Tank, ktorý nikdy neprišiel: Armata mizne z prehliadok aj doktríny
Rusko, 25. júna 2025 – Vojenská prehliadka na Červenom námestí v Moskve je každoročným rituálom, ktorého cieľom je demonštrovať nielen úctu k sovietskemu víťazstvu v druhej svetovej vojne, ale predovšetkým súčasnú silu ozbrojených síl Ruskej federácie. Slávnostné defilé ťažkej techniky je pritom sledované nielen domácim publikom, ale aj analytikmi po celom svete. Tento rok však prehliadka konaná 9. mája 2025 zaujala skôr tým, čo na nej chýbalo. Výraznou neprítomnosťou sa stal hlavný symbol ruských snáh o technologický skok v oblasti obrnenej techniky – hlavný bojový tank T-14 Armata.
Armaty zmizli, iné stroje zostali: Čo sa (ne)objavilo na prehliadke 2025
Prehliadka konaná 9. mája 2025 na Červenom námestí bola, rovnako ako v niekoľkých predchádzajúcich rokoch, ochudobnená o niektoré z najsľubnejšie prezentovaných typov ruskej obrnenej techniky poslednej dekády. Chýbali nielen tanky T-14 Armata, ale aj pásové bojové vozidlá pechoty T-15 založené na rovnakej platforme a kolesové transportéry Bumerang, ktoré mali nahradiť dosluhujúce typy BTR. Naopak stabilnou súčasťou prehliadky zostávajú tanky T-90M Proryv, modernizované BTR-82A, BMP-2M, obrnené vozidlá Tiger a obrnené automobily typu VPK-Ural. Prvýkrát sa na moskovskej prehliadke prezentovala modernizovaná podoba BMP-1(AM). Novinkou boli aj ľahko modernizované vozidlá VDV (BMD-4M a BTR-MDM). Rusko sa tak aj tento rok prezentovalo skôr osvedčenými a sériovo vyrábanými typmi než modernými, ale nerealizovanými konštrukciami.
Prvýkrát bol tank T-14 Armata predstavený verejnosti práve pri prípravách na prehliadku v máji 2015, keď jeden z predvádzaných kusov počas skúšky dokonca zostal stáť kvôli závade uprostred Červeného námestia. Napriek tejto blamáži bol T-14 dlho považovaný za “vlajkovú loď budúcnosti” – ruská propaganda ho prezentovala ako technologicky nadradený všetkým západným náprotivkom. V ďalších rokoch sa síce Armaty objavili na prehliadkach v obmedzenom počte, avšak po roku 2020 sa ich výskyt stal nepravidelným a od roku 2022 úplne vymizli. Prehliadka 2025 tak iba potvrdila trend, že tento projekt je postupne odsúvaný z verejnej prezentácie.
Absencia Armaty na prehliadke je symbolická nielen kvôli tomu, že ide o neúčasť technologicky najzložitejšieho tanku, ktorý mal byť výkladnou skriňou ruského inžinierstva, ale aj preto, že tým ruské vedenie fakticky priznáva limity svojej zbrojnej kapacity. Napriek oficiálnym vyjadreniam o reorganizácii priemyslu a prezbrojovacích prioritách je zrejmé, že namiesto vizionárskych projektov dáva ruská armáda prednosť technike, ktorú možno vyrábať rýchlo, lacno a vo veľkom množstve. V kontexte pokračujúcej vojny na Ukrajine sa totiž stáva dôležitejšia otázka kvantity ako prestíže.
Platforma Armata: technická revolúcia, ktorá zostala na papieri
Projekt Armata, v strede ktorého stojí tank T-14, mal pôvodne predstavovať zásadný prelom v konštrukcii ťažkej obrnenej techniky. Vychádza z modulárnej platformy, na základe ktorej mala vzniknúť celá rodina vozidiel – od hlavných bojových tankov cez bojové vozidlá pechoty (T-15), až po vyslobodzovacie vozidlá (T-16). Technologickým jadrom konceptu je bezposádková veža s automatickým nabíjaním (T-15, T-14), silne chránená kapsula pre posádku, pokročilé senzory a aktívna obrana typu Afghanit. V teoretickej rovine išlo o koncepčný skok, ktorý prekonával západné tanky predovšetkým v miere automatizácie a ochrane posádky. Realita však ukázala, že zavedenie takto komplexného systému do výzbroje predstavuje oveľa väčšiu výzvu, než tvorcovia projektu pôvodne očakávali.
Jedným z hlavných problémov sa ukázala byť technická nespoľahlivosť a nedokončenosť kľúčových subsystémov. Podľa ruských aj západných zdrojov sa opakovane objavovali poruchy pohonného ústrojenstva, poruchy automatického nabíjača a problémy s elektronikou, najmä v ťažkých klimatických a prevádzkových podmienkach. Navyše bolo veľmi ťažké zaistiť spoľahlivosť senzorických a elektronických komponentov v podmienkach masívnych sankcií a nedostatku kvalitnej mikrotechnológie. Od roku 2015 sa síce opakovane hovorilo o “blížiacej sa” sériovej výrobe, avšak dodnes nebola zavedená do výzbroje ani prvá sériová T-14. Z pôvodne plánovaných stoviek kusov sa reálne vyrobilo možno niekoľko desiatok, z ktorých väčšina zostáva v testovacích režimoch alebo bola použitá na výcvik.
Problémom však nebola len technická stránka, ale aj náklady. Cena jedného tanku T-14 sa pohybuje podľa odhadov medzi 7 a 10 miliónmi dolárov, čo je viac ako dvojnásobok oproti modernizovanému T-90M s odhadovanou cenovkou 1,5 až 5 mil. dolárov. V čase, keď sa Rusko musí kvôli vojne sústrediť na rýchlu obnovu strát a efektívnu logistiku, sa investícia do takto drahého a komplikovaného systému javí ako neefektívna. Napriek propagandistickému potenciálu sa Armata postupne stáva záťažou, ktorej údržba a vývoj spotrebúva zdroje bez hmatateľných prínosov. Prehliadka 2025 tak nie je výnimkou, ale dôsledkom dlhodobého technologického a priemyselného zlyhania zaviesť tento projekt do sériovej podoby.
Vojna na Ukrajine ako laboratórium: keď aj supertank padne za obeť dronu
Konflikt na Ukrajine dramaticky prepísal doterajšie predstavy o úlohe tankov na modernom bojisku. Ešte pred niekoľkými rokmi bola ťažká obrnená technika považovaná za kľúčový nástroj pozemnej prevahy, schopný prežiť paľbu aj manévre v dynamickom prostredí. Vojna však ukázala, že aj najlepšie chránené tanky – vrátane západných typov ako Abrams alebo Leopard 2 – môžu byť zničené lacnými prostriedkami, predovšetkým drony a improvizovanými výbušnými zariadeniami. O svoje miesto na slnku sa tiež prihlásili už “polozabudnuté” protitankové míny. Zábery z bojiska sa stali dôkazom, že ani niekoľko vrstiev panciera, reaktívny pancier či moderné senzory nie sú zárukou prežitia v prostredí saturovanom bezpilotnými prostriedkami.
Ruská strana bola medzi prvými, kto tento nový trend pocítil na vlastnej koži – v roku 2022 a 2023 stratila stovky tankov v dôsledku koordinovaných útokov dronov, mín a delostrelectva, často vedených s presnosťou GPS av reálnom čase korigovaných prieskumnými UAV. Táto realita zásadne zmenila prístup k nasadzovaniu ťažkej obrnenej techniky. Namiesto niekoľkých elitných vozidiel sa začal presadzovať model, v ktorom množstvo a možnosť rýchlej náhrady prevážili nad kvalitou a ochranou jednotlivých kusov. V tejto paradigme sa extrémne drahá a technicky náročná Armata stáva príťažou ak nie ekonomickou samovraždou – strata jediného stroja by predstavovala nielen finančný, ale aj symbolický problém.
Ukázalo sa tiež, že “životnosť” tanku na frontovej línii je často otázkou niekoľkých dní, niekedy aj hodín. V takomto prostredí sa logika vývoja technologicky pokročilého supertanku obracia proti svojmu účelu. V dôsledku toho sa z T-14 stáva artefakt éry, ktorá skončila skôr, než mohla nastať – éry, kedy tanky mohli prežívať mesiace v poli a zohrávať kľúčovú úlohu v rozhodujúcich bitkách. Dnes sú však len ďalšími cieľmi na prehltenom digitálnom bojisku.
Armata: drahé fiasko, alebo cenná skúsenosť?
Hoci sa projekt Armata dnes z veľkej časti javí ako zlyhanie, treba zhodnotiť aj jeho prínosy mimo rámca okamžitého vojenského uplatnenia. Na technologickej úrovni predstavoval pokus o zásadnú modernizáciu ruského prístupu ku konštrukcii bojových vozidiel. Zavedenie modulárnej architektúry, bezposádkovej veže či aktívnej obrany bolo síce neúspešné z hľadiska sériovej výroby, ale napriek tomu prinieslo ruskému priemyslu cenné poznatky o integrácii zložitých systémov a ich limitoch. Vývoj T-14 poslúžil aj ako testovacie prostredie pre rad pokročilých riešení, ktoré môžu byť adaptované na iné vozidlá – napríklad na modernizované varianty T-90 alebo budúce ľahšie platformy.
Ruský obranný priemysel vďaka Armate tiež získal skúsenosti s digitálnymi rozhraniami, senzorickou fúziou a komplexnou elektronickou architektúrou, aj keď sa ukázalo, že bez prístupu k špičkovým mikrosúčiastkam zo Západu nie je tento prístup dlhodobo udržateľný. V tomto ohľade boli Armata laboratóriom, v ktorom sa otestovalo nielen samotné vozidlo, ale aj schopnosti ruského vojensko-priemyselného komplexu zvládnuť projekt zodpovedajúci technickej úrovni NATO. Výsledkom bola bolestivá konfrontácia s realitou: technologický náskok Západu nemožno dohnať iba inžinierskou vôľou a propagandou.
Zároveň treba priznať, že symbolická hodnota Armaty naplnila očakávania len čiastočne. Z pôvodného propagandistického nástroja, ktorý mal demonštrovať ruskú technologickú prevahu, sa stala pripomienka vnútorných slabín – priemyselnej závislosti, štrukturálnej neefektivity i rozdielu medzi ambíciou a realitou. Napriek tomu by bolo unáhlené označiť Armatu za úplne zbytočný projekt. V kontexte ruskej vojenskej kultúry totiž platí, že aj neúspešné zbrojné programy môžu vytvoriť základ pre budúce, pragmatickejšie riešenie. Skúsenosť s T-14 tak pravdepodobne ovplyvní konštrukciu novej generácie tankov, tentoraz s väčším dôrazom na udržateľnosť, cenovú efektivitu a kompatibilitu s reálnym bojiskom.
Armata sa tak zapisuje do histórie skôr ako symbol stratenej éry než ako základný kameň moderného tankového vojska. Jej vývoj ale nebol zbytočný – ponúkol vhľad do limitov ruského priemyslu, umožnil vyskúšať nové technológie a zároveň pripravil pôdu pre realistickejšie smerovanie ruskej obrnenej techniky. Či sa Kremľu podarí premeniť tieto poznatky na účinnejšie a dostupnejšie bojové prostriedky, ukáže až budúca fáza vývoja – nielen zbraní, ale aj celej doktríny ruských pozemných síl.
Adam Čaloud
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
