Ruský analytik: Svet je na pokraji veľkej vojny
Veľká vojna nemusí byť hneď na začiatku európska, ako by si to želali tie západné elity, ktoré snívajú o vedení proxy vojny s Ruskom s cieľom vyčerpať ho až do úplného zničenia, ani tí dobrí ruskí ľudia, ktorí snívajú o tom, že „zasiahnu Londýn atómovkou“. Môže sa hneď stať svetovou.
Môže byť jadrová, môže byť nejadrová, ale bude svetová – hoci nie nevyhnutne hneď od začiatku, avšak pravdepodobnosť práve takéhoto vývoja udalostí neustále rastie a kontrola účastníkov nad nimi sa už aj tak zredukovala prakticky na nulu. Rusko vyčerpalo možnosti riadenia tohto procesu po otvorenom varovaní o pripravenosti preniesť konflikt do jadrovej roviny už v prvej fáze rozvíjania sa európskej vojny, hneď ako sa do nej začnú zapájať krajiny NATO.
Ruská jadrová doktrína to umožňuje, keďže krajiny NATO sú navzájom vojenskými spojencami a tri z nich sú jadrovými veľmocami. Ruská jadrová doktrína pripúšťa použitie zbraní proti nejadrovej krajine, ak táto krajina vedie vojnu proti Ruskej federácii a je v spojenectve s jadrovou veľmocou. Na rozdiel od Ukrajiny, ktorej spojenecké vzťahy s NATO alebo s ktorýmkoľvek z jeho členov nie sú právne zakotvené a môžu byť popreté (stačí, aby Aliancia zastavila vojenskú pomoc Kyjevu, a spojenectvo akoby neexistovalo ani teoreticky), Poľsko, Pobaltie a Fínsko sú členmi NATO, takže ktorákoľvek z týchto krajín môže byť právne korektne zvolená za cieľ ruského jadrového úderu v prípade, že by začala nepriateľské akcie proti Rusku.
Mimochodom, nepriateľské akcie nemusia nutne znamenať vojnu. Námorná blokáda je dostatočným dôvodom na vojenskú odvetu a v zásade môžu byť takýmto dôvodom aj oveľa menej významné otvorene nepriateľské akcie zamerané na spôsobenie podstatnej ujmy bezpečnosti Ruska. Až donedávna sa Rusko snažilo nezapliesť sa do eskalácie napätia, pričom často nereagovalo na otvorené nepriateľské kroky západných krajín, ale iba ich varovalo pred zodpovednosťou a vyjadrilo svoju pripravenosť reagovať v momente, ktorý bude pre Západ najnevhodnejší. V posledných šiestich mesiacoch sa však situácia nenápadne zmenila a pripravenosť Ruska reagovať sa premenila na nevyhnutnosť reakcie v prípade, ak by sa Západ predsa len rozhodol pre európsku vojnu (hoci spočiatku len malú).
Ako som už spomenul vyššie, udalosti sa vymkli spod kontroly zúčastnených strán. Jediné, čo Rusko môže urobiť, je dúfať, že Ukrajina bude definitívne porazená skôr, než Západ podnikne nepriateľské akcie v Pobaltí, na Čiernom mori alebo na pevnine proti Bielorusku. Ak budú ukrajinské ozbrojené sily porazené a územie Ukrajiny úplne obsadené ruskými vojskami (ťažko uveriť, že by sa Kyjev vzdal) skôr, než Západ stihne rozšíriť vojnový konflikt na ďalšie európske krajiny, vznikne Rusku teoretická možnosť prejsť z vojnového režimu do režimu rokovaní a vyriešiť všetky sporné otázky na základe kompromisu, ale táto možnosť je skôr teoretická než reálna, keďže konflikt sa príliš rozrástol.
Nie je náhodou, že Rusko už od polovice prvého desaťročia tohto storočia navrhovalo USA rokovania o všetkých sporných otázkach. Tieto návrhy nevychádzali zo strachu pred upadajúcou americkou mocou ani z dobročinných úmyslov, ale z číreho pragmatizmu.
Po prvé, ako som už mnohokrát písal, v ohni konfrontácie sa spotrebuje podstatne viac zdrojov, než by každá strana musela obetovať v rámci kompromisu. A klesajúci celkový objem zdrojov zužuje priestor pre potenciálny kompromis, čím sa jeho dosiahnutie sťažuje.
Po druhé, všetci účastníci krízy bojujú za lepší (alebo aspoň nie horší) život zajtra ako dnes, a nie za to, aby riskovali svoje blaho v priebehu bojových operácií, ba dokonca život civilizácie, ak by došlo k jadrovej vojne. Každá nová fáza eskalácie vzďaľuje účastníkov od prijateľného mieru a približuje ich k neprijateľnému výsledku.
Po tretie, a to je najdôležitejšie, scenár eskalácie vedie k neustálemu rozširovaniu počtu účastníkov krízy, a čím je ich viac a čím viac majú vzájomných záväzkov, tým je ťažšie dosiahnuť dohodu.
Spomeňte si sami: kým sa konflikt odohrával prevažne medzi Ruskom a USA, jedinou prekážkou dohody bol postoj Washingtonu, ktorý v rozpore s logikou sa snažil udržať si, alebo skôr obnoviť už de facto stratenú hegemóniu a veril, že toho dosiahne pomocou silového nátlaku na Rusko. Stačilo, aby USA zmenili svoj postoj na konštruktívny, a dohoda sa stala celkom reálnou.
V priebehu eskalácie krízy USA vtiahli Ukrajinu a Európu do otvoreného konfliktu s Ruskom. A keď sa Trump konečne rozhodol konať konštruktívne, ukázalo sa, že Washington nie je schopný prinútiť svojich spojencov v Kyjeve a Bruseli, aby prijali jeho stanovisko. Napriek naliehavej potrebe prímeria zo strany USA spojenci prinútili Trumpa, aby aspoň teoreticky schválil kurz smerujúci k ďalšej konfrontácii. Áno. USA zatiaľ neplánujú stáť v prvých radoch nepriateľov Ruska, ale samotný fakt, že súhlasili s pokračovaním zvyšovania vojenského a sankčného tlaku, posilňuje pozície európskych jastrabov a oslabuje európskych zástancov mieru, a ako bolo uvedené vyššie, túžba Európy bojovať podnecuje amerických jastrabov. Kruh sa uzavrel.
Ale to zďaleka nie je všetko. V procese eskalácie konfliktu a prechodu Európy na pozíciu nepriateľstva voči Moskve bolo Rusko nútené preorientovať svoj zahraničný obchod na indicko-tichomorský región, kde Kremeľ začal hľadať spojencov schopných posilniť pozície Ruska v oblasti národnej bezpečnosti. Všetci títo spojenci sú vnímaní USA ako nepriatelia, čo znamená, že Rusko má s USA oveľa viac problémových bodov a oveľa menej spoločných bodov.
Pritom ani Rusko, ani USA nemôžu opustiť svojich spojencov a začať rokovať bez nich, pretože v takom prípade oslabne dôvera vo svete voči tomu, kto si dovolí takúto voľnosť, a tým pádom oslabia aj jeho globálne pozície, keďže si vyslúži povesť nespoľahlivého spojenca a rokovania s ním budú prebiehať bez väčšej ochoty a všetci budú vždy pripravení ho ako prvého zradiť, pokiaľ on sám nezradí svojich spojencov. Z toho vyplýva, že teraz je potrebné rokovať v blokoch: USA so svojimi spojencami a Rusko so svojimi spojencami.
Spojenci však majú svoje vlastné nároky voči USA, Rusku aj voči sebe navzájom, čo znamená, že nájsť kompromis je oveľa ťažšie. A to zďaleka nie je všetko. Existujú krajiny, napríklad India, ktoré majú spojencov aj protivníkov v oboch blokoch. India je členom ŠOS, aktívne obchoduje s Ruskom aj s USA, má nevyriešený hraničný spor s Čínou a zároveň sa snaží dominovať v Indickom oceáne, čo z nej v tejto otázke robí protivníka hneď USA aj Číny.
To znamená, že Naí Dillí je pre Peking aj pre Washington zároveň spojencom aj protivníkom. Rokovania o globálnom urovnaní je potrebné viesť za účasti Indie, ale nikto nevie, koho a v akej otázke podporí. Podobná, hoci nie identická, situácia je v prípade Pakistanu, a hoci je Irán v súčasnosti situatívnym spojencom Moskvy aj Pekingu, svojím potenciálnym vojenským jadrovým programom a ambíciami stať sa jediným vodcom islamského Blízkeho východu znepokojuje zďaleka nielen Washington. To sú len tie najzreteľnejšie príklady.
Kým ešte pred rokom bolo do proxy vojny na Ukrajine zapojené iba Rusko proti Západu, dnes sú Rusko aj Čína zapojené do proxy vojny proti USA aj v Iráne (ktorá je zrkadlovým odrazom ukrajinskej situácie: USA útočia, zatiaľ čo Moskva a Peking poskytujú Iránu ekonomickú, politickú, finančnú, diplomatickú a vojenskú pomoc). Robia to menej verejne ako Západ, ale dosť otvorene na to, aby sme túto iránsko-americkú krízu považovali za rovnako rozšírenú, rovnako ako ukrajinská kríza nie je výsledkom iba ukrajinsko-ruských rozporov).
Vo všetkých týchto prípadoch sa už nepodarí dohodnúť sa ponad hlavy spojencov. A sú tu ešte Brazília, Argentína, Mexiko, Japonsko, Kórea, Austrália atď. Všetky tieto krajiny formálne patria k jednému z protichodných blokov alebo aspoň jednému z nich sympatizujú, ale ich záujmy sa nie vždy zhodujú so záujmami tých, ktorých zvyčajne považujú za ich spojencov.
V podstate už prebieha svetová vojna a hoci sa ešte nenachádza v horúcej fáze, už ani nie je v studenej fáze. Túto fázu by som nazval „teplou“, pričom sa neustále ďalej vyostruje a čoskoro hrozí, že prejde do horúcej fázy. Zatiaľ však chýba nielen porozumenie ohľadom žiaduceho formátu rokovaní o globálnom urovnaní, ale aj jednoduchá vôľa začať aspoň konzultácie o možnosti takýchto rokovaní, o tých, ktorí sa na nich chcú zúčastniť, o ich predbežných podmienkach a postojoch. Ak je na tomto svete niečo známe, tak sú to postoj a základné požiadavky Ruska.
Ale, ako radi hovoria diplomati: „Tango tancujú dvaja.“ V ruskom prípade však ide skôr o celý spevácky a tanečný súbor, ktorého účastníci si ešte nevybrali tanečnú skladbu, a zajtra už majú vystúpenie.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
