna s Nemeckom, japonská takmer miliónová armáda bola pri sovietskej hranici opäť mobilizovaná. Vyvedenie vojsk zo Sibíri mohlo nepriateľa oduševniť do ďalšieho útoku. Rozviedka medzitým dokázala, že v japonských plánoch sú prepady Anglicka a Ameriky v Tichom oceáne“.

 

Omnoho podrobnejšie vysvetlenie okolností porážky Japonska vo vojne proti ZSSR pomáhajú pochopiť Stalinovo rozhodnutie: Japonsko okupovalo Mandžusko v roku 1931 a zmenilo ho na bábkový štát Mandžukuo. Od roku 1938 sa miešalo do pohraničných incidentov so sovietskymi vojskami, dislokovanými v susednom Mongolsku.

 

Japonskí militaristi boli rozpoltení na dve základné skupiny: jedni si mysleli, že Japonsko sa musí rozširovať na sever i západ, do Ázie, na úkor Číny a ZSSR (predpokladala sa okupácia až do Omska – pozn. vmi), ďalší tvrdili, že prepadnúť treba európske kolónie v juhovýchodnej Ázii, spadajúce do zóny vplyvu USA v Tichom oceáne: prvý variant podporovala armáda, druhý námorníctvo.
Oduševnená ľahkými víťazstvami nad slabou, skorumpovanou a zle organizovanou čínskou armádou a pamätajúc si nečakaný a presvedčivý triumf v rusko-japonskej vojne (1904-1905), Kuantungská armáda, tešiaca sa istej autonómii, v júli 1939 po dvoch mesiacoch pohraničných incidentov bez pokynu japonskej vlády prekročila rieku Chalchin-gol, oddeľujúcu Mongolsko od Mandžuska.

 

Sovietske vojská boli vytesnené, no ich protiútok pod velením G. Žukova sa pre Japoncov skončil úplným fiaskom.
Vojenský konflikt preukázal, že sovietska armáda bola nepriateľom, ktorého treba rešpektovať (aj v rámci prevahy jej tankových vojsk) a prinútil japonský generálny štátb presmerovať svoju podporu tým, ktorí lobovali za vojenské námorníctvo za prenesenie boja do juhovýchodnej Ázie a Tichého oceánu. Vtedy podpísaný pakt o neútočení medzi ZSSR a Nemeckom len upevnil toho rozhodnutie a v apríli 1941, niekoľko týždňov pred prepadnutím Sovietskeho zväzu Nemeckom, bol podpísaný aj pakt o nenapadnutí (o neutralite) medzi ZSSR a Japonskom.

 

I keď pôsobivé víťazstvá nemeckej armády dodali japonským vojakom síl, Richard Sorge (alias Ramsay – pozn. vmi) 25. 8. 1941 oznámil, že najvyššie japonské velenie sa rozhodlo v danom roku nezaútočiť proti ZSSR. V septembri prišiel ešte podstatnejší oznam, že nemecký veľvyslanec v Japonsku Eugen Ott nedokázal presvedčiť Japoncov aby zaútočili proti ZSSR a preto pravdepodobnosť japonského útoku úplne odpadá. Tentoraz Stalin uveril Sorgemu a presunul z Ďalekého východu do Moskvy 15 pechotných a tri jazdecké divízie, 1700 tankov a 1500 lietadiel. Týmto krokom sa rovnováha síl na sovietsko-nemeckom fronte preklopila na stranu ZSSR

 

Bojovať do poslednej možnosti
Húževnatý odpor, ktorý sovietske vojská predviedli na moskovskom fronte, je v značnom kontraste s ľahkosťou, s akou sa útvary Červenej armády vzdávali svojich pozícií v prvých týždňoch operácie Barbarossa. Razantne zmenená nálada sovietskych vojsk je vysvetľovaná tak vlasteneckým zápalom, ako aj neľútostnými opatreniami, ktoré prijal Stalin.

 

Rýchlosť, s akou bola zavedená výroba zbraní, bola tiež výsledkom drastických opatrení sovietskej vlády: pracovníci vo fabrikách pracovali aj po 18 hodín denne s právom na jednu nedeľu voľna do mesiaca.

 

Príznačným je to pri porovnaní s tým, čo sa dialo vo V. Británii, kde počas 2. sv. vojny prebehla vlna štrajkov (1944 – 2194 štrajkov so stratou 3,7 milióna pracovných dní).

 

V súlade s príkazom č. 270 zo 16. 8. 1941, ktorý je známy podľa poslednej vety „do poslednej možnosti!“, komisári, zbavujúci sa hodnostných a funkčných označení, budú považovaní za dezertérov a ktorýkoľvek vojak, ktorý sa pokúsi vzdať, musí byť zastrelený a príslušníci jeho rodiny zbavení akejkoľvek štátnej pomoci. Podstata Stalinovho príkazu č. 270 bola vyjadrená v ešte omnoho zhustenej forme: „My nemáme vojnových zajatcov, máme len zradcov“. Príkaz č. 270 bol neskôr spevnený ešte krutejším príkazom č. 227 z 28. 7. 1942 („Ani krok späť“).

 

Táto politika zohrala kľúčovú rolu pri zastavovaní sovietskeho ústupu, lenže jej výsledkom boli aj úžasné straty, počet ktorých prináša Andrew Roberts: „najmenej 135 tisíc vojakov Červenej armády, čo sa rovnalo počtom 12-tich divízií, bolo cez vojnu zabitých svojimi. Na trest smrti sa odsudzovalo za panikárstvo, za spánok na bojovom poste, za zbabelosť, opilstvo, dezerciu, za stratu výbavy, za odmietnutie útočiť cez mínové pole, za zničenie straníckej legitimácie (…), za urážku vyšších dôstojníkov, za „protisovietsku agitáciu“ atď.“.
Tí, ktorým sa podarilo vyhnúť poprave, sa ocitali v trestných práporoch, cez ktoré prešlo 400 tisíc vojakov.

 

Obávajúc sa, že tieto opatrenia sú nedostatočné, NKVD organizoval zadržiavacie oddiely, ktoré boli rozmiestňované na pozadí hlavných síl s pripravenými automatmi, aby pálili po červenoarmejcoch, ktorí opustili prvú obrannú líniu.

 

Hrozitánsky bojový stroj
Tanky, ktoré ZSSR spočiatku nasadil do boja, zaostávali za nemeckými. Vrátane nových T-34, pretože mali problémy s prevodovkou i spojkou. Lenže v momente, ako to bolo vyriešené, keď sa pre T-34 vypracovala nová taktika nasadenia, tieto sovietske mašiny sa stali hrozitánskym protivníkom – a po prvýkrát to uznali aj generáli nemeckých tankových vojsk: „najlepší tank sveta“ (Paul von Kleist); „Nemali sme nič porovnateľné (Fridrich von Mellentin); „Najlepší bojový tank do roku 1943“ (Heinz Guderian); Náš Panzer IV s krátkym kanónom 75 mm je schopný zničiť T-34 len keď ho trafí zozadu do motora (Heinz Guderian).

 

T-34 prevyšoval svojich súperov palebnou silou, brnením, rýchlosťou, manévrovosťou a (po tom, ako boli odstránené spomínané problémy) aj spoľahlivosťou. Omnoho širšie pásy, ako tie nemecké, mu zabezpečili priechodivosť po čerstvo napadanom snehu a blate, kde iné tanky spravidla uviazli. V momente, ako to sovietske úrady pochopili, tak razantne zvýšili produkciu T-34. No a na urýchlenie výroby zmenili aj konfiguráciu tankovej veže. Prvé nemecké tanky, ktoré sa mohli postaviť T-34, sa objavili až v roku 1943. Lenže vtedy bol už priebeh vojny zásadne zmenený.

 

Chladný a nepriateľský svet
Hitler, ktorý kvôli hrozbe úspechu sovietskeho protiútoku poslal do zálohy hlavného veliteľa Walthera von Brauchitscha a ktorý osobne prevzal opraty velenia, v mnohom zapríčinil besnenie barbarstva: „na uľahčenie našich vojenských operácií neprejavujte žiadny súcit voči miestnemu obyvateľstvu“. Nejde o to, žeby sa predtým nejako rátalo so želaniami sovietskych občanov, teraz však zavládlo kráľovstvo neobmedzenej krutosti. Dňa 20. decembra 1941 vydal Hitler rozkaz nasadiť taktiku spálenej zeme a odnímať „zimný odev od zajatcov a od miestneho obyvateľstva bez ohľadu na následky“.

 

Hoci sovietske straty v Bitke pod Moskvou (hýbu sa od 650 tisíc do 1 280 000 ľudí) značne prevýšili nemecké (od 174 tisíc do 400 tisíc), ZSSR disponoval väčšími ľudskými zdrojmi, vybavením i surovinami, bojoval na jednom fronte (Nemecko na troch) a už v septembri 1941 začal dostávať rozsiahlu americkú pomoc v potravinách, munícii, nákladiakoch, džipoch, obrnenej technike, tankoch a stíhacích lietadlách (najcennejším vkladom boli nákladiaky a džípy, sumárny počet ktorých za celú vojnu dosiahol 400 tisíc ks).

 

Na jar 1942 si Nemci prinavrátili rad stratených pozícií na severe a významne rozšírili výdobytky na juhu ZSSR, no porážka pod Moskvou ich zbavila glorioly neporaziteľnosti, čím ZSSR i jeho spojencom pribudla morálna sila.

 

Fiasko, ktoré Nemci utrpeli pod Moskvou, zdôrazňuje jeden moment: Náčelník generálneho štábu skupiny armád „Stred“ Hans von Greiffeberg si všimol, že to bol okamih, keď „Hitler úplne stratil pojem o realite vojny na východe“. No a tento už nikdy nenadobudol na východnom fronte a ani na nejakom inom mieste, stále vykrikoval nerozumné, zbytočné a nesystémové alebo protirečivé príkazy.

Vladimír Mikunda