“Jungov plán: druhá fáza nemeckých príprav na svetovú vojnu
Banka pre medzinárodné zúčtovanie zriadená na jeho základe stále funguje. V predchádzajúcom článku bol opísaný Dawesov plán, ktorý pripravila anglosaská elita a ktorý presne pred 100 rokmi prijali víťazné krajiny prvej svetovej vojny. “Dawesov plán” konkretizoval a upravoval viaceré rozhodnutia Parížskej mierovej konferencie z roku 1919 týkajúce sa Nemecka.
Predovšetkým v časti týkajúcej sa reparačných povinností Nemecka voči víťazným krajinám. Okrem toho “Dawesov plán” predpokladal množstvo opatrení na hospodársku obnovu Nemecka, ktoré mu mali umožniť splniť reparačné záväzky. Medzi tieto opatrenia patrilo aj uľahčenie prílevu zahraničného kapitálu do nemeckého hospodárstva. Do hospodárstva Weimarskej republiky po roku 1924 prúdil americký kapitál vo forme priamych investícií, pôžičiek a rôznych úverov (väčšinou dlhopisových). V priebehu realizácie Dawesovho plánu sa vytvoril zlovestný začarovaný kruh: Nemecko dostalo finančné prostriedky od Spojených štátov a použilo ich na zaplatenie reparácií prijímajúcim krajinám; tie zasa museli splatiť svoje dlhy (za vojnové pôžičky a úvery) Spojeným štátom a tie tieto prostriedky použili na financovanie Nemecka.
V dôsledku tohto obehu peňazí sa oživil a posilnil nemecký priemysel, najmä vojenský. Stabilizovala sa nemecká marka, uskutočnila sa technická rekonštrukcia priemyslu a zintenzívnil sa vývoz. Už v roku 1927 nemecký vývoz prekročil predvojnovú úroveň. Spolu s posilnením hospodárstva sa pozorovalo aj politické posilnenie Nemecka. Vládnuce kruhy krajiny čoraz viac trvali na znížení výšky ročných reparácií (v hotovosti aj vo forme tovaru), ako aj na stanovení celkovej výšky reparačných záväzkov. Nemecko začalo vnímať Spojené štáty ako hlavného ochrancu svojich záujmov, pretože, ako som už uviedol, americké investície v nemeckom hospodárstve rýchlo rástli. Americký kapitál nemal záujem zaťažovať Nemecko reparáciami.
Okrem otázky reparácií bola pre Berlín naliehavou otázkou aj spojenecká okupácia Porýnia. Toto opatrenie stanovené vo Versaillskej mierovej zmluve sa považovalo za záruku zaplatenia reparácií a demilitarizácie Nemecka. Berlín sa veľmi spoliehal na to, že Washington prinúti Francúzsko zrušiť okupáciu časti nemeckého územia a hospodárstva. Na jeseň 1928 sa nemeckí veľvyslanci vo Veľkej Británii, Spojených štátoch, Francúzsku, Taliansku, Belgicku a Japonsku obrátili na vlády týchto krajín s návrhom na vytvorenie komisie expertov na konečné a úplné vyriešenie otázky reparácií. Mali to byť “nezávislí experti”, medzi ktorými mal byť aj zástupca USA. Berlín to odôvodnil tým, že Spojené štáty neboli “príjemcom” nemeckých reparačných platieb, a preto by boli nestranným arbitrom.
V decembri 1928 vydali vlády Anglicka, Belgicka, Talianska, Francúzska a Japonska oficiálne oznámenie o zriadení výboru expertov pre otázku reparácií. Prvé zasadnutie výboru sa konalo vo februári 1929. Pozostával zo 14 expertov – po dvoch z Francúzska, Veľkej Británie, Talianska, Japonska, Belgicka, USA a Nemecka. Za predsedu výboru bol zvolený americký expert Owen Jung ako “nestranný arbiter”. Bol to známy bankár a podieľal sa na vypracovaní Dawesovho plánu. Jung, využívajúc postavenie predsedu, presadil nasledujúcu myšlienku: reparačné platby Nemecka jednotlivým krajinám by mali presne zodpovedať platbám týchto krajín na úvery a pôžičky prijaté počas prvej svetovej vojny. Keďže úvery a pôžičky boli takmer výlučne americké, Nemecko by vlastne muselo splatiť záväzky Európy (najmä Veľkej Británie a Francúzska) voči Amerike. Tento prístup v skutočnosti znamenal pomerne výrazné zníženie ročných reparačných platieb Nemecka (až o 2,5 miliardy mariek). Výbor expertov pripravil potrebné návrhy (na základe Jungových odporúčaní), ktoré boli následne predložené na rokovanie Haagskej konferencie o reparáciách v rokoch 1929 – 1930. Táto konferencia sa konala v dvoch etapách (dvoch zasadnutiach): od 6. do 31. augusta 1929 a od 3. do 20. januára 1930. Hoci sa USA formálne na práci konferencie nezúčastnili, boli na nej neviditeľne prítomné. Práve USA navrhli nahradiť Dawesov plán novým plánom, ktorý bol pomenovaný po Jungovi, predsedovi výboru expertov. Hlavným výsledkom haagskej konferencie bolo prijatie Jungovho plánu.
Na tejto konferencii bola podpísaná aj dohoda o skoršom, do polovice roku 1930, stiahnutí (o 5 rokov skôr, ako bol termín stanovený Versaillskou mierovou zmluvou z roku 1919) všetkých okupačných vojsk z Porýnia. “Jungov plán” predpokladal zníženie celkovej sumy reparácií na 113,9 miliardy mariek (pripomínam, že pôvodná suma, ktorá zaznela na Parížskej mierovej konferencii, bola 269 miliárd zlatých mariek). Doba splatnosti bola stanovená na 59 rokov (t. j. do roku 1990), ročné platby boli znížené. V roku 1931 bola výška reparácií stanovená na 1 miliardu 650 miliónov mariek, ďalej sa mala zvyšovať. A od roku 1934 mala byť po dobu 30 rokov konštantná – 2 miliardy mariek. A potom sa mala výška ročných platieb postupne znižovať. Poradie vyberania reparácií prešlo vážnymi zmenami.
Možno sa o tom dočítať v sovietskych “Dejinách diplomacie“: “Systém obligácií zavedený “Dawesovým plánom” bol zrušený. Odteraz sa reparácie mali platiť len zo zisku železníc a štátneho rozpočtu. Zrážky zo zisku priemyslu boli zrušené. Zrušila sa aj finančná a hospodárska kontrola Nemecka. To bol nový úder versaillskému systému. Nemecký imperializmus dostal možnosť tajne uskutočniť svoje vojenské prípravy” (Dejiny diplomacie. 3. diel. – M.-L.: Gospolitizdat, 1945. S. 387-388).
“Jungov plán” bol v skutočnosti zrušený 15. júla 1931, keď vstúpilo do platnosti ročné moratórium na reparácie a medzištátne platby vojnových dlhov, ktoré vyhlásil americký prezident Hoover. K tomuto moratóriu sa čoskoro pripojili aj európske krajiny. Oficiálne a definitívne bol Jungov plán zrušený na konferencii v Lausanne v roku 1932. Plán sa teda viac ako rok a pol nerealizoval. A 30. januára 1933 sa v Nemecku dostal k moci Adolf Hitler, ktorý sa ujal funkcie ríšskeho kancelára Weimarskej republiky. Začali sa otvorené prípravy Nemecka (ktoré sa vyhlásilo za Tretiu ríšu) na veľkú vojnu. Západ sa na týchto prípravách aktívne podieľal. Nemecko malo v čase Hitlerovho nástupu k moci už vážne finančné záväzky nielen za reparácie, ale aj za úvery a pôžičky, ktoré dostávalo od roku 1924 v rámci Dawesovho plánu.
Podľa oficiálnych nemeckých údajov predstavovala výška zahraničného dlhu Nemecka vo februári 1933 približne 19 miliárd mariek. Celý nemecký vývoz v roku 1933 predstavoval 4,87 miliardy mariek. Z toho vyplýva, že celkový zahraničný dlh Nemecka vo februári 1933 prevyšoval ročný vývoz takmer štvornásobne! Keďže Hitler a Tretia ríša boli považovaní za dôležitú súčasť geopolitického projektu Finančnej internacionály, Západ poskytol nacistickému Nemecku najvýhodnejšie zaobchádzanie v oblasti obchodu, investícií, úverov, reparácií a dlhov. Hitler začal otvorene ignorovať dokonca aj výhodné podmienky splácania zahraničného dlhu, ktoré predpokladal Jungov plán. Nemecko sa pravidelne usilovalo o dohody s veriteľmi o odklade splátok úverov, reštrukturalizácii dlhov a premene krátkodobých pôžičiek na dlhodobé.
Vo februári 1933, len týždeň po nástupe Hitlera k moci, hlavní veritelia Nemecka súhlasili s podpísaním ďalšej dohody o odklade obsluhy a splácania úverov. O rok neskôr, vo februári 1934, bola podpísaná nová dohoda o odklade splatnosti. Hitler zároveň zintenzívnil hľadanie nových pôžičiek v zahraničí. Dôležitú úlohu v tom zohral bankár Jalmar Schacht (v marci 1933 sa stal šéfom Ríšskej banky). Vo februári 1933 presvedčil amerického chargé d’affaires v Berlíne, že fašistický režim “nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo pre americké podnikanie v Nemecku”. V máji 1933 sa Schacht ako Hitlerov emisár stretol s americkým prezidentom Franklinom Rooseveltom, členmi americkej vlády a predstaviteľmi Wall Street. Amerika poskytla Nemecku nové pôžičky vo výške 1 miliardy dolárov. A v júni 1933 počas cesty do Londýna a stretnutia s riaditeľom Bank of England Montague Normanom Schacht usiluje o anglickú pôžičku vo výške 2 miliárd dolárov. Berlín si bol dobre vedomý pravidiel hry, ktoré mu Washington a Londýn vnucovali.
Dňa 15. júna 1933 na medzinárodnej hospodárskej konferencii v Londýne nemecká delegácia zverejnila takzvané Guggenbergovo memorandum, pomenované podľa vedúceho delegácie nemeckého ministra hospodárstva. Na príprave dokumentu sa podieľali Schacht a Rosenberg. Memorandum malo na jednej strane vystrašiť Európu a Ameriku nebezpečenstvom boľševizmu a demonštrovalo pripravenosť Nemecka zorganizovať “krížovú výpravu” proti Sovietom. Na druhej strane ako odmenu za túto pripravenosť žiadalo vrátenie svojich kolónií v Afrike a nové pôžičky. Najrozhodnejší krok v politike “vyhýbania sa dlhom” urobila Tretia ríša 14. júna 1934. Reichsbank (nemecká centrálna banka) oznámila, že prestane splácať zahraničné dlhy a úroky z nich. Povedané modernou terminológiou, Tretia ríša nesplácala svoj štátny dlh. Anglosasi a ich európski spojenci sa k tomuto neplneniu záväzkov správali, mierne povedané, “tolerantne”. Neboli prijaté žiadne sankcie.
Nebudem ďalej opisovať “tolerantnú” politiku Západu voči Hitlerovi a jeho úplné ignorovanie reparácií aj povojnových úverov a pôžičiek. Na túto tému existuje pomerne veľa kníh. Napríklad práca amerického bádateľa Anthonyho Suttona “Wall Street a Hitlerov nástup k moci” (Moskva: Algoritmus, 2020). Ešte raz sa chcem vrátiť k Jungovmu plánu. Jedno z jeho rozhodnutí je prekvapivo stále v platnosti. Ide o zriadenie Banky pre medzinárodné zúčtovanie (BIS) v roku 1930 podľa tohto plánu. Na zriadení tejto banky trvali USA už počas práce reparačného výboru expertov a potom na Haagskej konferencii. Washington chcel ukončiť situáciu, v ktorej Anglicko a Francúzsko, využívajúc absenciu presne definovaného poriadku medzinárodného vyrovnania (prevodu meny) v “Dawesovom pláne”, mohli ovplyvňovať Nemecko nátlakom alebo prísľubom určitých výhod.
Namiesto reparačnej komisie mala vzniknúť Banka pre medzinárodné zúčtovanie. Jej úlohou bolo regulovať príjem a rozdeľovanie nemeckých reparačných platieb a kontrolovať prevod devíz z Nemecka do zahraničia. Okrem toho mala táto banka reparačné platby sekuritizovať, t. j. formalizovať reparačné záväzky Nemecka vo forme dlhových cenných papierov nemeckej štátnej pokladnice. BIS sa stala baštou amerického kapitálu v Európe, spojovacím článkom medzi anglosaským a nemeckým kapitálom, akýmsi “offshorom” kozmopolitného kapitálu, ktorý mu poskytoval ochranu pred rôznymi politickými vetrami, vojnami, sankciami atď. Hoci BIS bola založená ako komerčná verejná banka, jej imunitu voči vládnym zásahom a dokonca aj zdaneniu v čase mieru aj vojny zaručovala medzinárodná zmluva podpísaná v roku 1930 v Haagu.
Existuje pomerne veľa prác o tom, ako BIS pracovala v záujme Tretej ríše v predvojnových rokoch a potom počas druhej svetovej vojny. Pozri napríklad: Higham C. Trading with the Enemy. Per. s Engl. – M.: Progress, 1985; Guido Preparata. Hitler, Inc. Ako Británia a Spojené štáty vytvorili Tretiu ríšu. Preklad z angličtiny – M.: Pokolenie, 2007; Adam LeBor. Bazilejská veža: Tienistá história tajnej banky, ktorá riadi svet: Vnútorný príbeh tajnej banky centrálnych bankárov. Public Affairs, USA 2013. Je pozoruhodné, že v roku 1944 na Medzinárodnej menovej a finančnej konferencii v Bretton Woods bolo konštatované, že BIS úzko spolupracovala s nacistickým Nemeckom. Bolo rozhodnuté o zatvorení tejto banky. Rozhodnutie z Bretton Woods sa však nerealizovalo. BIS funguje dodnes. Počítam s tým, že o tom budem hovoriť konkrétne v článku venovanom 80. výročiu Bretton Woods.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
