Stíhače tankov v 21. storočí: história, výzvy a budúcnosť
hoci v odlišnej podobe a v rôznych formách naprieč štátmi a konfliktmi.
Historický kontext a rola stíhačov tankov
Stíhače tankov ako špecializovaná trieda bojových vozidiel vznikli v období medzi svetovými vojnami, ale vrchol ich operačného nasadenia prišiel počas druhej svetovej vojny. V tomto období slúžili ako lacnejšia a efektívnejšia alternatíva k tankom, predovšetkým v obrannej úlohe proti obrnenej technike nepriateľa. Konštrukčne išlo často o vozidlá s výkonným kanónom, inštalovaným na podvozku iného bojového stroja, s obmedzenou pohyblivosťou veže alebo bez veže, čo znižovalo náklady a zjednodušovalo výrobu. Po vojne a najmä počas studenej vojny sa ale význam stíhačov tankov postupne vytrácal. Dôvodom bol nástup hlavných bojových tankov (MBT), ktoré kombinovali mobilitu, palebnú silu a ochranu do jedinej univerzálnej platformy. MBT nahradili potrebu samostatných protitankových vozidiel, pretože zvládali boj s inými tankami aj podporu pechoty či iných špecializovaných vozidiel. Zároveň sa objavili nové hrozby, napríklad vrtuľníky a riadené strely, ktoré menili charakter bojiska.
Na začiatku 21. storočia sa ozbrojené sily začali stretávať s konfliktami, ktoré mali charakter asymetrického boja. V takýchto konfliktoch často chýbal klasický protivník s ťažkou obrnenou technikou, a napriek tomu dochádzalo k potrebe neutralizácie obrnených cieľov pomocou mobilných, ľahkých a ekonomicky dostupných prostriedkov. V niektorých armádach vznikla kategória vozidiel, ktorá sa nachádza na pomedzí medzi obrnenými transportérmi, prieskumnými vozidlami a stíhačmi tankov. Príkladom môžu byť talianske Centauro, francúzske AMX-10RC alebo americký program Stryker s PTR Javelin. Tieto platformy plnia viacúčelové úlohy, ale schopnosť boja proti tankom je stále považovaná za kľúčovú. Vývoj ukazuje, že aj v čase dominancie MBT má myšlienka “lovca tankov” svoje opodstatnenie – hoci v novom šate.
Stíhače tankov verzus MBT – doplnok, alebo náhrada?
Debata o tom, či stíhače tankov môžu v budúcnosti nahradiť hlavné bojové tanky, je prítomná najmä v armádach, ktoré čelia rozpočtovým obmedzeniam alebo preferujú expedičné schopnosti. Kolesové vozidlá ponúkajú možnosť rýchleho presunu, nižších logistických nárokov a nasadenia v rámci moderných konfliktných scenárov – čo ich robí atraktívnymi. Napriek tomu sa ukazuje, že ich použitie má svoje limity, najmä proti protivníkom s vyspelými pancierovanými formáciami. MBT sú navrhnuté tak, aby vydržali zásah a zároveň viedli ofenzívu za každého počasia a v akomkoľvek prostredí. Ich palebná sila, optické a senzorické vybavenie, aktívne obranné systémy a odolnosť ich predurčujú pre úlohu “chrbticovej sily” mechanizovaného bojiska. Stíhače tankov sa vedľa nich javia skôr ako lacnejší prostriedok na podporné operácie, zásahy z hĺbky alebo rýchle reakcie v asymetrickom prostredí. Nie sú určené na to, aby nahradili tanky vo frontálnom útoku, ale skôr na ich doplnenie. V realite moderného bojiska tak stále častejšie dochádza k synergii – nasadenie ťažkej obrnenej sily (MBT) je doplnené o ľahké a stredne ťažké jednotky so stíhačmi tankov, pričom každý typ plní inú úlohu v rámci komplexnej taktiky. Stíhač tankov v 21. storočí nie je konkurentom tanku, ale súčasťou oveľa širšieho systému, ktorý zaisťuje prevahu v rôznych typoch boja. V kontexte rozvoja bezpilotných systémov a šikovných striel môže však v niektorých scenároch tank dokonca dočasne ustúpiť do pozadia.
Prehľad súčasných stíhačov tankov vo svetových armádach
Naprieč svetovými armádami nachádzame širokú škálu stíhačov tankov, ktoré sa líšia konštrukciou, výzbrojou i filozofiou nasadenia. Medzi najznámejšie západné typy patrí americký M1134 Stryker ATGM, vyzbrojený PTRS TOW-2, ktorý je súčasťou brigádnych bojových tímov a ponúka vysokú mobilitu aj solídnu ochranu. Nemecko prevádzkuje ľahké kolesové vozidlo Fennek a viacúčelovú platformu Boxer, vrátane variantu s PTR Spike-LR2. V rámci modernizácie Bundeswehru sa zvažuje vývoj novej generácie špecializovaných protitankových vozidiel, napríklad v rámci projektu “Panzerabwehrfahrzeug neu”. Izrael sa sústredí na hybridné riešenie, ako je maskovaný stíhač tankov Pereh, ktorý nesie až 12 riadených striel Spike a tvári sa ako klasický tank, čím klame protivníka. Novšia generácia izraelských vozidiel však smeruje k menším, mobilnejším a bezposádkovým riešeniam. Poľsko vyvíja vlastné vozidlo Wilk, ktoré kombinuje podvozok Rosomak s izraelským systémom Spike-LR, pričom prebieha aj diskusia o ťažšom variante na podvozku KTO Rosomak XP. Francúzsko a Taliansko sa aj naďalej spoliehajú na mobilné kolesové vozidlá s ľahkou protitankovou výzbrojou, ako sú VBL s Milanom, prípadne Freccia ATGM.
U väčšiny európskych armád je viditeľný posun k modulárnym, kolesovým a sieťovo prepojeným systémom, často pripraveným na integráciu bezposádkových prvkov a dronov. Na východe Rusko pokračuje v modernizácii aj v nasadzovaní špecializovaných samohybných protitankových systémov. Stále aktívne využíva staršie, ale modernizované platformy ako 9P149 Šturm-S a jeho vylepšenú variantu Šturm-SM, vyzbrojené strelami Ataka. Vedľa nich nasadzuje novšie systémy 9P157-2 Chrizantema-S, schopné paľby za všetkých poveternostných podmienok vďaka duálnemu (radarovému a laserovému) navádzaniu. Modernizácia sa dotkla aj vozidiel na podvozku BMP-3, napríklad 9P163M-1 Kornet-T a najmä 9P163-3 Kornet-D, ktoré umožňujú odpal viacerých striel súčasne a sú schopné prekonať aktívnu obranu moderných tankov.
Významným typom zostáva aj 2S25 Sprut-SD, ľahký tank s kanónom kalibru 125 mm určený pre výsadkové jednotky, ktorý kombinuje vysokú mobilitu s účinnou protitankovou silou. Plánovaný nástupca Sprut-SDM1 je stále vo fáze testovania a má potenciál stať sa štandardom pre ruských výsadkárov. Čína prevádzkuje vozidlá ako PTL-02, teda kolesový kanónový stíhač tankov. Ďalej vyvíja rôzne varianty bezposádkových či polobezposádkových raketových platforiem na kolesových aj pásových podvozkoch. Medzi ďalších užívateľov patrí napríklad Južná Kórea s vozidlom K21-105, Turecko s FNSS Kaplan STA, alebo Indonézia, ktorá integruje protitankové strely Spike-LR na licenčných Pandurách II. V mnohých krajinách Afriky, Ázie a Blízkeho východu stále pretrvávajú staršie systémy, ako M901 ITV alebo ľahká technika s montovanými PTS (napr. iránske Toophan alebo čínske HJ-8).
V týchto regiónoch sú bežné aj improvizované platformy, často využívané neštátnymi aktérmi, čo odráža rastúcu dostupnosť presných protitankových prostriedkov mimo regulárnej armády. Celkovo možno konštatovať, že sa svetové armády postupne presúvajú od ťažkých, kanónových stíhačov k ľahším, raketovo vyzbrojeným a stále častejšie aj bezposádkovým systémom, ktoré kladú dôraz na rýchlosť, utajenie, digitálnu konektivitu a schopnosť spolupráce so vzdušnými aj robotickými senzormi.
Bezpilotná budúcnosť
Bezposádkové stíhače tankov predstavujú jednu z najprogresívnejších vízií súčasného bojiska. Hoci ich masové nasadenie zatiaľ neprišlo, mnoho armád aktívne vyvíja a testuje diaľkovo ovládané alebo čiastočne autonómne prostriedky s protitankovým určením. Tento vývoj zaznamenal značný pokrok nielen u vojenských veľmocí, ale aj u stredne veľkých štátov, ktoré v týchto technológiách vidia nástroj pre asymetrickú prevahu. Medzi priekopníkov patrí Rusko s vozidlom Urán-9, Spojené štáty s platformami RCV-Medium a RCV-Light, Izrael s operačne nasadzovaným robotickým vozidlom Jaguar a konceptom Robattle, alebo Turecko, ktoré vyvíja vozidlá ako Kaplan či Barkan. Všetky tieto systémy počítajú s integráciou moderných protitankových riadených striel (PTRS), ako sú Spike, Kornet či Javelin.
Hlavnou výhodou týchto systémov je eliminácia rizika pre ľudskú posádku. Bezpilotný stíhač tankov môže byť nasadený na exponovaných úsekoch frontu, ukrytý v teréne alebo operujúci z bezpečnej vzdialenosti pod dohľadom operátora. Vďaka prepojeniu s prieskumnými drony a senzorickými sieťami je možné tieto prostriedky začleniť do takzvaného “kill chain”, teda reťazca detekcie, vyhodnotenia a eliminácie cieľa. Tento koncept umožňuje vytvárať “rozptýlenú obranu” – sieť menších, mobilných a vzájomne prepojených systémov, schopných rýchlo reagovať na pokusy o obrnené prelomy. Systémy tohto typu už nie sú výlučne doménou experimentálnych programov, ale objavujú sa aj v praktických nasadeniach, ako napr. izraelské patrolovanie hranice s Gazou prostredníctvom vozidiel Jaguar.
Rozvoj bezposádkových protitankových systémov však naráža na rad prekážok. Okrem technologických limitov – ako je závislosť na stabilnom dátovom spojení, náchylnosť k elektronickému rušeniu alebo zložitá logistika – pretrvávajú aj právne a etické otázky. Plne autonómne systémy, ktoré by samostatne rozhodovali o použití smrtiacej sily, zatiaľ zostávajú v oblasti medzinárodného práva sporné. Debaty o tzv. LAWS (lethal autonomous weapon systems) ukazujú, že bezpilotné stíhače tankov síce predstavujú budúcnosť, ale súčasná realita je skôr testovacia a vývojová. Napriek tomu sa jasne rysuje trend: namiesto ťažkých, posádkových stíhačov s kanónovou výzbrojou budeme svedkami nástupu ľahkých, sieťovo prepojených a algoritmicky riadených platforiem, ktorých účinnosť bude závisieť viac od softvéru ako od pancierovania.
Perspektívy do budúcnosti
Stíhač tankov v 21. storočí už dávno nie je len jednoduché delo na podvozku, ale dynamicky sa vyvíjajúci koncept, ktorý reflektuje zmeny v technológii, taktike i charaktere vojny. Hoci stratil svoju exkluzivitu z čias druhej svetovej, kedy mal tvoriť samostatnú triedu bojovej techniky, našiel si nové miesto – ako flexibilný a nákladovo efektívny nástroj na ničenie ťažkej obrnenej techniky, často s väčšou presnosťou a nižším rizikom. Úloha týchto systémov porastie s pokračujúcim rozvojom umelej inteligencie, dronových rojov a systémov elektronického boja. Do popredia sa dostáva schopnosť zasiahnuť cieľ skôr, než je vôbec videný – a práve v tomto priestore budú mať moderné stíhače tankov svoje pevné miesto. Nejde pritom len o fyzické platformy, ale o celý operačný koncept „anti-armor warfare“, ktorý sa prepája s kyberpriestorom, satelitnou navigáciou aj cloudovým velením. Či stíhače tankov v budúcnosti plne nahradia klasické tanky, zostáva otvorenou otázkou – pravdepodobnejšia je ale ich súbežná existencia v rámci „bojového ekosystému“. V prostredí asymetrických konfliktov, expedičných misií či obrany proti invázii môže dobre navrhnutý a správne použitý stíhač tankov rozhodnúť bitku rovnako účinne ako drahý tank – a niekedy aj efektívnejšie.
Adam Čaloud
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
