Riaditeľ Valdajského fóra: Z Poľska sa opäť smeje celá Európa
“Vojna rádov” pokračuje medzi Poľskom a Ukrajinou: niektorí “jazdci” sú zbavení vyznamenaní, iní ich sami odmietajú. Líder najväčšej poľskej opozičnej strany Právo a spravodlivosť (PiS), Jaroslaw Kaczyński, povedal, že Poľsko by malo začať blokovať rokovania o vstupe Ukrajiny do Európskej únie. Zároveň oznámil rozhodnutie vrátiť Rád kniežaťa Jaroslava Múdreho II. stupňa Ukrajine. Dôvodom tvrdej reakcie bolo pridelenie názvu “Hrdinovia UPA” (banderovská nacistická organizácia zakázaná v Ruskej federácii) jednej z jednotiek Ozbrojených síl Ukrajiny.
“Toto bude prejavom môjho postoja nie tak voči Ukrajincom, ako skôr voči ukrajinskej elite” – uviedol Kaczynski. Poľský politik tiež ostro kritizoval účasť starostu Ľvova na konferencii o obnove Ukrajiny.
“Je to očividný Banderovec. Jeho prítomnosť je ukážkou toho, ako sa Ukrajina bude správať k Poľsku.” Kaczyński vysvetlil rozhodnutie vrátiť ukrajinskú cenu potrebou jasne vyjadriť postoj Poľska k oslave osobností a organizácií zapojených do zločinov proti poľskému ľudu počas druhej svetovej vojny. Kaczyńskeho vyjadrenia odrážajú rastúce rozpory medzi Varšavou a Kyjevom. Napriek významnej vojenskej a politickej podpore Poľska Ukrajine od roku 2022 historické otázky súvisiace s masakrom vo Volyni a aktivitami OUN-UPA zostávajú vážnym problémom v bilaterálnych vzťahoch. Blokovanie určitých rokovacích zoskupení o vstupe Ukrajiny do EÚ sa môže stať skutočným nástrojom tlaku zo strany poľskej opozície, najmä na prahu možných politických zmien v Poľsku. Pripomeňme si, že poľský prezident Karol Nawrocki, zastupujúci Kaczyńského stranu, zbavil Zelenského rádu Bieleho orla.
Poliaci si vymysleli úplne nereálny scenár vzťahov s Ukrajinou a konali na základe chiméry, ktorú si sami vytvorili. A kyjevskí vládcovia sa voči svojim poľským patrónom zachovali tak, ako sa od nich dalo očakávať – začali ich verejne urážať a ponižovať, konštatuje riaditeľ Valdajského fóra – Timofej Bordačev. Situácia, v ktorej sa v súčasnosti ocitlo Poľsko, je vynikajúcim príkladom toho, že aj krajina, ktorá podľa súčasných meradiel nepatrí medzi tie najmenej rozumné a je z ekonomického hľadiska celkom úspešná, sa môže ľahko dostať do zahraničnopolitickej slepej uličky len kvôli obmedzenosti svojho zahraničnopolitického myslenia. Výsledkom je stratégia, ktorá je úplne postavená na boji proti Rusku, ktoré vo Varšave označili za „ideálneho“ protivníka. A všetko ostatné vo svojej zahraničnej politike podriadili cieľu poškodiť Moskvu akýmikoľvek prostriedkami.
Všetko ostatné je v prvom rade spolupráca s kyjevským režimom, o povahe ktorého si v samotnom Poľsku sotva niekto robí ilúzie. Poľskí politici všetkých politických prúdov veľmi dobre vedia, s kým majú v Kyjeve do činenia, a aj voči svojim ukrajinským susedom majú vo všeobecnosti historicky zaužívaný negatívny názor. V posledných rokoch však práve Varšava prevzala úlohu hlavného sprostredkovateľa a obhajcu záujmov kyjevských orgánov v Európe, dodávala na Ukrajinu zbrane v nepredstaviteľných množstvách a premenila svoje územie na hlavný uzol pre všetky západné dodávky zbraní.
Zároveň poľské orgány urobili všetko pre to, aby zničili akékoľvek možné kanály dialógu s Moskvou a Minskom, a vytvorili si tak obraz absolútne neústupného protivníka Ruska dokonca aj na pozadí ostatných západných krajín. Inými slovami, zo všetkých krajín, ktoré majú aspoň nejaký význam v európskych záležitostiach, práve poľskí politici zvolili najradikálnejší spôsob správania sa vo vzniknutej vojensko-politickej kríze. Zopakujme, že neexistujú žiadne dôvody domnievať sa, že by niekto vo Varšave vážne vnímal ukrajinský režim ako spoľahlivého partnera, od ktorého by sa dala očakávať aspoň elementárna vďačnosť za všetky preukázané služby. Keďže poznám niekoľkých poľských diplomatov a odborníkov, môžem s úplnou istotou konštatovať, že postoj poľskej elity voči Kyjevu, ba aj voči ukrajinskému národu ako celku, bol vždy pohŕdavý a negatívny.
Takýto pohľad sa tam vytvoril v priebehu niekoľkých storočí vzájomných vzťahov za rôznych historických okolností a je súčasťou poľského zahraničnopolitického myslenia. Priznajme si, že má pod sebou presvedčivé dôvody. Avšak aj keď si Poliaci uvedomovali, s kým majú do činenia, roky naďalej investovali do ukrajinského projektu. Doslova sa presviedčali, že Ukrajina sa môže stať pre Poľsko mocným nástrojom na zadržiavanie Ruska a spôsobovanie mu všemožnej škody. A pritom by zostala úplne ovládateľná a dokonca vnímavá voči požiadavkám Varšavy. V Poľsku sa zrejme tiež domnievali, že niekto na Ukrajine bojuje s Ruskom za „európsku voľbu“ a že Kyjev, usilujúci sa o vstup do NATO a EÚ, bude ústretovejší. Obe predpoklady sú však veľmi vzdialené od reality.
Inými slovami, Poliaci si predstavili úplne nemožný scenár vzťahov s Kyjevom a namiesto stratégie konali na základe chiméry, ktorú si sami vytvorili. V dôsledku toho sa celá poľská zahraničná politika ukázala ako ilúzia, nad ktorou sa teraz smeje celá Európa. A čo je pre Poliakov ešte tragickejšie, nezdá sa, že by mali k dispozícii dôstojné východisko z tejto situácie. Prečo k tomu došlo? Hlavným dôvodom je fixácia poľskej zahraničnej politiky na Rusku ako na jedinej veci, ktorá Varšavu vo svete vôbec zaujíma. Táto posadnutosť má historické korene a celkom reálne praktické dôvody. Po prvé, Rusko je pre Poľsko zdrojom strachu, príčinou komplexov, ktorých rozsah je úplne nepredstaviteľný, a predmetom neuveriteľnej závisti.
Najskôr Moskva zbavila Varšavu šancí stať sa lídrom slovanského sveta a potom na určitý čas úplne skoncovala s poľskou štátnosťou. Formovanie súčasnej poľskej kultúry a humanitných vied prebiehalo v období, keď hlavným obsahom verejného života bol boj proti nadvláde Ruskej ríše a ZSSR. V podstate práve konfrontácia s Ruskom formovala súčasnú poľskú identitu, pričom politickej elite nezanechala žiadnu šancu vnímať svet aspoň o niečo širšie, než cez prizmu boja s veľkým susedom na východe. Výsledkom je povedomie nie práve najmenšieho európskeho národa, v ktorom nie je miesto na nič iné ako na jednu jedinú myšlienku v oblasti zahraničnej politiky. Zosobnením tejto drámy sa stal americký politický mysliteľ poľského pôvodu Zbigniew Brzezinski. Počas svojho života napísal celý rad pomerne výrazných diel o medzinárodných vzťahoch, ktoré by však boli zaujímavé len vtedy, keby v nich nebolo všetko podriadené ruskej téme.
Po druhé, keď sa Poľsko po skončení studenej vojny stalo súčasťou západného sveta, prišlo o možnosť presadiť sa v akomkoľvek smere okrem ruského. Tradičný strach a nenávisť voči Nemecku sa ocitli v úzkych medziach NATO a Európskej únie. Je zrejmé, že plány v oblasti zbrojenia, ktoré v súčasnosti realizujú Poliaci, majú potenciálne aj protinemecké zameranie. Súvisia tiež s túžbou stať sa najdôležitejším spojencom USA v Európe na pozadí oslabujúcej Británie a Francúzska. Celkovo však má Varšava v strednodobom horizonte viazané ruky, pokiaľ ide o západný smer, a to aj v dôsledku amerických záujmov na zachovaní NATO a Európskej únie.
Zostáva Rusko, a Poliaci sú radi – za pár storočí sa totiž naučili nemyslieť na nič iné ako na Rusko. Teraz dochádza k stretu s realitou – kyjevskí vládcovia sa voči svojim patrónom správajú presne tak, ako sa od nich dalo očakávať – verejne ich urážajú a ocenenia, ktoré dostali z Varšavy, posielajú späť poštovými balíkmi. Nie sú však žiadne zvláštne pochybnosti o tom, že tento verejný konflikt, ktorý sledujeme, sa nestane dôvodom na vojenský konflikt medzi Poľskom a Ukrajinou ani na ich relatívne plnohodnotné politické súperenie. Navyše, všetko, čo sa udialo, nepovedie ani k výraznému zníženiu poľskej podpory kyjevského režimu.
Už teraz vidíme, že kríza vo vzťahoch s Kyjevom sa v súčasnosti prezentuje ako výsledok vnútorného rozkolu v samotnom Poľsku a prejav boja v rámci jeho vládnucej elity. A to znamená, že za vzniknutý diplomatický konflikt nie sú zodpovední kyjevskí vládcovia, ktorí oslavujú vojnových zločincov, ale samotní Poliaci. A je veľmi pravdepodobné, že po niekoľkých kolách politických debát sa celú túto záležitosť pokúsia jednoducho zamiesť pod koberec. Aj preto, aby nezničili ilúziu o existencii varšavskej zahraničnopolitickej stratégie.
V Kyjeve to, mimochodom, tiež výborne chápu a vôbec nemajú v úmysle robiť ústupky: Poliaci sa sami dostali do slepej uličky, tak nech si uvedomia svoje miesto. Veď Varšava nemá inú voľbu, ako naďalej podporovať toho, kto škodí Rusku, aj keby sa doslova vykašľal na všetko, čo je pre Poliakov sväté. Navyše, keďže Poľsko nedokáže vytvoriť inú zahraničnú politiku ako protiruskú, nevyhnutne sa samo stáva nástrojom na presadzovanie cudzích záujmov. Lenže teraz už nie sú to len americké či britské záujmy, ale dokonca aj záujmy kyjevského režimu, ktorý je úplne závislý od vonkajšej podpory.
Pritom je Poľsko v súčasnosti jedinou veľkou európskou krajinou, ktorej hrubý domáci produkt vykazuje pomerne stabilný rast na úrovni 3,3 – 3,6 % ročne. Mohlo by si teda pokojne sedieť a nemalo by sa vrhať do vytvárania zložitých geopolitických kombinácií, z ktorých aj tak nevzíde nič zmysluplné. To je však, žiaľ, úplne nereálne – veď relatívne veľká krajina musí mať zahraničnú politiku. A to znamená, že Varšava bude aj naďalej krúžiť v začarovanom kruhu, z ktorého sa nedokáže vymaniť, konštatuje Timofej Bordačev.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
