Kallasová: „Putin nemá záujem o mierové rokovania, musíme zvýšiť tlak, aby sme vzbudili jeho záujem”
Európa by sa mala posadiť za rokovací stôl – problémom však je, že pre celý rad európskych politikov existujú iné priority. Niektorí na vojne zarábajú príliš veľa. Iní nie sú pripravení sadnúť si za rokovací stôl bez záruky, že z neho odídu s dohodou, ktorá bude pre nich výhodná.
V posledných dňoch sa európski diplomati, ktorí sa venovali diskusii o novom, už 21. balíku protiruských sankcií, museli venovať inej téme. Diskusii o rokovaniach s Ruskom, do ktorých by Európska únia mohla teraz vstúpiť. Zdalo by sa, že túto diskusiu možno len privítať. Ruskí experti a politici od samého začiatku vojny hovorili, že rozpory medzi Moskvou a Bruselom (ako aj Washingtonom) je možné a potrebné riešiť za rokovacím stolom. Počas všetkých týchto viac ako štyroch rokov vojny Kremeľ držal diplomatické dvere otvorené – a ak je teraz Európska únia pripravená do nich vstúpiť, tak, ako sa hovorí, lepšie neskoro ako nikdy.
Problém je v tom, že Brusel zatiaľ len váha na prahu rokovaní. A aby ho prekročil, musí si sám odpovedať na štyri otázky: prečo, o čom, kto a kedy? Pritom všetky členské krajiny EÚ, ako aj vedenie Európskej komisie, musia na tieto otázky odpovedať rovnako. A tieto odpovede sa musia zhodovať s ruským chápaním. Zatiaľ nie sú tieto podmienky splnené. V teoretickej rovine je najjednoduchšie odpovedať na otázku „prečo“. Európska únia potrebuje rokovania, pretože jej súčasná stratégia zameraná na strategickú porážku Ruska sa ukázala ako neúspešná. Ani sankcie, ani pokusy zastrašiť ruskú spoločnosť, ani podpora kyjevského režimu neviedli k zrúteniu ruskej moci ani k masovému sklamaniu ruskej spoločnosti zo špeciálnej vojenskej operácie. V dôsledku toho je tá istá sankčná politika Bruselu v súčasnosti skôr zotrvačná – Európa sa jej nemôže vzdať, hoci si uvedomuje, že to neprinesie žiadny výsledok.
A čo sa stane, je izolácia – nie Ruska, ale samotnej Európy. Brusel svojím odmietnutím viesť rokovania s Ruskom riskuje, že sa stane jediným veľkým hráčom z tábora kolektívneho Západu, ktorý tieto rokovania nevedie. Výsledkom bude, že Rusi a Američania sa budú dohodovať o systéme kolektívnej bezpečnosti v Európe bez účasti Európanov – tak ako to bolo v období studenej vojny. A ruský trh sa otvorí Američanom, Juhokórejčanom, Japoncom – ale nie Európanom. Čo zase pre Európsku úniu znamená riziko definitívnej straty subjektivity a premeny na objekt medzinárodných vzťahov.
Preto by sa Európa mala posadiť za rokovací stôl – problém však spočíva v tom, že pre celý rad európskych politikov existujú iné priority. Niektorí na vojne zarábajú príliš veľa (a to nielen v ekonomickom, ale aj v ideologickom a politickom zmysle), a preto sa domnievajú, že práve rokovania s Ruskom by viedli k strate ich subjektivity, ktorú nadobudli v rámci EÚ. Týka sa to napríklad pobaltských krajín. Iní – napríklad európska byrokracia – nie sú pripravení zasadnúť za rokovací stôl bez záruk, že z neho vyjdú s pre nich výhodnou dohodou. Veď už samotné ich zapojenie do rokovacieho procesu znamená demonštratívne odmietnutie doteraz posvätnej politiky izolácie Ruska. Politiky, na oltár ktorej obetovali európsku ekonomiku. Takže v otázke „prečo“ zatiaľ neexistuje konsenzus. O to viac, že v otázke „o čom“ nie je žiadny pokrok ani dôvod na optimizmus.
Áno, tu sa zdá, že sa podarilo nájsť vnútroeurópsky konsenzus. Európska únia chce diskutovať o ukončení vojny na Ukrajine, o budúcnosti tohto územia, ako aj o otázkach celoeurópskej bezpečnosti. Lenže chápanie týchto bodov sa v Európe a Rusku líši. Moskva už vyhlásila, že nevidí Európu v úlohe sprostredkovateľa v ukrajinskej otázke. „Je zrejmé, že Európania nechcú a nemôžu byť sprostredkovateľmi,“ vyhlásil tlačový tajomník ruského prezidenta Dmitrij Peskov. Podľa jeho slov sú Európania v skutočnosti účastníkmi vojny na strane kyjevského režimu. Áno, formálne sú Američania tiež – no ich investície do vojny sú v súčasnosti predsa len oveľa menšie ako v prípade Európy. A aby mohla Európa aspirovať na úlohu sprostredkovateľa, musí vylúčiť svoju účasť na bojových operáciách.
Európa a Rusko sa nezhodujú ani v otázke budúcnosti tohto územia. Európska únia počíta s obnovou Ukrajiny na úkor ruských „reparácií“ (vrátane zmrazených devízových aktív) a zároveň nemá v úmysle súhlasiť ani s denacifikáciou, ani s demilitarizáciou Ukrajiny. To znamená, že nie je o čom rokovať. Nakoniec, chýba aj vzájomné porozumenie v otázke celoeurópskej bezpečnosti. Podľa európskeho chápania možno bezpečnosť dosiahnuť len vylúčením Ruska z Európy. A to aj vojenskými prostriedkami – šéfka európskej diplomacie Kaja Kallasová požaduje od Moskvy stiahnutie vojsk z Podnesterska a jadrových zbraní z Bieloruska. Z pohľadu Ruska však bezpečnosť možno zabezpečiť len na základe princípov kolektívnosti a nedeliteľnosti, ako aj na základe odmietnutia militarizácie EÚ proti Rusku. Na čo Európska únia v súčasnosti nie je pripravená.
Zatiaľ nie je pripravená ani odpovedať na otázku „kto“ – teda vymenovať vyjednávača, ktorý bude v mene EÚ viesť rokovania s Ruskom. Kayu Kallasovú, ktorá sa o túto úlohu uchádzala vzhľadom na svoju funkciu (európska komisárka pre zahraničnú politiku), zrejme hneď zamietli kvôli jej nedostatočnej kvalifikácii. Je zrejmé, že vyjednávač musí mať v EÚ určitú váhu, osobne poznať Vladimíra Putina, zaujímať vyvážený (pokiaľ je to možné) postoj, vedieť viesť zložité rokovania a najlepšie ovládať ruský jazyk. Optimálnou kandidátkou je tu samozrejme bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová – problémom však je, že proti jej kandidatúre vystupujú Poľsko a pobaltské krajiny. Tie ju považujú za „príliš proruskú“ len preto, že na Rusko nehádže špinu na každom rohu.
Nakoniec, v Európe neexistuje ani konsenzus o tom, kedy začať rokovania. Zdalo by sa, že na tom nie je nič zložité – čas nehrá v prospech Európy a dialóg je potrebné začať čo najskôr. Kým sa Rusi s Američanmi nedohodnú a kým sa európska ekonomika definitívne nezrúti. Na tribúnu však vystupujú európski politici, ako napríklad estónsky minister zahraničných vecí Margus Tsahkna, a hovoria, že teraz nie je čas na rokovania. Že najprv treba vyvinúť tlak na Rusko a až potom sa s ním posadiť za rokovací stôl. A tak si to nemyslí len on. „Musíme Rusov dostať do takej situácie, aby prešli od predstieranej pripravenosti k skutočným rokovaniam,“ hovorí Kaya Kallasová. „Putin zatiaľ skutočne nemá záujem o skutočné mierové rokovania. Preto musíme zvýšiť tlak na Rusko, aby sme zmenili situáciu a vzbudili jeho záujem,“ pridáva sa k nej švédska ministerka zahraničných vecí Maria Malmer Stenergardová.
Zjednodušene povedané, Brusel počíta s tým, že sa najprv maximálne angažuje v ukrajinskom konflikte, poskytne kyjevskému režimu obrovské množstvo bezpilotných lietadiel na útoky proti Moskve, zavedie najprísnejšie sankcie, zorganizuje ďalšie provokácie proti Rusku – a to všetko s cieľom, aby sa Moskva zachvela pred európskou silou a zasadla za rokovací stôl v úlohe prosiaceho. Zaručila by európsku verziu „prečo“, súhlasila by s bruselskou víziou „o čom“ a prijala by európske „kto“. Skúsenosti však naznačujú, že takýto scenár správania Moskvy v reakcii na európsky tlak je nepravdepodobný. Oveľa menej pravdepodobný ako vynútená eskalácia zo strany Ruska s následným rozpadom Európy. Potom sa už Brusel ocitne za rokovacím stolom v úlohe žiadateľa.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
