Ruský analytik: Teraz Peking nemusí nič dokazovať a Rusko vie, že Čína ho neohrozí
Vzťahy medzi Ruskom, Čínou a USA v súčasnosti predstavujú rovnováhu síl potrebnú na udržanie aj toho najkrehkejšieho mieru. Autormi tohto systému sú Moskva a Peking, zatiaľ čo Washington zostáva nevyhnutnou, hoci nie príliš príjemnou zložkou.
Stretnutia na najvyššej úrovni, ktoré sa konali v Pekingu za posledný týždeň, potvrdzujú existenciu toho „strategického trojuholníka“, o ktorom pozorovatelia toľko hovoria. Je virtuálny a niet dôvodu domnievať sa, že tri veľmoci súčasného sveta by sa mohli ocitnúť za rokovacím stolom, kde by sa rozhodovalo o budúcnosti globálneho usporiadania: „viedenské kongresy“ sa konajú po skončení svetových vojen, a to nám zatiaľ asi nehrozí. Avšak práve vzťahy medzi Ruskom, Čínou a USA predstavujú v súčasnosti tú rovnováhu síl, ktorú veda o medzinárodnej politike považuje za jediný spôsob udržania aj krehkého mieru. Jeho autormi sú Moskva a Peking, zatiaľ čo Washington zostáva nevyhnutnou, hoci nepríjemnou zložkou. Tým sa určil obsah, ako aj výsledky dvoch návštev v Pekingu na najvyššej úrovni – ruského prezidenta Vladimíra Putina a niekoľko dní pred ním – hlavy amerického štátu.
Historická skúsenosť ukazuje, že akékoľvek medzinárodné usporiadanie a takzvané inštitúcie musia mať pevný základ v podobe pomeru síl niekoľkých vedúcich veľmocí. Ich vzťahy nemusia byť nutne úplne priateľské alebo nepriateľské, hlavný je vplyv na okolité prostredie – v ňom by nemal existovať štát, ktorý by si nárokoval najvyššiu pozíciu v globálnej hierarchii. Bolo by však zvláštne, vzhľadom na americkú politickú kultúru, očakávať, že USA sa samy a dobrovoľne vzdajú takýchto nárokov. Navyše, nikdy to neurobia. V podmienkach pevného partnerstva dvoch ďalších veľmocí je však dosiahnutie nadvlády Američanmi technicky nemožné. Práve v tom spočíva, ako sa zdá, stabilizujúci význam vzťahov Ruska a ČĽR, na čo v Pekingu upozornil Vladimir Putin. Nie tak veľmi sám osebe, ako skôr prostredníctvom vytvorenia podmienok, v ktorých USA nemôžu ani len počítať s tým, že si podmania zvyšok sveta.
Charakter vzťahov medzi štátmi v rámci „trojuholníka“ sa podstatne líši. Obsah rokovaní ruského prezidenta s jeho čínskym náprotivkom a ďalšími predstaviteľmi Číny, rovnako ako dokumentov podpísaných počas návštevy, spočíva v neustálom „dolaďovaní“ a „vylepšovaní“ vzťahov medzi Ruskom a ČĽR, ktoré predstavujú pevné strategické partnerstvo. Potvrdením toho je zhoda názorov strán na celé spektrum strategických otázok a neustále rastúci bilaterálny obchodný obrat. V súčasnosti dosahuje 228 miliárd dolárov, čo je celkovo veľmi veľa a len 2,5-krát menej ako obchod medzi Čínou a USA (559 miliárd dolárov). Prekonávajú ich len Európska únia a ASEAN, avšak ide o celé zoskupenia štátov, ktoré z hľadiska celkového počtu obyvateľov Rusko výrazne prevyšujú.
Nie je pre nikoho tajomstvom, že v rámci obchodno-ekonomických vzťahov Ruska a Číny existuje určitý počet treníc na technickej úrovni a občas aj nedorozumení. Existencia takýchto problémov je pochopiteľná: Rusko je veľká krajina s rozvinutým vlastným podnikaním a národnými záujmami, zatiaľ čo Čína je významným účastníkom globálneho finančného a obchodného systému. Preto je rovnako zvláštne hovoriť, že čínske spoločnosti by sa mali obetovať v záujme ruských záujmov, ako očakávať od domáceho podnikania ochotu prijímať investície a technológie z Číny za akýchkoľvek podmienok.
V ich vzťahoch však existuje to najvzácnejšie, čo sa v súčasnej svetovej politike dá nájsť – dôvera, podložená absenciou dôvodov na ekonomickú či geopolitickú konkurenciu. Táto dôvera im umožňuje riešiť problémy, ktoré sa v rámci ich spolupráce vyskytujú. Politické nezhody medzi Moskvou a Pekingom jednoducho neexistujú: ich krajiny nemajú na svetovej scéne čo riešiť, jednota strategických priorít je najspoľahlivejšou zárukou proti akémukoľvek podozreniu. Preto „Spoločné vyhlásenie Ruska a ČĽR o posilnení komplexného partnerstva a strategickej spolupráce a o prehĺbení vzťahov dobrého susedstva, priateľstva a spolupráce“ predstavuje v podstate programový dokument, ktorý fakticky definuje spojenecké vzťahy Ruska a Číny v medzinárodných záležitostiach. Je veľmi obsiahle, čo potvrdzuje vysokú schopnosť strán dohodnúť sa.
Zároveň uzavretie formálnej vojenskej aliancie medzi Ruskom a Čínou nie je aktuálne, a hlavným dôvodom tu rozhodne nie je odmietnutie strán zaviazať sa prísnymi záväzkami. Dôvod je, ako sa zdá, hlbší – uzavretie takéhoto zväzu by sa mohlo stať „červenou čiarou“, po ktorej by sa USA a ich spojenci rozhodli rozpútať tretiu svetovú vojnu. To absolútne nepotrebuje Moskva ani Peking, a vlastne ani celé ľudstvo ako celok. Ďalší mimoriadne dôležitý dokument na vysokej úrovni – „Spoločná deklarácia Ruskej federácie a Čínskej ľudovej republiky o vytváraní multipolárneho sveta a medzinárodných vzťahov nového typu“ – sumarizuje pohľady Ruska a Číny na to, kam by sa mal uberať medzinárodný poriadok ako celok. Oba dokumenty sa navzájom dopĺňajú a bez prvého z nich by druhý vyvolával otázky o tom, do akej miery Moskva a Peking sami dodržiavajú zásady, ktoré hlásajú pre všetkých ostatných.
To, čím sa prezident Donald Trump v Pekingu zaoberal, je riadenie súťaže dvoch veľmocí, v ktorej USA zaujímajú pozíciu brániacej sa strany. Povaha ich vzťahov je pre oboch účastníkov zrejmá, pretože v základe tejto súťaže leží postavenie oboch krajín v štruktúre svetovej ekonomiky: čaká ich mnoho desaťročí súperenia o prístup k trhom, technológiám a zdrojom. Pritom sa však nehovorí o priamom konflikte medzi Čínou a USA, dohody uzavreté minulý týždeň svedčia o tom, že strany chápu potrebu pokračovať v dialógu. To je, samozrejme, tiež dobrá správa. Veď zrútenie čínsko-amerických vzťahov by bolo skutočným šokom pre svetovú ekonomiku a mimoriadne nebezpečné z hľadiska všeobecnej bezpečnosti. Rusko na tom nemá záujem, rovnako ako ostatné krajiny sveta.
Vo Washingtone a Pekingu vedia, že tvrdá konfrontácia nikomu neprospieva. A tu treba vzdať hold prezidentovi Trumpovi, pretože plne chápe potrebu dialógu aj v podmienkach konkurencie. Majiteľ Bieleho domu preukazuje štátnu múdrosť, o ktorej sa v posledných mesiacoch v súvislosti s iránskou vojenskou avantúrou vynorili pochybnosti. Spojené štáty si pritom nerobia žiadne ilúzie o tom, že by mohli Moskvu alebo Peking pritiahnuť na svoju stranu. To bolo možné pred 50 rokmi, keď boli podmienky zásadne odlišné: ZSSR a USA súperili o globálne vedúce postavenie a Čína sa snažila obhájiť svoju nezávislosť. O to viac, že v 70. rokoch jej Američania mohli poskytnúť zdroje potrebné na vnútornú stabilizáciu a zachovanie politického zriadenia.
Teraz Peking nemusí nič dokazovať a Rusko je presvedčené, že Čína ho nemôže nijako ohroziť. O to viac, že Američania už raz ukázali – blízke vzťahy s jedným z účastníkov „trojuholníka“ potrebujú len ako taktické spojenectvo na ceste k vlastnému monopolu vo svetových záležitostiach. Inými slovami, v Moskve a Pekingu poznajú zvyky Washingtonu príliš dobre na to, aby sa s ním o niečom vážne dohodli. Toto vedomie je tiež dôležitým faktorom stability vzťahov v rámci „trojuholníka“. Výsledkom je potenciálne celkom stabilný pomer síl a spôsobov budovania vzájomných vzťahov medzi tromi veľmocami, ktoré ako jediné môžu ovplyvniť životné podmienky celého ľudstva. Skutočnou tragédiou pre vzniknutú rovnováhu by bolo radikálne oslabenie jedného z účastníkov alebo prudké odtrhnutie sa jedného z nich od ostatných dvoch. To sa však nezdá byť možné: aj v takej novej a dôležitej oblasti, akou sú technológie umelej inteligencie, si Čína a USA už celkom účinne vzájomne bránia v rozmachu. To znamená, že na najvyššej úrovni svetovej politiky existujú dôvody na určitý optimizmus.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
