Katukov, sovietsky krotiteľ nemeckých „Tigrov“
Jedným z vojvodcov, ktorý ideológom blitzkriegu dokázal vnútiť svoju vlastnú „firemnú“ taktiku, bol tankový odborník Michail Jefimovič Katukov (nar. 17. 9. 1900).
Po prvýkrát na neho Wehrmacht narazil pri ukrajinskej dedine Klevani. Napriek tomu, že nemecký predvoj mal početnú i technickú prevahu, sovietske tanky Nemcov nebojácne atakovali a prinútili ich na ústup. Bol to prvý veľký úspech vtedy ešte málo známeho veliteľa Michaila Katukova, ktorý sa neskôr stal jedným z najefektívnejších vojvodcov ZSSR a ktorý nemecký útok v júni 1941 zachytil vo funkcii veliteľa 20. tankovej divízie 9. mechanizovaného zboru Kyjevského zvláštneho vojenského okruhu.
V prvom boji mal zväzok Katukova taktiež veľké straty. Nemci mu zničili 33 ľahkých tankov BT. Katukov po tomto boji priznal, že rýchle, no len ľahko obrnené a slabo vyzbrojené mašiny sa z nedostatku bojových skúsenosti nesprávne používali: „beteešky“ (tanky BT) nemali byť nasadzované do otvoreného boja, mali sa používať opatrnejšie.
Potom sa sovietske vojská, vrátane Katukovovej divízie, zrazili s útvarmi Wehrmachtu v rajóne Dubna, Lucku a Rovna. Rozpútala sa tu jedna z najväčších tankových bitiek 2. sv. vojny: na oboch stranách bolo nasadených vyše 4500 tankov.
Červenej armáde sa spočiatku darilo brzdiť nemecký tlak, vrátane niekoľkých úspešných protiúderov v smere na Dubno. Jeden z Katukovových plukov sa tu pustil do celej 13. divízie Wehrmachtu, zlikvidoval jej niekoľko desiatok obrnencov a zajal vyše tristo Nemcov.
Lenže Nemci boli neustále doplňovaní posilami, aktívne bolo aj ich letectvo. Katukov, aby si zachránil vojsko, nariadil ústup. „Jeho divízia bola nedostatočne skompletizovaná, navyše len s ľahkými tankami,“ hovorí vedecký riaditeľ Ruskej vojensko-historickej spoločnosti Michail Mjagkov a dodáva: „Napriek tomu nepriateľa zadržali, čo spôsobilo zaostávanie nemeckej skupiny armád „Juh“ za armádnou skupinou „Stred“ a teda aj celý priebeh blitzkriegu. Nemci sa vtedy nedokázali rýchlo prebiť ku Kyjevu.
„Katukovcom“ sa nedostávalo vojakov, delostrelectva a vôbec techniky. Bolo sa preto treba spoľahnúť na prešibanosť. Veliteľ divízie a náčelník delostrelectva každý deň rozpracúvali nový plán „kočujúčich hlavní“. Batérie dňom i nocou menili pozície, na základe čoho Nemci mali pocit, že proti nim stoja veľké delostrelecké sily. Katukov tým ochránil delá od odvetných delostreleckých náletov a bombardovania.
K začiatku vojny sa v Červenej armáde objavili perspektívne tanky T-34. Nemci to vedeli a veľmi sa obávali zrážok s nimi. Keďže Katukovovi T-34 neboli dodávané, ten sa rozhodol obsadiť palebné pozície s ich maketami.
Vyzeralo to tak, že niekoľko aut oblepili preglejkou, pridali im drevené hlavne a natreli maskujúcou farbou. Nasadzovali ich na okrajoch lesov alebo do krovia. Pričom vedľa nasadili skutočné kanóny. Nemci sa voči takýmto miestam správali opatrne a znižovali rýchlosť útoku.
Biť sa „po katukovsky“
Po bojoch na Ukrajine Katukova odvelili do Stalingradu, aby tam sformoval tankovú brigádu. Keďže obrnencov bolo kriticky nedostatok, bolo mu určené vytvoriť menšie zväzky. Tentoraz však už s prvými T-34, ktoré boli omnoho silnejšie i obratnejšie, ako tanky dovtedajších generácií.
Keď sa začal výcvik posádok, Katukov doň pridal skúsenosti z nedávnych bojov. Nemeckú početnú prevahu v obrnenej technike eliminoval tankovými nástrahami. Pechota budovala falošné okopy, kam stavala makety guľometov a diel. Poza ne hĺbili zákopy na plný profil, kam medzi krovie rozmiestňovali tanky. Pre každý tank bolo vybudovaných niekoľko záložných pozícií, kam sa nebadane presúval počas boja.
Pri priblížení sa protivníka nástrahy mlčali, zdanie boja na prednom okraji zohrávali neveľké oddiely vo falošných zákopoch. Katukov týchto vojakov nazýval „hercami“. Keď sa na nich začala sypať paľba, „herci“ skryto ustúpili.
Nemci po leteckom nálete pustili dopredu tanky a pechotu. Keďže vo falošných zákopoch nenašli nikoho, postupovali ďalej a narazili na prívalovú mínometnú a guľometnú paľbu. Sovietski tankisti však stále čakali a keď Nemci podišli na vzdialenosť 200-300 metrov pascu im uzavreli. Dorážali ich zo všetkých smerov, spredu, z bokov i z tyla.
Stretnutie pri Mcensku
Na začiatku októbra 1941 Nemci vtrhli do mesta Orel. Tento obrovský železničný uzol bol výhodným nástupiskom útoku na Moskvu. Velenie Červenej armády vytýčilo úlohu: ďalej ako do Mcenska nepriateľa nepustiť. Do tohto neveľkého mestečka v Orlovskej oblasti práve vtedy dorazila Katukovova brigáda, aby tam zadržiavala obrnené armády generála Heinza Guderiana.
Michail Jefimovič aj tu presvedčivo predviedol efektívnosť svojej taktiky. Hitlerovci, ktorí mali mnohopočetnú prevahu, niesli pod Mcenskom ťažké straty – „katukovci“ ich bili z úkrytov nečakane a prudko, schopne unikali spod úderov letectva a spaľovali celé motorizované kolóny. V bojoch pri Mcensku Katukovova brigáda zlikvidovala 133 nemeckých tankov, pričom stratila len 28 svojich.
„Osobitne nepotešiteľné boli hlásenia o činnosti ruských tankov, o ich novej taktike,“ písal Guderian. „Ruská pechota útočila z frontu a tanky nanášali silné údery na naše krídla. Už sa čomusi naučili. Veliteľ divízie mi ukázal výsledky bojov zo 6. a 7. októbra… Z oboch strán podbité tanky zostávali na svojich miestach. Straty Rusov boli výrazne menšie, ako naše.“
Po bitke pri Mcensku 4. brigádu Katukova premenovali na 1. gardovú a veliteľa vyznamenali Radom Lenina a menovali ho generálmajorom tankových vojsk.
Cesta na Berlín
Pri Voroneži Katukov velil tankovému zboru. Aj vďaka postupom jeho tankistov Nemci nedokázali úplne zachvátiť mesto, uviazli v bojoch a nemohli udrieť na Stalingrad z juhozápadu.
„Na konci roku 1942 sa Katukov vo funkcii veliteľa 3. mechanizovaného zboru zúčastňuje operácie ´Mars´, čo bola druhá Rževsko-Syčovská operácia,“ spresňuje historik Mjagkov. „Jedným z jej cieľov bolo odpútanie nemeckých vojsk od južného krídla. Úloha bola splnená, Nemci nedokázali presunúť značné sily k Stalingradu a na Kaukaz. Protivník bol vysilený a niesol značné straty, hoci celkovo sa operácia pre Červenú armádu nevyvíjala priaznivo a Katukovove vojská, vtrhnúc do prielomu, boli odrezané. Museli sa prebiť z obkľúčenia.“
Po operácii „Mars“ sa Michail Jefimovič stal veliteľom 1. gardovej tankovej armády. Presunuli ju ku Kursku, kde zaujala obranu pri Obojani.
„Armáda bojovala úspešne, Nemci obranu na juhu Kurského oblúka neprerazili,“ spresnil historik a dodal, že „Nemci tu uviazli a museli sa preorientovať na prochorovský smer“.
Po Kurskej bitke boli tankové útvary Katukova nasmerované na západ. Počas Ľvovsko-Sandomirskej operácie obsadili, udržiavali a rozširovali Sandomirské nástupisko, pomáhajúc tým útoku Červenej armády a oslobodeniu Poľska. Tu postupovali rýchlosťou 50-70 km denne.
Na jar 1945 prešla 1. tanková armáda Katukova do útoku v rámci Berlínskej operácie. Na Zeelovských výšinách prerazila nemeckú obranu a vzápätí úspešne forsírovala rieku Sprévu a útočila na Berlín.
Po vojne dvojnásobný Hrdina ZSSR Michail Katukov velil tankovým a mechanizovaným vojskám skupiny sovietskych vojsk v Nemecku. Potom velil 5. gardovej mechanizovanej armáde v Bieloruskom vojenskom okruhu. V roku 1959 sa stal maršalom obrnených tankových vojsk.
Vladimír Mikunda
