Rusko, 26.máj 2023 (AM) – Na tomto mieste by mal byť ďalší článok o nových mínach na ukrajinskom bojisku, reakcia čitateľov na túto tému ale býva sentimentálna a dávajú jej málo lajkov. Z empatie autora vyplynul článok o ruských plameňometoch, ktorý sa pochopiteľne neskončí napalmom. Rusi si nárokujú moderný vynález plameňometu, v roku 1893 konštruktér Ziger-Korn predviedol túto zbraň cárskej armáde ale nebola prijatá do výzbroje. Dôvodom bola jej zložitosť a nároky na obsluhu, nie bez rizika pre samotných používateľov.
Na západe sa za vynálezcu považuje aj nemec Fiedler, ktorý svoju zbraň plnenú mazutom zriedeným naftou skonštruoval v roku 1901 a v roku 1905 bola prijatá do výzbroje nemeckej armády. Rusko v roku 1909 od Fiedlera odkúpilo niekoľko desiatok týchto plameňometov za účelom ďalšieho testovania. Medzitým Nemci zvyšovali náskok a v rovnakom roku zbraň použili pri cvičení, ktorého zadaním bolo obliehanie pevnosti. V súčasnosti sa často udáva, že prvým použitím plameňometu bol ranný útok Nemcov proti Angličanom na západnom fronte 30.7.1915 pri Ypres vo Flandroch. Týmto bojom sa plameňomety dostali viac aj do pozornosti ruskej armády, ktorá o ňom získala spravodajské informácie. Lenže na prvé použitie plameňometu už by to bolo neskoro. Bol ním pravdepodobne útok na pevnosť Camp de Romains 25.9.1914 a potom vo februári 1915 aj zákopové boje pri Verdune.
Reakcia ruského velenia ale bola nečakané bystrá, do veci sa osobne a intenzívne vložil sám cár Mikuláš II. Už dva mesiace po správe z Ypres ruská armáda prijala domácich 20 plameňometov profesora Gorbova. Isté je, že Rusko vo svojom zlom stave a pri celkovom nedostatku munície a ručných zbraní dokázalo prekonať spojencov z entente cordiale. Vo Francúzsku sa vyrobilo 3930 plameňometov a vo Veľkej Británii len 214. Pre porovnanie, celkovo sa v rokoch prvej svetovej vojny v Rusku vyrobilo najmenej 10 000 prenosných plameňometov, 200 veľkých stacionárnych zákopových a 362 moderných stacionárnych fugasných plameňometov SPS. Zo zahraničia bolo prijatých do 86 plameňometov systému Vincent (Rusi ich používali ako stacionárne, zákopové) a 50 veľkých plameňometov Livens (dĺžka 17,5m, váha 2,5 tony). K 1. júnu 1917 dostali ruské jednotky 11 446 plameňometov.
Ruské zdroje sa trápia s vykazovanými 120 plameňometmi Schilta, ktoré boli podľa mienky autora prenosné, nie stacionárne francúzske plameňomety. Ich fotku z leta roku 1917 z použitia francúzskymi oddielmi Z uverejnil Le Miroir. Je známe, že minimálne 5000, teda polovina z vyrobených ruských prenosných plameňometov bolo ľahkých plameňometov Tovarnického. Tieto sa vyrábali v kyjevskom závode „Auto“ a mali dosah asi 20 m. Náplň vydržala solídnych 50-55 sekúnd nepretržitej paľby. Autor sa prikláňa k mienke, že tých 5000 kusov bolo z objednávky až na 16 000 (teda nie 6000) kusov a k nej bolo treba prirátať aj časť z tých 200 veľkých stacionárnych zákopových z celkovej dodávky pre ruskú armádu – spolu s podielom plameňometov systému generála Eršova. Boli zväčšeným modelom Tovanického a nedali sa prenášať. Zostava zvyšných 5000 kusov ruských prenosných plameňometov sa presne určiť nedá. Je známe, že objednaných bolo 1500 plameňometov profesora Gorbova. Spolu s objednávkou na Tovarnického bola zadaná aj objednávka na 4000, prípadne 6000 (čo môže byť zámena s verziou o nižšom objednanom počte Tovarnického) kusov plameňometov systému Alexandrova. Na závode Korsak sa vyrábal prenosný plameňomet Tilly-Goskina a v kyjevskom Arsenale v malom počte aj systém Archangeľskoj, o ktorom autorovi nie je nič známe. Rusi ešte musia preskúmať podrobne vlastnú históriu plameňometov prvej svetovej vojny, čo je sťažené tým, že časť z nich sa vyrábala v Kyjeve.
Ruské plameňomety spolu s plynovými ručnými granátmi pravdepodobne prvýkrát masovo použila 5. armáda generálporučíka V.I. Gurka v útočnej Naročskej operácii na Jakobsštadtskom predmostí dňa 8.3.1916. Cieľom bolo oslabiť tlak na Verdun na západnom fronte úderom na nemecké vojská na fronte východnom. Tento cieľ sa splniť podarilo, straty boli vysoké (78 000 Rusov oproti 20 000 Nemcov). Nasledovali opatrenia na štandardizáciu použitia plameňometov v ruských vojskách spolu s chemickými zbraňami a tvorba špeciálnych oddielov na ich použitie. Keďže bolo potrebné meniť štruktúru veliteľských štábov aj pozemných síl až na úroveň pluku, cár Mikuláš II tomu venoval veľkú pozornosť a priebežne vydával príslušné nariadenia, súbežne s rastúcim počtom disponibilných plameňometov.
Založená bola tradícia pokračujúca dodnes, že plameňometom sa venujú chemické vojská, neskôr sa zaoberajúce aj ochranou biologickými a jadrovými zbraňami. Najúčinnejším a najoriginálnejším ruským plameňometom prvej svetovej vojny bol fugasný plameňomet SPS navrhnutý v júni 1916 inžiniermi Strandenom, Povarninom a Stolicom. Bol to podlhovastý železný valec – nádoba na palivo, vo vnútri ktorej bol pevne umiestnený piest. Na dýzu bola nasadená mriežková zápalná patróna a do komory bola vložená nábojnica so strelivinou. Do nábojnice bola vložená elektrická poistka, z ktorej išli drôty do ovládacieho pultu. Prázdny plameňomet vážil asi 16 kg, v bojovom stave – 32,5 kg. Dosah bol 35-50 m, čas pôsobenia 1-2 sekundy. Na jeseň roku 1920 došlo k ich použitiu v scenári, ktorý sa dnes môže opakovať.
Červená armáda vtedy prekonala Dneper a úspešne bránila svoje predmostie pred protiútokom bielych pomocou plameňometov SPS. Odohrávalo sa to pri Kachovke. Ak budú chcieť ukrajinské vojská dobyť Krym, jedna z ciest povedie cez Kachovku, podobne ako to pred sto rokmi urobila červená armáda. ZSSR nemal kapacitu na riešenie problematiky plameňometov až do 30. rokov minulého storočia, kedy prebehla masívna výstavba priemyslu a národného hospodárstva za éry Stalina. V príprave na budúcu vojnu ale boli dosiahnuté výsledky na poli tak stacionárnych plameňometov, ako aj prenosných a tankových.
Z prenosných plameňometov sa používali ROKS-2 A ROKS-3 (Ранцевый Огнемёт Клюева—Сергеева – prenosný/ruksakový plameňomet Kljujeva-Sergejeva). ROKS-2 bol prijatý do výzbroje v polovici 30. rokov, ROKS-3 bola jeho zjednodušená vojnová verzia prijatá v roku 1942 s cieľom maximalizovať výrobu. Zariadenie vážilo 22,7 kg, objem nádrže s horľavinou bol 9 litrov a 1 liter mala objem nádoba na stlačený plyn (vzduch, dusík), ktorý vytláčal horľavinu až na dosah 36-45,7 metra, v bojových podmienkach skôr menej. Šľahovka bola dizajnovaná tak, aby sa z diaľky nedala odlíšiť od štandardnej pušky Mosin 1891/30, čo malo zabrániť tomu, aby sa na operátora sústredila všetka paľba. Pri zjednodušenom ROKS-3 sa ale nádrže nemaskovali ako batoh. Mohol používať ako zápalnú zmes motorovú naftu, v teplom počasí surovú ropu, zmes vykurovacieho oleja s benzínom a petrolejom, zmes kreozotu, kamenouhoľného dechtu a benzínu a pod. Na zapálenie zmesí sa používali zápalné náboje v pištoľových nábojniciach TT kalibru 7,62x25mm. Aj keď pri porážkach na začiatku vojny bolo veľa cenných plameňometov ROKS-2 stratených, v konečnej bilancii bol výsledok dobrý. Sovietsky vojaci nimi vyradili z boja 33-34 tisíc nepriateľských vojakov, umlčali 3000 palebných postavení, 2300 opevnených bodov a zničili 120 tankov. Pri útoku na tank bolo potrebné sústrediť oheň aspoň z 3-6 prenosných plameňometov, inak ťažký tank spravidla prežil.
Horšie už tanky znášali stacionárne fugasné plameňomety FOG, ktoré vznikli na základe priaznivých skúseností z použitia SPS v občianskej vojne. FOG boli vyvinuté v roku 1939, v roku 1941 prijaté boli do výzbroje a modernizované ako FOG-1. Išlo o kovovú nádobu s hmotnosťou 33 kg, ktorá sa zakopávala kolmo do zeme. Na povrch vyčnievala len šľahovka – trubka ohnutá o 90° pre výšľah jedným smerom alebo piatimi hlavňami pre kruhový výšľah. Nádoba obsahovala 20kg zápalnej zmesi, jej objem bol asi 25l. Plameňomet sa inicioval elektricky. Mal dosah až 140 m viskóznou zápalnou zmesou jednosmerne do 100 m s päťhlavňovou šľahovkou. Pri použití riedkej kvapalnej zmesi sa parametre znížili. FOG-2 mal kratšiu šľahovku, dal sa ľahšie prenášať a hlavne odpaľovať aj mechanicky. Nehrozilo, že jedna delostrelecká mína preruší elektrický kontakt s množstvom plameňometov. Dalo sa už uvažovať o jeho použití v útoku, nielen obrane, do výzbroje prišiel v roku 1943. FOG-y za zakopávali s skupinách po 5-10 kusov v pároch, šachovnicovo s medzerami 50-100 m a boli namierené na susedné plameňomety, čím vytvárali nepreniknuteľnú clonu ohňa. Ná línii 1200m mohlo byť zakopaných 120 FOG-ov.
Kým plameňomety ROKS sa najviac uplatnili v bitke o Stalingrad, FOG výrazne pomohol zastaviť útok na Moskvu. V noci z 1. na 2. decembra 1941 plameňomety FOG 26. ženijno-plameňometnej roty odrazili útok samopalníkov podporovaných tankami na dediny Diuťkovo a Akulovo pri Naro-Fominsku. Odpálili 20 FOG-ov. Nemci nemali záujem sa zohrievať aj keď von Bock dňa 30.11. 1941 do Berlína hlásil nereálnych -45°C. Stometrový prúd ohňa vychádzajúci spod snehu a ľadu bol pre mnohých nemeckých vojakov zážitkom na celý život. Ostatní ušli bez jediného výstrelu. A 5.12.1941 po zotmení už horeli ohne v dvoch radoch kolmo na líniu fronty. Sovietski vojaci vyrážajúci do protiofenzívy pri Moskve sa mohli obzrieť a ak ich videli v zákryte, vedeli, že v noci držia smer útoku. FOG-y už boli v ofenzíve zbytočné. ČSĽA ich po vojne spotrebovala na imitácie jadrových výbuchov pri väčších cvičeniach.
Ďalším typom výzbroje, ktorý mal plniť funkciu plameňometu bol ampulomet vzor 1941, núdzová zbraň, ale možno nie až taká núdzová ako anglické Blacker Bombard, Smith gun alebo Northover Projector. Strieľal sklenené gule kalibru 125 mm pomocou nábojníc zo striel kalibru 12,7x108mm. Gule obsahovali zápalnú látku, ktorá sa po rozbití samovznietila na vzduchu. Často sa hovorí, že obsahovali napalm, ale to nie je pravda. Bola tam buď zápalná látka KS – 80% bieleho fosforu a 20% síry v trisulfide tetrafosforu (P4S3). Prípadne lacnejšia zápalná zmes BGS na báze benzolu s rozpúšťadlom. Dostrel bol až 500 m ale v praxi sa strieľalo len na 100-120 m. Napriek tomu zničil ampulomet desiatky tankov a používal sa do konca vojny, aj keď bol v roku 1942 stiahnutý z výroby a potom aj výzbroje. Možno väčší problém ako jeho skutočný bojový potenciál bol záujem letectva o jeho sklenené gule. Tie sa rozbili aj po páde z lietadla, niekedy. A niekedy sa ešte údajne nájdu aj na Slovensku nerozbité (rozbíjať ich ani po 80 rokoch netreba). Ale sovietske letectvo si nimi kompenzovalo nedostatok leteckých bômb po celú vojnu, na ktoré ani nebola postavená výrobná priorita.
Keď Sovieti od Angličanov pýtali ťažké letecké bomby na bombardovanie Berlína, údajne dostali 6 kusov – o niečo menej než teraz Ukrajinci riadených striel Storm Shadow. Letci si prerábali delostrelecké granáty alebo míny na bomby. Plánovala sa aj výzbroj stredného bombardéra Tu-2Š 88 samopalmi PPŠ-41 namierenými dopredu dole. Ale zápalná munícia bola lepšou alternatívou. Rusi mali nedostatok prachov a výbušnín v priebehu celej druhej svetovej vojny. Na túto tému vznikol aj trochu depresívny umelecký film Poroch v roku 1985, ktorý je antireklamou na Petrohrad pre jeho sychravosť a neupravenosť, ktorou chcel navodiť atmosféru už dvadsiateho dňa blokády.
Poslednou zbraňou, ktorú treba spomenúť je puškový granátomet/vrhač zápalných fliaš, ktorý skonštruoval Benjamin Cukerman. Ten sa ním aj sám zapálil pri skúškach na polygóne v Solnečnogorsku dňa 14.7.1942, ale tak vynálezca ako aj vynález incident nakoniec prežili. Štátna komisia uznala, že by to mohlo fungovať a prijala to do výzbroje. Na 75 až 100 m nikto 0,5l fľašou so zápalnou látkou KS nedohodil. A nikde nebolo napísané, že sa každý bojec sám musel zapáliť hneď pri prvej fľaši. V malej sérii sa to pár mesiacov či týždňov vyrábalo ale na jeseň 1942 sa už radšej konštatoval dostatok protitankových pušiek a diel. Cukerman ešte hrdinsky hľadal podnik, ktorý by vyrobil aerodynamickú fľašu v tvare delostreleckej míny a objavila sa aj nová perspektívna zápalná protitanková zmes ale o ďalšie experimenty nebol záujem.
ZSSR venoval značnú pozornosť výrobe tankov a medzi nimi aj plameňometných tankov. V predstave sovietskeho velenia by sa efektívne vysporiadali s opevnenými rajónmi, vrátane železobetónových bunkrov a pevností. Tiež so živou silou a obrnenou technikou protivníka. Vzniklo mnoho verzií plameňometných tankov a bojová účinnosť plameňometu umožnila už v 30. rokoch minulého storočia vznik „teletankov“, diaľkovo riadených vozidiel vyzbrojených plameňometmi a guľometmi, prípadne časovanou bombou s hmotnosťou 200-700 kg alebo bojovo nepoužitými chemickými zbraňami. Z toho dnes asi plynie predstava, že Rusi nedokážu vyrobiť nič pokročilé bez účasti Číny a Iránu, prípadne KĽDR. Pritom sa ukazuje, že aj po 90 (.) rokoch sa ruskí konštruktéri k téme bezposádkových obrnených bojových vozidiel ešte dokážu vrátiť.
Teletanky existovali TT-18 na báze hneď prvého sovietskeho tanku MT-18, TT-27 na báze tančíku T-27, TT-26 (ohňometný) a TU-26 (riadiaci tank s ľudskou posádkou, „tank upravlenia“, kanón 45mm) na báze ľahkého tanku T-26 – vzniklo minimálne 65 párov TT-26/TU-26, TT-BT-7 na báze rýchleho ľahkého tanku BT-7. Teletanky boli nasadené vo fínskej aj veľkej vlasteneckej vojne. Základné modely plameňometných tankov ale mali ľudskú posádku. Boli označované buď ako OT (ohňometné, čo budeme používať, keďže k použitiu chemických zbraní nedošlo) alebo CHT (chemické v ruštine XT). Išlo o 187 tančíkov OT-27 z roku 1932, ktorých sa začiatku nemeckého útoku dočkalo len 33 kusov a 75 kusov OT-37 na báze obojživelného tančíku T-37 (22.6.41 10 kusov). Z ľahkých tankov mal dominantné postavenie T-26. Na jeho báze vzniklo 552 OT-26, z ktorých sa 270 zmodernizovalo na úroveň OT-130, ktorých vzniklo celkovo 401 kusov alebo OT-133 s celkovo 269 exemplármi. Základné odlišnosti vyplývali z vývoja a modernizácie štandardného ľahkého tanku T-26, menil sa napríklad tvar veže.
Najmasovejším plameňometným tankom druhej svetovej vojny bol stredný OT-34. Tank si ponechal 76mm kanón aj guľomet vo veži, používal kurzový plameňomet z korby vozidla. Kvôli tomu ale bolo treba vynechať štvrtého člena posádky a plameňomet ovládal vodič, čo zvyšovalo nároky na jeho výcvik a zvyšovalo jeho zapojenie do bojovej činnosti. Vyrobených bolo 1170 kusov, teda zhruba 3,3% zo všetkých vyrobených T-34-76. Potom ešte vzniklo 331 plameňometných OT-34/85.
Z ťažkých tankov to bolo 102 KV-8 a 35-37 KV-8S. V tomto prípade bol plameňomet inštalovaný do veže, odkiaľ vypadol 76mm kanón a bol nahradený menším a slabším 45mm. Ostatné plameňometné tanky boli vyrobené len ako prototypy v jednom alebo niekoľkých kusoch. Pokiaľ išlo o ľahké tanky, používali plameňomety KS-24 alebo KS-25, ktoré strieľali zmesou mazutu a kerosínu na vzdialenosť 35-40m, keďže zápalná zmes sa z nich vrhala stlačeným vzduchom. V tanku bola nádoba na 360l (OT-26) alebo 400l zápalnej zmesi a 3×13,5l litrové tlakové fľaše na stlačený vzduch čo stačilo na cca 70 sekundových výšľahov. Nevýhodou bol malý dostrel pneumatického plameňometu ale naopak potenciálnou výhodou možnosť zameniť zápalnú zmes chemickými zbraňami, mydlovou vodou na dekontamináciu zamorenej oblasti alebo obyčajnou vodou na hasenie, zmesou na tvorbu dymovej clony a pod.
Plameňometné tanky mali úspechy ale aj nedostatky ľahkého tanku T-26, za zimnej vojny ich Rusi stratili okolo 120 na najmä mínach a paľbou delostrelectva. Pri stredných a ťažkých tankoch sa používali fugasné plameňomety ATO-41 a ATO-42 (KV-8S a T-34-85), kde sa zmes vytláčala plynmi pri horení strelného prachu. Dostrel podstatne stúpol na 60-70m pri použití štandardnej riedkej zmesi a 100-130 m pri použití špeciálnej viskóznej zmesi. Na výrobu viskóznej zmesi používali Sovieti zahusťovadlo OP2. Na jeho balení je v azbuke nápis N.A., znamená to Naftenát.Hliník. Blízko a predsa ďaleko. Vo všeobecnosti sa na zápalnú zmes plameňometov kladú protichodné požiadavky. Musí sa dať v ľubovoľných poveternostných podmienkach zapáliť otvoreným ohňom, či už prší, sneží alebo je mráz. Horieť ale musí veľmi pomaly, aby sa nespotrebovala ešte predtým, než doletí na cieľ. Musí byť dostatočne priľnavá, aby z cieľa nestiekla, nesmie ale upchať trysku plameňometu. Nemala by sa tiež rýchlo odparovať a rýchlo degradovať za ľubovoľnej okolitej teploty. Hustota zápalnej látky musí byť vysoká aby doletela na čo najväčšiu vzdialenosť a v silnom protivetre sa nevrátila späť k plameňometu. V priebehu roku 1942 výskumníci americkej univerzity Harvard urobili jeden z najväčších amerických vedeckých objavov 20. storočia. Vynašli napalm.
MK
*Podporte nás: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
*FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame
