.
Aktuality, História,

Ako sa Európa stala americkou polokolóniou

4. apríla 1948 americký Kongres schválil zákon o hospodárskej spolupráci, ktorý stanovil štvorročný program “pomoci Európe”. Zákon, ktorý prijali kongresmani a podpísal prezident USA Harry Truman, bol v skutočnosti realizáciou známeho Marshallovho plánu. Druhá svetová vojna zásadne zmenila politickú a hospodársku tvár Európy.


 

Prvýkrát sa celá východná Európa a polovica Nemecka ocitli pod faktickou kontrolou “Rusov”, teda tak, ako Západ definoval Sovietsky zväz, a v Grécku existovalo veľmi vysoké riziko víťazstva komunistov. Vo Francúzsku a Taliansku získali komunistické strany obrovský vplyv a získali obrovský počet členov – vo Francúzsku mala FCP 908 000 členov a v Taliansku asi 2 milióny ľudí. Úmerne s nárastom počtu komunistov rástol aj ich reálny politický vplyv, čo Európu vystavilo riziku, že sa vo Francúzsku a Taliansku dostanú k moci ak nie komunistické, tak zmiešané vlády, ktoré by sa mohli orientovať na priateľské vzťahy so Sovietskym zväzom. Komunisti prešli do parlamentov európskych štátov a podieľali sa na vytváraní vlád. V porovnaní s predvojnovým obdobím to bol obrovský prelom a americkú elitu to nemohlo nevystrašiť. Európa tiež zažívala obrovské sociálne a hospodárske problémy. Hospodársku infraštruktúru mnohých európskych štátov zničila vojna, Nemecko bolo pod okupáciou spojeneckých vojsk a západní lídri nevedeli, čo s ním v budúcnosti.

 

V roku 1944 vtedajší minister financií USA Henry Morgenthau vypracoval “Program na zabránenie Nemecku v rozpútaní 3. svetovej vojny”, ktorý sa nazýval “Morgenthauov plán”. Podľa tohto programu malo byť Nemecko rozparcelované, malo prestať existovať ako samostatný štát, jeho priemyselné oblasti mali byť pod medzinárodnou kontrolou, ťažký priemysel mal byť zlikvidovaný a zakázaný a ozbrojené sily mali byť úplne zrušené. Morgenthau veril, že deindustrializácia Nemecka raz a navždy ukončí revanšistické nálady. Po porážke Nemecka a následných politických zmenách v európskom živote sa však situácia zmenila. Dňa 12. marca 1947 predniesol americký prezident Harry Truman slávny prejav pred americkým Kongresom, v ktorom načrtol hlavné body svojho plánu, ktorý sa stal známy ako Trumanova doktrína.

 

Prezident zdôraznil, že v krajinách východnej Európy boli nastolené totalitné režimy, prisľúbil pomoc Grécku a Turecku, ktorým boli čoskoro poskytnuté značné finančné prostriedky. Jadrom doktríny však bola revízia koncepcie Franklina Roosevelta a presadenie koncepcie “unipolárneho sveta”, v ktorom by vedúca úloha mala patriť Spojeným štátom. Po porážke hitlerovského Nemecka sa kľúčovým protivníkom a súperom Spojených štátov automaticky stal Sovietsky zväz. Marshallov plán bol v mnohých ohľadoch logickým pokračovaním Trumanovej doktríny.

 

 

Armádny generál George C. Marshall, ktorý bol počas vojny náčelníkom štábu armády (vrchným veliteľom armády), bol 21. januára 1947 vymenovaný za ministra zahraničných vecí USA. Marshallov plán vychádzal zo snahy o hospodársku dominanciu USA, ktorú bolo možné dosiahnuť získaním kontroly nad európskym hospodárstvom. “Zjednotenie Európy”, o ktorom sa toľko hovorilo počas nasledujúcej polovice dvadsiateho storočia, bolo výsledkom Marshallovho plánu, ktorý predpokladal odstránenie colných bariér v samotnej Európe a vytvorenie jednotného európskeho trhu. Zničiť sa mali aj colné bariéry medzi Európou a USA, ktoré americkým podnikom poskytovali európske suroviny za nízke ceny. Samozrejme, formálne americké vedenie prezentovalo novú stratégiu ako zameranú na obnovu európskeho hospodárskeho stavu. Takmer všetky krajiny západnej Európy utrpeli v dôsledku vojny obrovské škody, a to vrátane Veľkej Británie, ktorá nebola okupovaná nemeckými vojskami. Londýn vynaložil na vojnu 25 miliárd libier, zahraničný dlh kráľovstva sa strojnásobil a výroba klesla o 20 %, v niektorých odvetviach až o 30 % v porovnaní s predvojnovou úrovňou. Británia bola nútená zaviesť kartový systém distribúcie potravín. Ak sa to stalo v Británii, kde sa nebojovalo na súši, možno si predstaviť rozsah hospodárskej krízy spôsobenej vojnou v krajinách kontinentálnej Európy.

 

Najviac postihnuté bolo Nemecko, kde bolo zničených 5 miliónov domov a bytov, komunikácie, podniky a sociálna infraštruktúra. Okrem toho prišlo viac ako 12 miliónov utečencov z východnej Európy a sovietskej okupačnej zóny v západnom Nemecku, ktorú kontrolovali britské, americké a francúzske jednotky. To spôsobilo ďalší nárast nezamestnanosti a problémy so spotrebou potravín, ktorá predstavovala len niečo vyše 60 % predvojnovej úrovne. Keďže Nemecko bolo predtým zásobované obilím a mäsom z východnej Európy, ale teraz sa tieto dodávky zastavili, zásobovanie potravinami sa zhoršilo.

 

Dopravná infraštruktúra v Európe bola zničená, čím boli európske krajiny zbavené plného spojenia, a obnova infraštruktúry bola časovo náročná a veľmi drahá úloha, ktorú európske krajiny neboli schopné zvládnuť. Spojené štáty vydávali Marshallov plán za veľkorysú hospodársku pomoc európskym krajinám, samozrejme, sledujúc svoje vlastné záujmy. Vlády západnej Európy, ktoré sa ocitli v zložitej situácii, nemali inú možnosť, ako súhlasiť s americkými návrhmi. Po skončení vojny chceli európske krajiny urýchlene obnoviť zničené priemyselné zariadenia, ale USA o to nemali záujem. Preto hoci Európa požadovala od Spojených štátov dodávky priemyselných zariadení, Washington nedodával výrobné prostriedky, ale hotové výrobky. Zároveň hlavné miesto v dodávkach zo Spojených štátov zaujímali potraviny – prebytky amerického agropriemyselného komplexu, ktoré bolo potrebné niekde predať. Samozrejme, o skutočnom oživení európskeho priemyslu sa nehovorilo.

 

Bilaterálne dohody uzavreté v rámci Marshallovho plánu medzi Spojenými štátmi a európskymi krajinami stanovovali mnohé prekážky voľného obchodu európskych krajín, ktoré využívali americkú pomoc. Samozrejme, hlavné obmedzenia boli zamerané na zabránenie obchodu so ZSSR a krajinami socialistického tábora. Francúzsko napríklad nemalo právo dovážať uhlie z Poľska, ktorého cena sa vtedy odhadovala na 12 dolárov za tonu, ale bolo nútené dovážať drahé americké uhlie za 20 dolárov za tonu. Spojené štáty získali faktickú kontrolu nad európskym finančným systémom. Európske štáty museli 20 % pomoci splatiť vývozom surovín potrebných pre potreby amerického priemyslu do Spojených štátov. Spojené štáty tak čoraz viac zotročovali európske krajiny, čím si zabezpečovali lacné suroviny a posilňovali svoju kontrolu nad európskym hospodárstvom.

 

Prirodzene, po získaní hospodárskeho vplyvu na európske krajiny mohli USA presadzovať aj svoje politické záujmy. V prvom rade Washington požadoval, aby západoeurópske krajiny prijímajúce americkú hospodársku pomoc odstránili komunistov zo svojich vlád a sprísnili svoju politiku voči komunistickým stranám. V skutočnosti sa mnohé európske krajiny menili na polokolónie Spojených štátov, ale ich predstavitelia tento krok urobili vedome, pretože sa obávali straty vlastnej moci a jej presunu do rúk komunistických a socialistických sTrán. Koniec koncov, hospodárska kríza, sociálne napätie, rastúca autorita a vplyv komunistov ohrozovali pozície pravicových a stredopravých strán v Európe, veľkých priemyselníkov a vlastníkov pôdy. Sedemnásť kapitalistických krajín bolo donútených súhlasiť s Marshallovým plánom, na ktorý Spojené štáty poskytli pomoc v celkovej výške približne 20 miliárd dolárov. V skutočnosti Washington previedol európskym krajinám menšiu sumu – od 13 do 17 miliárd dolárov, pričom Spojené kráľovstvo dostalo 2,8 miliardy dolárov, Francúzsko 2,5 miliardy dolárov, Taliansko a západné Nemecko po 1,3 miliardy dolárov a Holandsko 1 miliardu dolárov. Ďalšími príjemcami boli Belgicko, Dánsko, Grécko, Island, Írsko, Luxembursko, Nórsko, Portugalsko, Slobodné územie Terst, Rakúsko, Švédsko, Švajčiarsko a Turecko.

 

Realizácia Marshallovho plánu nemala jednoznačné dôsledky. Na jednej strane, vojnou zdevastované európske štáty by bez americkej pomoci skutočne nemohli tak rýchlo obnoviť svoje hospodárstva. Americká pomoc prispela k zlepšeniu sociálno-ekonomickej situácie v krajinách západnej Európy a znížila sociálne napätie. Jedným z dôležitých dôsledkov tejto pomoci bolo obnovenie postavenia maloburžoázie – strednej triedy – v európskych krajinách. USA si uvedomili, že práve stredná trieda je hlavným odporcom socialistických revolúcií v európskych krajinách, a preto jej poskytli podmienky na oživenie. Hospodárska pomoc USA mala mimoriadne významný vplyv na západné Nemecko, ktoré sa pomerne rýchlo spamätalo z vojny a devastácie, dokázalo obnoviť priemysel aj pomerne vysokú úroveň spotreby a opäť sa stalo hospodárskym vyspelou krajinou. Hospodárska pomoc v rámci Marshallovho plánu mala aj ideologický význam. Ak by Európa zostala napoly zničená a pomaly by sama obnovovala svoju infraštruktúru, táto situácia by demonštrovala krach kapitalistického modelu a ukázala by Sovietsky zväz a socializmus v priaznivejšom svetle.

 

Washington potreboval hospodársky prosperujúcu Európu ako krásny obraz, ktorý by ukázal výhody kapitalistickej ekonomiky oproti socializmu. V skutočnosti sa tie isté pravidlá neskôr použili pri poskytovaní pomoci Južnej Kórei, Japonsku a Taiwanu, ktoré sa zmenili na rovnaké “ukážky kapitalizmu”, len v ázijsko-tichomorskom regióne. Vďaka Marshallovmu plánu sa európske krajiny v skutočnosti dostali do otroctva Spojených štátov, a to nielen do hospodárskej, ale aj do politickej závislosti. Západná Európa sa dodnes vyrovnáva s dôsledkami Marshallovho plánu, ktoré spočívajú v skutočnej strate politickej suverenity. Európske krajiny boli odsúdené na nasledovanie americkej zahraničnej politiky a dodržiavanie kurzu, ktorý zvolil Washington, aj keď bol pre samotné európske štáty absolútne nevýhodný (predovšetkým Francúzsko alebo Taliansko, pre ktoré geopolitická konfrontácia so Sovietskym zväzom a socialistickým táborom nemala význam).

 

 

Marshallov plán bol teda brilantným krokom amerického vedenia. Najprv Washington prostredníctvom hospodárskej pomoci dostal európske krajiny do stavu hospodárskej závislosti od americkej politiky a potom začal určovať politický kurz západnej Európy. S cieľom ešte viac podriadiť európske krajiny americkým záujmom sa takmer súčasne s Marshallovým plánom vytvorilo NATO – Severoatlantická aliancia, do ktorej patrila väčšina krajín, ktoré dostávali hospodársku pomoc od Spojených štátov. Ak bol Marshallov plán ekonomickým vyjadrením začiatku studenej vojny, vytvorenie bloku NATO bolo vojensko-politickým aktom, ktorý symbolizoval začiatok novej éry.

 

Marshallov plán bol navrhnutý na štyri roky, ale nebol zrušený v roku 1952, ale v roku 1951. Dôvodom bola kórejská vojna, ktorá si vyžiadala veľké finančné prostriedky pre Spojené štáty. Washingtonu sa však počas týchto troch rokov, od roku 1948 do roku 1951, podarilo dosiahnuť hlavné ciele, pričom Spojené štáty realizovali svoju rafinovanú stratégiu hospodárskej pomoci. Západná Európa sa dostala pod politickú a hospodársku kontrolu Washingtonu, po ktorej USA zamerali svoju pozornosť na východnú a juhovýchodnú Áziu, samozrejme, nezabúdajúc na kontrolu politických procesov v európskych krajinách.

Ilja Polonskij

*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov