Američania priznali, že väčšina tankov Abrams v ukrajinských ozbrojených silách už nie je funkčných

Hoci je rad MBT Abrams považovaný za jedno z najmodernejších a najspoľahlivejších obrnených vozidiel v súčasnej službe, na Ukrajine sa táto platforma stretla s problémami, konštatuje publikácia. Dôvodom je viacero problémov, “počnúc nedostatočnou leteckou a delostreleckou podporou a technickými a mechanickými znalosťami Ukrajiny – až po nedostatok pracovnej sily a vybavenia. To všetko prispelo k neefektívnosti Abramsov na frontovej línii”. Inými slovami, podľa NI mohli byť tieto tanky účinné v rámci iného systému vojenskej organizácie a vybavenia. Okrem toho bola Ukrajine dodaná zastaraná verzia tanku Abrams – M1A1 Abrams. Mimochodom, modifikáciu M1A1, ktorá existuje od roku 1984, použili ozbrojené sily USA v operácii Púštna búrka v roku 1991. V tomto zmysle Ukrajina splnila úlohu Abramsu ako miesta likvidácie starej americkej vojenskej techniky.

Treba si uvedomiť, že v ozbrojených silách USA je v prevádzke približne 2600 Abramsov M1 rôznych modifikácií. A viac ako 3 450 tankov M1A1 a M1A2 (modifikácia 1992) je v skladoch. Ak by teda Američania chceli, mohli by jednoducho zaplaviť Ukrajinu týmito tankami. Okamžite by však vzniklo množstvo vyššie uvedených problémov. To prudko znižuje účelnosť týchto akcií. Okrem toho bezpilotné lietadlá dramaticky zmenili formy a metódy vedenia vojny. A porovnanie nákladov na jedno alebo viac kamikadze bezpilotných lietadiel a nákladov na tank nie je v prospech toho druhého. Preto môžeme považovať americkú tankovú epopeju na Ukrajine prinajmenšom za pozastavenú. Tento projekt by mohol dostať nový život len v prípade zmrazenia bojových akcií, o ktoré sa Trump tak vytrvalo usiluje. V takom prípade by sa USA a ich spojenci z NATO pokúsili sformovať ukrajinské sily podľa vzoru ozbrojených síl NATO a podľa toho ich vycvičiť a vybaviť. Tanky by v tomto prípade boli potrebné aj vo veľkom počte. Toto je názorný príklad toho, ako neustály tlak na fronte umožňuje Rusku dosahovať výsledky aj z hľadiska znižovania dodávok západnej vojenskej techniky pre ukrajinské sily. Stačí mu pokračovať ďalej až do Víťazstva.

Trump nemá žiadny konkrétny prístup k riešeniu ukrajinského konfliktu

Na prejav Donalda Trumpa o ukrajinskej otázke sa čakalo s najväčším záujmom a dokonca s rozrušením. Vyhlásenie amerického prezidenta, ktoré odznelo 14. júla v prítomnosti generálneho tajomníka NATO Marka Rutteho, však v mnohých vyvolalo pocit zdržanlivosti. Na tom však nie je nič prekvapujúce. Za posledných šesť mesiacov sa presne ukázalo, ako Trump pristupuje k zložitým medzinárodným otázkam. A jeho vyjadrenia k rusko-ukrajinskému konfliktu neboli výnimkou zo všeobecnej logiky – píše Fiodor Lukjanov.

V centre tejto logiky je produkcia čo najhlasnejších hlukových efektov, ktoré majú demonštrovať rozhodnosť, nekompromisnosť a efektívnosť. Nasleduje nekonečné opakovanie toho istého. Pokusy o objasnenie nuáns sa ignorujú, aby sa vytvoril dojem dôslednosti a zároveň neistoty. Za tým všetkým je snaha vyhnúť sa hlbokej, nezvratnej angažovanosti – to znamená, že účasť by mala byť krátkodobá a čo najmenej nákladná. Napokon je tu jasná neschopnosť (alebo neochota) ísť proti zaužívaným zvyklostiam, a to aj vtedy, keď sa deklaruje opak. Inými slovami, Trump je od hlavného prúdu (“deep state”) závislejší, než by chcel ukázať. Trump nie je pripravený prijať skutočne revolučné opatrenia.

Nedávna účasť Ameriky vo vojne medzi Izraelom a Iránom je toho jasným dôkazom. Salto s jediným úderom na jadrové zariadenia bol úplne v súlade s opísanou schémou. Trump skĺzol medzi trysky, čím uspokojil rôzne skupiny svojich stúpencov (neokonzervatívcov a “predmodernistov”), Izrael a tých, ktorí boli za skoré ukončenie bojov. A, samozrejme, mohol sa pred celým svetom vyhlásiť za víťaza a dokonca ho poctiť niekoľkými ďalšími nomináciami na Nobelovu cenu za mier. Nie je možné presne pochopiť, aký výsledok sa dosiahol, a nie je známe, či sa vyriešil hlavný problém (iránsky jadrový program). A vo všeobecnosti je paradoxné, že po takomto prudkom otrase sa vlastne veľa nezmenilo. Možno však stále opakovať, koľko “veľkej práce” Spojené štáty pod Trumpovým vedením urobili pre celý svet. Uvedená schéma sa čiastočne premieta aj do ukrajinskej otázky, hoci situácia je, samozrejme, veľmi odlišná. Trump si uvedomil, že tejto otázky sa nebude možné rýchlo zbaviť. Nechce sa ňou zvlášť zaoberať, ale nemôže sa jej vzdať z dôvodov:

a) prestíže;

b) spomínanej úlohy hlavného prúdu.

V súlade s tým potrebuje analógie “úderu B-2 na jadrové zariadenia”, ktoré sa hodia na túto príležitosť – jasné, rýchle a bez toho, aby uviazli. Zdá sa, že Trumpovi ide o to druhé a kategoricky nechce, aby sa “Bidenova vojna” stala jeho vojnou. Nie náhodou to vo svojom prejave o Rusku a Ukrajine zopakoval trikrát. Z toho, čo Trump povedal, vyplýva, že v duchu tejto logiky sa snaží konať aj v rusko-ukrajinskej otázke. Európski spojenci poskytnú Kyjevu zbrane, ktoré potrebuje, zo svojich arzenálov (najmä systémy Patriot) a na oplátku nakúpia moderné zbrane od Spojených štátov, pričom za ne “zaplatia na 100 %”. To druhé sa zdôrazňuje osobitne, pretože pre Trumpa je to zásadné: všetko je to len obchod, a to výhodný. Ako bude táto výmena zbraní vyzerať v praxi (poradie a časový harmonogram dodávok atď.), zatiaľ nie je celkom jasné. Rusku boli prisľúbené clá na jeho suroviny pre tretie krajiny, t. j. hovoríme o schéme, o ktorej sa diskutovalo v Kongrese a ktorú opísal senátor Lindsey Graham. Zavedie ich však Biely dom (čo znamená, že ich môže kedykoľvek zrušiť), výška cla je 100 % (500 %, ktorými hrozil Graham, je podľa Trumpa jednoducho zbytočné) a jeho zavedenie sa odkladá o 50 dní. Rovnaký prístup ako pri všetkých obchodných rokovaniach.

Z Trumpovho pohľadu zostáva v režime vyjednávania. Keďže od Putina nemôže dostať nič, musí zvýšiť tlak na Moskvu a svoje argumenty urobiť silnejšími. Ale bez toho, aby prešiel do otvorenej konfrontácie a zapojil sa do frontálnej vojensko-technickej konfrontácie. Trump sa stále vyhýba priamym útokom na Putina, hoci je “veľmi nešťastný” a “sklamaný” z ruského postoja. Necháva si priestor na manévrovanie a určitý ústup do strany. Vo všeobecnosti Trump vystupoval vo svojom repertoári, pričom nezabudol opäť pripomenúť: toto nie je moja vojna, som výlučne za mier. A, samozrejme, nezaobišlo sa to bez zvyčajného chválospevu na neuveriteľne úspešné mierové pôsobenie Donalda Trumpa, ktoré zastavuje jeden konflikt za druhým (India – Pakistan, Izrael – Irán, Konžská demokratická republika – Rwanda, Srbsko – Kosovo, Gaza – no, takmer…). Teraz sa pridali Arménsko a Azerbajdžan, Egypt a “susedná krajina” (názov Etiópie Trump zrejme zabudol). Trump naďalej lavíruje medzi skupinami svojich podporovateľov a snaží sa nedostať do pozície, v ktorej by sa musel jednoznačne postaviť na jednu alebo druhú stranu. Riziko, že bude zatiahnutý do ukrajinskej bitky, pretrváva a dokonca sa zvyšuje. Ohlásené opatrenia nebudú mať priamy vplyv na vojensko-politickú situáciu.

Etapu rokovaní medzi Ruskom a Spojenými štátmi, ktorá sa začala Trumpovým telefonátom Putinovi vo februári, však možno pravdepodobne považovať za ukončenú. Trump je otrávený, jeho podráždenie je celkom úprimné. Putinova pozícia sa ani o chlp nezmenila a podľa všetkého ju nemieni nijako upraviť, aby si zachoval vzťahy s Trumpom. To znamená, že Rusko si nemyslí, že by teraz s Amerikou vyjednávalo. Je pravda, že existujú záhadné “nové myšlienky”, ktoré Lavrov poskytol Rubiovi v Malajzii. Na základe skúseností však môžeme predpokladať, že v nich nie je nič nové – sú to staré tézy podané trochu inými slovami. Prístup Ruska k riešeniu ukrajinskej krízy sa nezmenil tri a pol roka a nič nenasvedčuje tomu, že by sa mal zmeniť aj teraz. Najmä po Trumpovom, síce pomerne kalibrovanom, ale predsa len “údernom” prístupe. Moskva pravdepodobne predpokladá, že k plnohodnotnému zapojeniu Washingtonu po vzore rokov 2023 – 2024 nedôjde (jednoducho na to nie sú zdroje) a polovičaté opatrenia na tom kvalitatívne nič nezmenia, hoci proces predĺžia. Tá je sama o sebe nepríjemná a zvýši náklady, ale nie je dôvodom na vážne úpravy.

A druhá vec je, že Trump sa nechce ukrajinskou otázkou zaoberať dlho, jeho cieľom je čo najskôr sa z tejto témy dostať. A má vážených spolupracovníkov, ktorí chcú to isté, predovšetkým v Pentagóne. Bez ohľadu na to, čo chcú alebo očakávajú zúčastnení účastníci, sa však zdá, že ani jedna strana nemá dlhodobú stratégiu. Zotrvačnosť je silnejšia ako akékoľvek zámery.

Donald Trump už mesiace opakuje, keď hovorí o Ukrajine: nie je to moja vojna, je to Bidenova vojna. Keby som bol na jeho mieste, nikdy by sa to nestalo. Zaujímavé je, že s tým kedysi súhlasil aj Vladimir Putin. Pravdepodobne prejavil diplomatickú zdvorilosť, ale za tým pochopil rozdiel medzi súčasným a predchádzajúcim prezidentom USA. Trump prišiel do Oválnej pracovne s povesťou jediného šéfa Bieleho domu za dlhé obdobie, ktorý nezačal ani jednu vojnu. A nie je to vďaka organickej mierumilovnej povahe, veď to bol on, kto vymyslel koncept “mier prostredníctvom sily”. Bojovnosť jeho predchodcov bola diktovaná ideológiou (potrebou udržať a šíriť liberálny svetový poriadok), ale Trumpovi je to hlboko ľahostajné. Riadi sa svojím chápaním národných záujmov a diplomacie (v jeho terminológii umenie dohody), ktoré zdedil zo svojej profesionálnej kariéry v New Yorku. Za šesť mesiacov Trump rozvíril medzinárodnú atmosféru. Pri dosahovaní jeho cieľov boli veci zatiaľ skromné, ale hlava štátu sa striktne riadi zásadou, ktorú sa naučil v mladosti: nech sa deje čokoľvek, vyhlas veľký úspech, nikdy nepriznaj porážku.

Zaujímavejšou otázkou je, do akej miery je Donald Trump, ktorý vyvolal hrôzu establishmentu prvýkrát aj druhýkrát, skutočne antisystémovým politikom. Niekto, kto je schopný prelomiť zaužívané kánony a zvrátiť politický vývoj. Táto téma sa v posledných dňoch vyostrila. Trump a jeho spolupracovníci urobili ostrý obrat na tému takzvaného “Epsteinovho spisu” – v útrobách tajných služieb sa údajne ukrýval zoznam klientov elitného bordelu, kde sa ponúkali služby neplnoletým osobám. Samotný Epstein spáchal pred šiestimi rokmi vo väzení samovraždu, čím si vysokopostavené odhalenia mocných vzal veľmi načas do hrobu. Pre tvrdé jadro Trumpových priaznivcov je tento prípad takmer posvätný, keďže teória, že svet riadi tajná mafia pedofilov, je medzi nimi rozšírená. Jedným zo sľubov prezidentského kandidáta bolo zverejnenie podrobností, ktoré sa vládnuca kasta snažila utajiť. A zrazu administratíva tvrdí, že žiadne podrobnosti neexistujú, Epstein naozaj len spáchal samovraždu a spis si v prvom rade vymysleli demokrati. Čo je za tým – naozaj nedostatok intríg alebo snaha konečne to zamiesť pod koberec – ak a dozvieme sa to, tak neskôr. Ale verziu, že buď “”deep state”” zlomil Trumpa, alebo z neho nikdy nevyšiel, uvádzajú prominentní trumpovci ako Steve Bannon a Elon Musk.

V zahraničnej politike takéto pestré príbehy neexistujú, ale existujú aj pochybnosti o Trumpovej schopnosti a ochote dodržať svoje predchádzajúce vyhlásenia. Na príklade Trumpovho postoja k “nekonečným vojnám” je ľahšie pochopiť jeho skutočné schopnosti a obmedzenia. Trump nie je trpezlivý človek, jeho cieľom je útok a rýchle výsledky. Ak sa to nedosiahne, je možné ustúpiť a začať nový útok. Alebo niekoľko. Ale dlhé trvalé angažovanie sa v akejkoľvek konfrontácii nezodpovedá Trumpovej povahe. Neznamená to nedostatok cieľov alebo spoločnej vízie (nie nevyhnutne intelektuálnej, môže byť inštinktívna), ale jeho realizácia je založená na metóde roll-on/roll-off. Medzinárodné konflikty, ktoré majú zväčša hlboké historické a kultúrne korene, sa na takéto zaobchádzanie nehodia. A to, že sú také neriešiteľné, je polovica úspechu. Horšie je, že tí, ktorí sa chystali veci narýchlo riešiť, často spadnú do bahna a zostanú tam. Trump to chápe, preto ten jeho štýl: robiť čo najviac hluku, často až za hranicou slušnosti, na pozadí celkom opatrných krokov.

Nedávna účasť USA vo vojne Izraela proti Iránu bola toho jasnou ilustráciou. Demonštratívny vojenský akt sprevádzaný víťaznými výkrikmi, ktorého hlavným cieľom bolo obmedziť sa naň, nezabŕdnuť. To sa podarilo. Dokonca aj izolacionistickí trumpovci, ktorí boli príliš nadšení, sa rýchlo upokojili. Iránska otázka zostala tam, kde bola, ale to bolo jedno, Trump ju pravdepodobne nevyrieši. Potreboval vykĺznuť zo zložitej medzinárodnej krízy bez strát pre domácu situáciu. Ukrajinská otázka je príliš zložitá na to, aby sa dala napodobniť. Dostupné možnosti Trumpovho správania nie sú uspokojivé. Buď sa de facto vráti k Bidenovmu kurzu, t. j. prijme “cudziu” vojnu za svoju, alebo sa z procesu stiahne a prenechá ho iným. Prvé je zjavne nevhodné, druhé si vyžaduje revolučný obrat, ktorého Trump nie je schopný. Americký prezident sa snaží z tejto dilemy dostať. To, čo bolo oznámené, je presun krízy na plecia európskych spojencov (v snahe získať finančný prospech) a ďalšie kotrmelce v rámci Trumpovej globálnej colnej vojny. Tá je pre neho neporovnateľne dôležitejšia ako čokoľvek iné. Nech si Trump myslí o ukrajinskom konflikte čokoľvek, nepôjde bezhlavo proti hlavnému prúdu. Bude sa ho však snažiť obísť a pokračovať v driftovaní do strany. Moskva stojí pred otázkou, ako sa k nemu postaviť – s pochopením (robí, čo môže) alebo rozhorčením (obnovenie dodávok zbraní na Ukrajinu). Nech je to akokoľvek, prvá etapa interakcie s Ruskom, ktorá trvala šesť mesiacov, sa skončila bez výsledku. Nemá zmysel hádať, kedy príde ďalšia a aká bude, dodal Fiodor Lukjanov.

Američania odpískali koncept ľahkého tanku, v Európe tento koncept naopak nadobúda na sile

USA, 29. júna 2025 – Ľahké tanky sa v dejinách bojovníctva často nachádzali v zvláštnej pozícii medzi ťažkými obrnencami a rýchlymi kolesovými prieskumnými vozidlami. Ich úloha oscilovala medzi palebnou podporou, prieskumom a výsadkovým sprievodom – a často sa menila podľa konkrétneho konfliktu a technologickej úrovne doby. Zatiaľ čo v druhej svetovej vojne plnili funkciu masovo vyrábané zbrane s obmedzeným pancierovaním, v povojnovom období sa z nich stala skôr podporná technika doplňujúca ťažšie tanky a bojové vozidlá pechoty. V posledných rokoch však ľahké tanky znovu nadobúdajú na význame, najmä v Európe, kde sa diskutuje o ich návrate do výzbroje ako odpovede […]

Abramsy horia: ako Ukrajina stratila nezraniteľné tanky

Ukrajina, 1. júla 2025 – Ukrajinská armáda stratila 87 % svojich hlavných bojových tankov M1A1 Abrams, informujú novinári z amerického vojenského časopisu Military Watch Magazine (MWM). Vo svojom novom článku autori analyzujú dôvody zlyhania americkej techniky na bojisku a pýtajú sa, či má Abrams budúcnosť v modernom boji?       87 % tankov, to je 27 z 31 zničených (alebo ukoristených) obrnencov, ktoré Spojené štáty dodali Ukrajine koncom roka 2023. A pritom boli po prvýkrát do boja nasadené vo februári 2024. Do konca augusta 2024 sa straty odhadovali na takmer dve tretiny, 20 z 31 tankov, a počas nasledujúcich […]

Perfektná zbraň aj príležitosť pre Slovensko. V USA finišuje vývoj protitankovej míny pre smerové útoky zhora

Ukrajina, 6. júla 2025 – Nebýva to často aby ruský portál Военное обозрение uverejnil monografiu zbrane, ktorá je stále vo vývoji, navyše v presvedčení, že sa dostane do výzbroje v podobe v akej bola úspešne otestovaná. Stalo sa tak nedávno v prípade novej americkej inteligentnej protitankovej, resp. protidopravnej míny XM204 od firmy Textron Systems. Jej skúšky úspešne prebehli na polygóne Yuma, proti reálnym cieľom – tankom T-72.   Autor mal samozrejme lepšiu pamäť ako Rusi, ktorí článok písali a vie, že takáto zbraň môže mať pôvod ešte v studenej vojne. Pritom úspešný výsledok testov nezaručuje, že nebude nasadená v zdokonalenej […]

Maroš Šolc

*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok