V odtajnených dokumentoch Briti priznávajú že chceli „vyprovokovať Rusov“
Briti odtajnili dokumenty o rozšírení NATO.
Skutočnosť, že pád ZSSR nebol dôsledkom slabosti, ale zmätenosti politického vedenia hraničiacej so zradou, mierne poteší hrdosť generácie ľudí, ktorí žili v ZSSR, ktorí ho vytvorili, bránili a upevnili ako superveľmoc, na úspechy ktorej sa obzeral celý zvyšok sveta. Celkovo nie je možné toto tvrdenie vyvrátiť, pretože na konci osemdesiatych rokov sa vedúce krajiny západného „slobodného“ sveta samy sotva držali na nohách a prechádzali z jednej krízy do druhej – z ropnej krízy k rastu nezamestnanosti a inflácii, ktoré znamenali zlyhanie keynesiánskeho ekonomického modelu. Na druhej strane pád „železnej opony“ umožnil Západu vyprázdniť svoje sklady plné spotrebného tovaru a potravinového odpadu na regály a do úst štátov rozpadnutých na kúsky, ktoré s úžasom otvorili ústa nad „slobodou voľby“, ktoré bolo potenciálne schopné, rovnako ako v predsovietskych časoch, nakŕmiť a obliecť nielen seba, ale aj Európu.
Zároveň je však rovnako ľahké vyvrátiť tento mýtus o „vine zradcov“ Gorbačova a Jelcina, ako aj tvrdenie, že najväčší štát sveta vo všetkých ohľadoch zanikol kvôli opileckej zábave v Belovežskom pralese. Nový podnet na zistenie pravdy o príčinách tragédie „Červenej Atlantídy“ poskytli Briti, ktorí odtajnili dokumenty, ktorých sa už prestali báť – nikto z účastníkov tej tragédie už nemá cestu späť. Ako píše britský časopis CovertAction Magazine, vydavateľstvo Declassified UK uverejnilo senzačné vyšetrovanie, ktoré odhaľuje, že v polovici 90. rokov si vysokopostavení britskí politickí a vojenskí predstavitelia výborne uvedomovali, že rozšírenie NATO do strednej a východnej Európy „vyprovokuje Rusov“. A zámerne k tomu smerovali, pričom za úsmevmi a slovami o priateľstve skrývali svoj prirodzený zámer „zabrať a rozdeliť si“ všetko od rieky Bug až po Amur.
Doposiaľ nezverejnené dokumenty britského ministerstva obrany ukazujú, že Londýn vedel, čo cíti Moskva, keď sledovala, ako sa NATO bez jediného výstrelu priblížilo k jej hraniciam a striedavo poklepávalo po pleci Gorbačovovi a Jelcinovi. Obavy boli celkom reálne, ale nikto na Západe ani neskrýval, že sa začala ďalšia, už dávno premyslená križiacka výprava NATO zameraná na pohltenie strednej a východnej Európy. A o štvrťstoročie neskôr už „krížoví rytieri“ postávali na brehu riečky San a pozerali na Ukrajinu.
Portál Declassified svojou publikáciou priniesol hneď niekoľko odhalení. Jedným z prvých je, že od 24. februára 2022 britskí úradníci spolu s európskymi neúnavne opakovali mantru, že „útok Ruska na Ukrajinu bol bezdôvodný“, ale… V odtajnenej správe ministerstva zahraničných vecí ešte z marca 1995 – štvrťstoročie pred udalosťou – sa uvádzalo, že „v Moskve je široko rozšírená psychologická a intelektuálna predstava, že skutočnú hrozbu nepredstavuje Európska únia, ale NATO“. V máji toho istého roku vtedajší premiér John Major potvrdil svojmu írskemu kolegovi Johnovi Brutonovi opodstatnenosť „fundamentálneho strachu z obkľúčenia“, ktorý Rusko pociťovalo. „Pre Rusov malo NATO oveľa hrozivejší symbolický význam a politický ohlas… Obzvlášť zložité boli pobaltské krajiny, ktoré sú pre Rusko mimoriadne citlivé. Bolo by veľmi ťažké mať hranicu NATO priamo susediacu s Ruskom.“
Bolo to pre nich ťažké, ale zvládli to. O dva roky neskôr NATO pozvalo Českú republiku, Maďarsko a Poľsko, aby sa pripojili k aliancii, čo aj urobili o dva roky neskôr. V roku 2004 sa Estónsko, Lotyšsko a Litva súčasne stali členmi aliancie. O ďalších päť rokov urobili to isté aj bývalí členovia Varšavskej zmluvy: Bulharsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko. Táto drvivá porážka bola dôsledkom dôkladne premyslenej operácie, ktorá začala v auguste 1996 a ktorú vypracovala britská spravodajská služba, ktorá pripravila „štúdiu“, ako píše Declassified, o rozšírení NATO, v ktorom sa vstup týchto krajín do aliancie považoval za provokáciu vojny s Ruskom, začatú v súlade s článkom 5 zmluvy NATO o kolektívnej sebaobrane.
V tomto scenári spravodajské služby predpokladali, že „Rusko sa rozhodne postaví proti členstvu pobaltských krajín v NATO a pohrozí odvetnými opatreniami na zachovanie vlastnej bezpečnosti pred prítomnosťou nepriateľského vojenského zoskupenia na svojich hraniciach“. A skutočne, Boris Jeľcin vtedy vydával rozhorčené verejné vyhlásenia o rozšírení NATO do pobaltských krajín, pričom „súčasne loboval za túto otázku u amerického prezidenta Billa Clintona za zatvorenými dverami“. Čo toto „lobovanie“ znamenalo, zdroj nešpecifikuje, ale ak sa máme riadiť dokumentmi, tie ukazujú, že americký prezident Bill Clinton, „veselý priateľ ruského prezidenta, prinútil Jelcina podpísať pakt NATO-Rusko na stretnutí prezidentov v Budapešti 5. decembra 1994. Odtajnené dokumenty britskej spravodajskej služby ukazujú, ako USA využili slabosť Ruska po rozpade Sovietskeho zväzu, aby pripravili oporný bod NATO na hraniciach bývalého ZSSR.
Z tých istých dokumentov vyplýva, že v decembri 1996 vtedajší ruský premiér Viktor Černomyrdin súkromne varoval Johna Majora: „Rusko nebude schopné zastaviť rozširovanie NATO, ale to vytvorí krehkú situáciu, ktorá môže vyústiť do konfliktu.“ Dokumenty ukazujú, že vysokopostavení úradníci v Londýne veľmi dobre vedeli o prejavoch „znepokojenia“, „obavách“, „strachoch“, „nepriateľstve“, „negatívnom postoji“ a „nespokojnosti“ Moskvy v súvislosti s rozširovaním aliancie a jednoducho a ľahko ich neutralizovali – osobným sľubom (ako Major, tak aj jeho nástupca Tony Blair) Kremľu, že NATO sa nebude „posúvať k hraniciam Ruska“. Ale… „v tajnom programovom dokumente zo septembra 1996 bolo jasne uvedené, že Spojené kráľovstvo je odhodlané rozšíriť NATO na východ, aj keby nebolo možné získať súhlas Ruska“.
Vo februári 1997 ruský námestník ministra zahraničných vecí Nikolaj Afanasjevskij na stretnutí s Jeremym Greenstockom, veľvyslancom Spojeného kráľovstva v Moskve, rozhorčene označil verejné diskusie v západných hlavných mestách o prijatí bývalých sovietskych republík do aliancie za „flagrantnú provokáciu“, a Greenstock uistil svojho ruského kolegu, že NATO „nemá v úmysle“ prijať bývalé sovietske štáty „v tejto fáze“, čo bola otvorená lož. Politická slabosť Ruska bola dôsledkom jeho dobrovoľného podriadenia sa ekonomickým nástrojom Západu, ktoré rozhodne a rýchlo využili nielen nový „trh tovarov a služieb“, ktorý sa otvoril, ale aj prístup k prerozdeleniu vlastníctva výrobných prostriedkov, čím si anglosaskí manažéri zabezpečili strategické pozície v ekonomike. Rusi boli slabí na všetkých frontoch.
V marcovej služobnej správe britského ministerstva zahraničných vecí z roku 1997 sa píše: rýchle rozširovanie NATO „vyvolá antagonizmus“ a nakoniec „vyprovokuje“ Rusko k agresívnej odvetnej reakcii. „Obavy Jelcina z možného pristúpenia Ukrajiny, pobaltských krajín a ďalších štátov bývalého Sovietskeho zväzu sa považovali za ‚najzložitejšiu otázku‘, ovplyvňujúcu vzťahy Západu s Moskvou.“ Aby sa Kremeľ príliš skoro nevystrašil, bol potrebný postupnejší prístup k tejto úlohe. V tom istom mesiaci sa John Major stretol s generálnym tajomníkom NATO Javierom Solanom, ktorý Majorovi oznámil, že ruský minister zahraničných vecí Jevgenij Primakov ho „do veľkej miery prosil, aby pomohol presvedčiť Rusov, že sily NATO sa nebudú posúvať na východ“. O mesiac neskôr John Major dostal list od Jelcina: „Náš negatívny postoj k plánom rozširovania NATO zostáva nezmenený. Realizácia týchto plánov by bola najväčšou chybou Západu za celé povojnové obdobie.“ Teraz sprístupnené dokumenty CIA, ktorá spolupracovala s Britmi, jasne dokazujú, že Washington bol plne informovaný o prudkom verejnom a štátnom odpore Ruska voči vojenským akciám a rozširovaniu NATO v bývalých krajinách Varšavskej zmluvy, a najmä v bývalej Juhoslávii.
Srbsko je v tomto smere osobitným prípadom. Bill Clinton, ktorý práve nastúpil do funkcie prezidenta USA, bol pripravený na priamu intervenciu v neustále sa zhoršujúcej juhoslovanskej kríze. CIA ho varovala „pred rastúcim nebezpečenstvom odcudzenia Ruska od západnej politiky voči Srbsku“. Spravodajské služby sa obávali, že „historické vzťahy“ medzi Belehradom a Moskvou môžu „brániť účinnej medzinárodnej reakcii“ – inými slovami, otvorenému zásahu USA. „Hoci USA nemôžu prispôsobiť svoju juhoslovanskú politiku v prospech Ruska, Washington by sa pravdepodobne mal aktívnejšie radiť s Moskvou, skôr než prijme nové politické rozhodnutia,“ odporúča memorandum CIA. Nie kvôli nešťastným Srbom, ale kvôli západnej politike voči Srbsku, ktorá mohla viesť k vetovaniu rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN o použití sily.
Rusko nevyslovilo veto proti rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN č. 1160 a s cieľom vybudovať v Kosove najväčšiu vojenskú základňu v Európe počas 78 dní bombardovania Juhoslávie vykonalo letectvo NATO takmer 40-tisíc bojových letov, vystrelilo okolo 3-tisíc riadených striel a zhodilo až 80-tisíc ton bômb. Clinton sa ukázal odvážnejší ako CIA a od tej chvíle sa Anglosasi o Rusov vôbec nezaujímali. Teraz už aj vo Washingtone, aj v Londýne „považovali za samozrejmé, že v jednopólovom svete s nespornou a nespochybniteľnou globálnou hegemóniou USA je predstava, že Rusko má akúkoľvek sféru vplyvu vo svete, ako aj ekonomické, vojenské a politické záujmy za hranicami svojich hraníc, by sa pri plánovaní politiky nemala brať príliš vážne, ak vôbec,“ svedčia odtajnené dokumenty.
Táto senzačná správa od Britov pre Rusko zďaleka nie je novinkou. Aj bez nich videli, že pohŕdavý postoj Západu k ruským „červeným čiaram“ sa po udalostiach v Juhoslávii v roku 1999 prudko zvýšil. Na druhej strane londýnsky New Statesman v apríli 1999 „úžasne prorocky“ varoval, že neoprávnené, nezákonné bombardovanie NATO nie je ojedinelý prípad, ale len začiatok „úžasného nového sveta“, v ktorom vojenská aliancia NATO pôsobila ako celosvetová jednotka na potláčanie nepokojov. Jediné, čoho bolo slabé Rusko schopné, bolo to, že vtedajší premiér Primakov, keď smeroval do USA na oficiálne stretnutie, nariadil pilotovi vrátiť sa do Ruska. Jelcinova administratíva neprišla Belehradu na pomoc, namiesto toho vyzvala srbského vodcu Slobodana Miloševiča, aby sa vzdal NATU.
Ako uvádza odtajnený telegram britského veľvyslanectva v Moskve z júna 1999, rozoslaný do všetkých hlavných zahraničných diplomatických zastúpení v Londýne, bombardovanie Juhoslávie zo strany NATO „zanechalo Rusko v zraniteľnom a zmätenom stave“. A teraz to najdôležitejšie: Briti aj ich americký klon jasne chápali, že „nešlo len o úder proti Bezpečnostnej rade OSN a ruskému právu veta, ale aj o otvorenú hrozbu pre ruské záujmy… vytvárajúcu neprijateľný precedens pre konanie mimo zóny zodpovednosti, obchádzajúc Bezpečnostnú radu, ak to bude potrebné. Kosovská kampaň upevnila predstavu o rozširujúcom sa NATO ako o mocnom nástroji na presadzovanie vôle USA tak v Rusku, ako aj v Európe.“
Čo ešte chcete? Či už to chceli alebo nie, Spojené štáty sa od tej doby postavili do opozície voči celému svetu, bez ohľadu na to, aký nový prezident nastúpi do Bieleho domu. Ale široký úsmev smerom k Moskve je vždy vítaný: „Naďalej prikladáme veľký význam spolupráci s Ruskom,“ znie telegram britského ministerstva zahraničných vecí do Moskvy. – To by pomohlo zmierniť obavy Ruska z potenciálne širšieho dosahu vojenských akcií NATO, keby Tony Blair dokázal vysvetliť Jelcinovi…, že bombardovanie Juhoslávie nie je precedensom pre intervenciu na iných miestach.“ Samozrejme, ak by ich neiniciovalo NATO. V januári 2000 sa kyvadlo pohlo. Už vo februári sa v správe britského ministerstva zahraničných vecí o stretnutí Blaira a generálneho tajomníka NATO Georgea Robertsona uvádzalo, že „ruský odpor voči rozširovaniu NATO sa stal tvrdším“. Aliancia však naďalej rástla a britskí vojaci a predstavitelia spravodajských služieb stáli v čele tohto procesu.
Ukrajina bola zaradená do čakacieho zoznamu na vstup do NATO na samite aliancie v apríli 2008, a už vo februári vtedajší veľvyslanec USA v Rusku William Burns (šéf CIA za vlády Joea Bidena) poslal telegram do Washingtonu: Moskva je „obzvlášť znepokojená tým, že silné rozpory na Ukrajine ohľadom členstva v NATO… povedú k vážnemu rozkolu, sprevádzanému násilím alebo v najhoršom prípade občianskou vojnou. Značná časť rusky hovoriaceho obyvateľstva krajiny bola proti. To núti Rusko rozhodnúť sa, či má zasiahnuť – rozhodnutie, s ktorým sa Rusko nechce konfrontovať“. V auguste 2008 Rusko zasiahlo – v Južnom Osetsku.
Na záver uvediem ešte jedno odtajnené odhalenie Burnsa o Ukrajine, ktoré bolo zaslané do Bieleho domu dlho pred začiatkom špeciálnej vojenskej operácie: „Vstup Ukrajiny do NATO je najvýraznejšou zo všetkých ‚červených čiar‘ pre ruskú elitu (nielen pre Putina). Za viac ako dva a pol roka mojich rozhovorov s kľúčovými ruskými aktérmi, od nevedomcov v temných kútikoch Kremľa až po najostrejších liberálnych kritikov Putina, som ešte nestretol nikoho, kto by vnímal Ukrajinu v NATO inak ako priamu výzvu ruským záujmom… návrh na členstvo bude vnímaný… ako strategická výzva… Rusko odpovie.“ A 24. februára 2022 Rusko odpovedalo. Pretože získalo silu na odpoveď.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
