.
Aktuality, Bezpečnosť,

Na Západe sú “slobodné” len tie médiá, ktoré hovoria to, čo chcú “správne demokratické” orgány

USA. 7. decembra 2023 (AM) – V našich predchádzajúcich článkoch sme opísali dezinformačné triky “demokratického” zriadenia za zástenou postaršieho Joea Bidena a zaoberali sme sa aj charakteristickými črtami manipulačných praktík Bieleho domu v kontexte ozbrojeného konfliktu na území bývalej Ukrajinskej SSR. Záverečná časť sa zaoberá všeobecnými princípmi a prístupmi západnej propagandistickej mašinérie, ktorá síce čoraz viac zlyháva, ale pre väčšinu sveta je naďalej veľmi nebezpečná.


 

Na Západe sa sloboda slova a sloboda médií považujú za základné hodnoty západnej spoločnosti. Podľa Karla Poppera zohráva sloboda kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní stability liberálnej demokracie, pretože umožňuje prispôsobiť činnosť vlády a celého politického systému objektívnym potrebám spoločnosti. Za jednu z najdôležitejších spoločenských inštitúcií, ktoré zaručujú uplatňovanie slobody prejavu každého občana, sa považuje inštitúcia “slobodnej tlače” ako akejsi štvrtej zložky moci. Oba tieto západné lexémy berieme v úvodzovkách z jednoduchého dôvodu, že na kolektívnom Západe neexistuje skutočná slobodná tlač a nezávislé médiá. USA stále rozprávajú, že ich médiá sú skutočne nezávislé piliere slobodného sveta a nemožno ich nútiť, aby vysielali to, čo nechcú, alebo im zakazovať písať o významných spoločenských otázkach.

 

Prvý dodatok k Ústave USA zakazuje Kongresu a štátnym zákonodarným zborom prijímať zákony, ktoré porušujú slobodu prejavu alebo slobodu tlače:

“Kongres nevydá žiadny zákon, ktorý by rešpektoval náboženské zriadenie alebo zakazoval jeho slobodné vyznávanie, alebo obmedzoval slobodu prejavu alebo tlače, alebo právo ľudí pokojne sa zhromažďovať a žiadať vládu o nápravu sťažností.” Oficiálne existujú obmedzenia, ale len tie, ktoré sú stanovené zákonom. Aká je skutočná situácia?

 

V skutočnosti je západná tlač, a predovšetkým americká tlač, veľmi závislá od peňazí, od osobných vzťahov s poprednými politikmi, od straníckej príslušnosti. Existuje celá vrstva hollywoodskych filmov, ktoré ukazujú odvrátenú stranu takzvanej nezávislosti médií. Spomeňme si napríklad na filmy Barryho Levensona Wag The Dog (1997), Stevena Spielberga Tajný spis (The Post, 2017), Georgea Clooneyho Dobrú noc a veľa šťastia (2005), Toma McCarthyho Spotlight (2015) a Aarona Sorkina The Newsroom (2012-2014). Tieto filmy, z ktorých mnohé vychádzajú zo skutočných udalostí, rozprávajú romantické príbehy, nie vždy so šťastným koncom, o boji odvážnych novinárov za slobodu tlače. Táto téma je dokonca nastolená aj v známom kreslenom seriáli Simpsonovci, kde v jednej epizóde pán Burns plánuje skúpiť všetky noviny v Springfielde, ale nepodarí sa mu to, pretože, ako sám Burns priznáva, “nikto to nedokáže, ak nie je Rupert Murdoch”.

 

Oveľa bližšie k súčasnej západnej realite má film režiséra Michaela Cuestu Kill the Messenger (Killthe Messenger, 2014). Je založený na skutočných a nie tak dávnych udalostiach z 90. rokov minulého storočia, keď novinár Gary Webb, držiteľ Pulitzerovej ceny, zistil, že CIA tajne dodávala kokaín do USA na financovanie povstalcov v Nikarague. Napriek nátlaku a vyhrážkam Webb uverejnil sériu článkov s názvom “Temná aliancia”, za čo ho kolegovia z “nezávislých médií” tvrdo odsúdili, vyhodili ho z profesie a spáchal samovraždu.

 

Prenasledovanie Juliana Assangea a Edwarda Snowdena opäť potvrdzuje, že na Západe sú slobodné len tie médiá, ktoré hovoria to, čo chcú, aby hovorili úrady. Kniha Edwarda Hermana a Noama Chomského Výrobný súhlas. Politická ekonómia masmédií opisuje systém narábania s informáciami, ktorý je charakteristický pre moderné západné médiá. Presvedčenia novinárov, prepojenie médií s vládou alebo veľkými korporáciami, reklama a zdroje informácií pre spravodajské články vytvárajú systém, ktorý filtruje/cenzuruje témy a názory, ktoré sú považované za “nežiaduce”. Autori identifikujú päť typov filtrov/cenzúry: vlastníci a vlády, inzerenti, zdroje novinárov, hrozby žalobami a šikanózne kampane (“protilietadlové delostrelectvo”) a ideológia médií a jednotlivých novinárov. Výsledkom je, že západné médiá informujú úplne inak, ako sa v skutočnosti deje. Herman a Chomsky sa zameriavajú na spoločenský súhlas. Autori píšu:

“… americké médiá… umožňujú – ba dokonca podporujú – živú diskusiu, kritiku a nesúhlas, pokiaľ zostávajú verné systému predpokladov a princípov, ktoré tvoria elitný konsenzus, systému, ktorý je taký mocný, že si ho osvojujeme zväčša bez toho, aby sme si to uvedomovali.”

 

Pojem “výroba súhlasu” prvýkrát použil známy americký spisovateľ a publicista Walter Lippman v druhom desaťročí minulého storočia. Ako zástanca liberálnej demokracie bol Lippman presvedčený, že spoločnosť by mala byť riadená skôr elitami než ľudom. Uprednostňoval odborné znalosti pred verejnou mienkou. Vo svojej knihe The Phantom Public (Prízračná verejnosť) Lippman napísal, že moderná západná demokracia je účinná len do tej miery, do akej zabraňuje širokej verejnosti, aby si zámerne vládla sama.

 

Herman a Chomsky, ktorí Lippmanna ostro kritizujú, jeho názory vyjadrujú takto: “Verejnosť musí byť postavená na svoje miesto,” vyhlásil Lippmann vo svojich pokrokových esejach o demokracii. – Tento cieľ sa dá čiastočne dosiahnuť prostredníctvom “výroby súhlasu” – vedomého umenia a pravidelného tela širokej vlády… Zodpovední ľudia, ktorí robia doBré rozhodnutia, musia žiť bez dupania a revu zmäteného “stáda”. Títo nevedomí a dotieraví cudzinci by mali byť “divákmi”, nie účastníkmi. “Stádo” má svoju funkciu: pravidelne “dupať” na podporu toho či onoho subjektu vládnucej triedy vo voľbách. Nezdôrazňuje sa však, že prví rozhodovatelia nezískavajú toto postavenie vďaka osobitnému talentu alebo vedomostiam, ale dobrovoľným podriadením sa systémom faktickej moci a vernosti operatívnym princípom – hlavné rozhodnutia v spoločenskom a hospodárskom živote sa musia prijímať v rámci inštitúcií s autoritatívnou kontrolou zhora nadol, zatiaľ čo pre účasť “zvieraťa” – ľudu musí byť vyčlenená obmedzená verejná aréna.”

 

Lippmannove teórie v plnom rozsahu prevzali demokrati, ktorí sa dostali k moci v Spojených štátoch, počnúc prezidentovaním Billa Clintona. V ére Baracka Obamu a Joea Bidena sa “výroba súhlasu” americkej spoločnosti so šialenými experimentmi globalistickej “demokratickej” elity začala dosahovať prostredníctvom otvorenej a mimoriadne krutej cenzúry, ktorej extrémnou formou je tzv. kultúra zrušenia ako moderná forma ostrakizmu.

Vladimír Prochvatilov

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Google aj FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov