Nemci hľadajú nového vyjednávača s Ruskom
Politológ Fjodor Lukjanov v rozhovore o úlohe „starej gardy“ v Nemecku.
Nemecko je nútené hľadať kontakty s Ruskom napriek podpore Ukrajiny a protestom v Európskej únii. Nemali by sme však očakávať zásadné zmeny vo vzťahoch medzi Berlínom a Moskvou. Tabu týkajúce sa jadrových zbraní sa však čoraz častejšie spochybňuje. A to nielen v Európe. V Európskej únii sa diskutuje o 21. balíku sankcií proti Ruskej federácii. Grécko vyhlásilo, že zákaz prepravy ruského skvapalneného zemného plynu (LNG) bude mať katastrofálne dôsledky pre jej lodnú dopravu.
— Fjodor Alexandrovič, ak teraz Európska komisia uzavrie individuálnu dohodu s Gréckom (podobne ako s Rakúskom), nebude to precedens a nepovedie to k zrúteniu európskeho sankčného systému?
— Precedensy už boli, sankčných balíkov je veľa. Hneď na začiatku špeciálnej vojenskej operácie (ŠVO) bol na Rusko zameraný silný úder, ktorého cieľom bolo knokautovať Rusko a zraziť ho na kolená. Nepodarilo sa to. Potom nasledoval nekonečný „škrtič“: krok za krokom sa zavádzali opatrenia obmedzujúce možnosti ruskej ekonomiky.
Pomerne rýchlo sa ukázalo, že jednoduché a symbolické opatrenia – ako napríklad rozšírenie zoznamov na všetkých občanov Ruska alebo zavedenie cenového stropu na ropu – v podstate nič nemenia. Ropný trh funguje podľa vlastných pravidiel a nikto nebude dodržiavať obmedzenia na úkor seba samého. Všetky ďalšie kroky tak či onak zasahujú do záujmov buď Európy ako celku, alebo konkrétnych krajín. A tak vypukli vnútorné nepokoje. Jedna vec je prejaviť solidaritu s Ukrajinou a odsúdiť „ruského agresora“ (podľa ich chápania), a druhá vec je zaplatiť za to úpadkom vlastného odvetvia.
Treba však pochopiť špecifickosť EÚ. Európska integrácia od 50. rokov je postavená na nekonečných vnútorných dohodách a vyjednávaniach: kto si čo vybojuje. Existuje spoločná línia, ktorá sa v priebehu desaťročí menila v závislosti od okolností, ale vždy prebieha v intenzívnom boji s členskými štátmi. Za ústupky im bolo poskytnuté niečo na oplátku – napríklad prostredníctvom systému transferov. Napríklad Poľsko fantasticky profitovalo z členstva v EÚ, pretože s peniazmi narábalo rozumne.
Problémom pre európsky mechanizmus je teraz to, že tieto opatrenia presadzujú cez Rakúsko, Grécko a Taliansko, ale na oplátku nemajú čo ponúknuť – okrem fráz o ochrane demokracie a bezpečnosti. A to príliš nefunguje u krajín, ktoré nepociťujú hrozbu zo strany Ruska. Grécko sa voči nám správa, mierne povedané, nie príliš priateľsky, ale oni nevidia žiadnu hrozbu a domnievam sa, že to tak bude aj naďalej. To isté platí pre Portugalsko, Španielsko alebo Taliansko.
— Znamená to, že Európskej únii sa sankcie nepodarí presadiť?
— Myslím, že nie. Balík sankcií prijmú, možno s oneskorením; urobia výnimky alebo odklady na 12–15 mesiacov, prípadne vyjmú určité spoločnosti. Pre nich je protiruský a proukrajinský kurz hlavnou oporou, ktorá drží EÚ pohromade. Jeho premena na niečo militarizované je hľadaním nových „spojovacích prvkov“, pretože po starom sa európske spoločenstvo už nedrží. Nemôžu sa toho vzdať, nemajú to čím nahradiť. Súčasný establishment EÚ radšej vôbec neuvažuje o zmene kurzu, pretože hneď by na povrch „vyliezlo“ veľa vnútroeurópskych problémov, nehovoriac o tom, že ľahostajný postoj USA ich tlačí k zbrojeniu. A svoju bezpečnosť je možné posilniť len proti niekomu – a tým niekým je Rusko.
— Môže sa ekonomický egoizmus jednotlivých krajín EÚ stať pákou, ktorá vráti vzťahy medzi Ruskom a Európou do koľají Realpolitik?
— Záleží na krajinách. Ekonomický egoizmus Grécka alebo Rakúska – nie, nemôže. Všetko rozhodujú veľkí hráči: Nemecko, Francúzsko a možno Taliansko (ale už v menšej miere). Pokiaľ sa tam nezmení postoj voči Rusku, nič sa nepohne. V Nemecku je tradične vysoká zotrvačnosť myslenia. Musí sa stať niečo závažné, napríklad víťazstvo demokracie.
Teraz to nemyslím ironicky. Mení sa verejná mienka: napríklad strana „Alternatíva pre Nemecko“ (AdG) si stabilne udržuje prvé miesto v prieskumoch s výrazným náskokom pred CDU. Vo Francúzsku je na prvom mieste Marine Le Penová. Vo Veľkej Británii je nová vláda – ďalšia „dočasná“, ale je možné, že v budúcnosti sa Nigel Farage stane premiérom. Ak k takýmto zmenám dôjde, potom môže zohrať úlohu ekonomický egoizmus.
Kľúčovú úlohu tu zohráva Nemecko – práve táto krajina potrebuje tento egoizmus najviac kvôli deindustrializácii, ktorá zasadila silný úder identite Nemcov, zvyknutých byť najlepšími v strojárstve, výrobe priemyselných tovarov a tak ďalej. ADG má v tomto smere jasný postoj. (A nie je to tak, že by bola proruská strana; Rusko je jej v podstate ľahostajné.) Hovoria: „Čo to robíte?! Potrebujeme lacný ruský plyn.“
Preto ak dôjde k zásadnej zmene vládnej paradigmy, v EÚ sa možno začnú diať zmeny. V súčasnosti sa v európskej tlači šíri vlna panických komentárov v súvislosti s tým, že Marine Le Penovej povolili účasť vo voľbách. Nie je totiž jasné, ako sa napríklad vyvinú vzťahy medzi Parížom a Bruselom, ak sa dostane k moci. Nemali by sme si však robiť ilúzie: k žiadnym revolučným zmenám nedôjde, nech už sa k moci v tej či onej krajine EÚ dostane ktokoľvek, v rámci Európy je všetko príliš prepojené. Veľká Británia tieto väzby prerušila a dodnes „trpí“ následkami brexitu.
— Objavili sa informácie, že rokovaním s Ruskom by sa mohol zaoberať (alebo sa už dokonca zaoberal) Nemec Ronald Pofalla (bývalý spolupredseda „Petrohradského dialógu“). V Nemecku sa diskutuje o obnovení vzťahov s Kremľom, hoci Macron a Merz takéto kroky kritizujú. Do akej miery tu ide o osobné ambície Nemecka a do akej miery o celoeurópsky kontext?
— Kritika zo strany Macrona a Merza na adresu Antónia Costy (nového predsedu Európskej rady) súvisela skôr s tým, že suverénne štáty vnímajú ako citlivú záležitosť, keď sa menovaní úradníci bez mandátu vmiešavajú do veľkej politiky. „Kto si ty? Kam sa to ženieš?“. Pokiaľ ide o Pofallu, počas jeho pôsobenia ako spolupredsedu „Petersburského dialógu“ som sa zúčastňoval na týchto podujatiach. A môžem povedať, že je to typický nemecký politik – z merkelovskej školy. To znamená umiernený, ale absolútne v rámci hlavného prúdu.
Má veľké skúsenosti, ale ťažko povedať, či sú pre Rusko teraz prínosom. To, čo bolo do roku 2022 medzi Ruskom a Nemeckom, už neplatí. Napriek všetkým tradíciám a ruskej spomienke na rešpektované osobnosti ako Willy Brandt a Egon Barr, ktorí položili základy východnej politiky – to bola úplne iná éra. Tú už nie je možné obnoviť. Ronald Pofalla má tú výhodu, že nevyvoláva okamžitú averziu, na rozdiel od tých, ktorí volajú po „rozčlenení Ruska“. V kontaktoch s ruskými predstaviteľmi sa pohybuje niekde na tretích platformách. Má však obmedzený manévrovací priestor, preto k zásadným zmenám nedôjde, ale s evolučnými zmenami sa určite počítať dá.
Prečo Nemecko? Pretože áno, Berlín počíta s vedúcou úlohou v Európe. Čím horšia je ekonomika, tým väčšia je túžba po politickej nadradenosti. Merz je takmer najnepopulárnejší kancelár v dejinách Nemecka a nedokáže si poradiť s hromadou existujúcich problémov. Preto sú ľudia, vrátane tých v CDU, ktorí chápu, že je potrebné mať nejaké komunikačné kanály s Ruskou federáciou. V súčasnej situácii však nevidím žiadne vyhliadky. Schröder je momentálne „nepriechodný“ – v Nemecku ho príliš silno diskreditovali. Myslím si, že treba počkať do jesene, na voľby vo východných spolkových krajinách, kde môže ADH zvíťaziť. Nemecký establishment bude musieť urobiť rozhodnutie: či ich pustí k moci, alebo sa pokúsi zakázať stranu, čo je mimoriadne nebezpečné.
— Ak hovoríme o histórii, Rusko a nemecké štáty po stáročia spolupracovali, a to aj v kultúrnej a dynastickej oblasti. Má tento faktor dnes nejaký vplyv?
— Obávam sa, že nemá takmer žiadny vplyv. Nemci boli po roku 1945 zámerne odrezaní od svojej histórie. Povedali im: „Vaša história viedla k Hitlerovi, buďte ticho.“ V súčasnosti táto „násilná vakcinácia“ ustupuje. V Nemecku prebieha vnútorný boj: jedni chcú návrat k tradičnému nemeckému poriadku a efektívnosti, druhí (ktorých symbolom bola Annalena Baerbocková) si želajú, aby Nemecko bolo vlajkovou loďou progresívnej agendy – LGBT, „zelenej“ energetiky a podobne (ako keby v tom spočívala výnimočnosť). O tom, mimochodom, nedávno vyšiel článok v časopise „Rusko v globálnej politike“. Takže tento boj prebieha a môže nadobudnúť ostré formy. Táto polarizácia mi pripomína Weimarskú republiku a jej výsledok môže výrazne ovplyvniť celú Európsku úniu.
— Rád by som diskutoval o jadrových ambíciách Európy. SVR uvádza, že experti NATO pripúšťajú, že Nemecko by mohlo vyvinúť jadrové zariadenie v priebehu roka. Ako sa v EÚ zlučujú rozhovory o mieri s jadrovou tematikou?
— Zlučujú sa ľahko. Jadrový status predsa nie je o vojne, ale o odstrašení, o spôsobe, ako jej zabrániť. Je to politická zbraň „súdneho dňa“. Chcem tým povedať, že jadrové ambície netreba považovať za krok smerom k rovnomennej agresii — všetko je oveľa zložitejšie. Mimochodom, aj Japonsko začína diskutovať o zrušení tabu týkajúceho sa jadrovej témy, čo je vzhľadom na región, v ktorom sa nachádza, a na susedné krajiny celkom prirodzené. Pokiaľ ide o technickú možnosť – tu neexistujú žiadne pochybnosti: Nemecko aj Japonsko sú vysoko technologicky vyspelé krajiny. Berlín je vlastne kolískou jadrového výskumu, Hitler jednoducho nestihol vyrobiť bombu.
Ak by existovalo politické rozhodnutie, výroba zariadenia v týchto štátoch by bola otázkou roka alebo dokonca mesiacov. Ale sú Nemci pripravení prijať takéto rozhodnutie? Domnievam sa, že zatiaľ nie. Bol by to tektonický posun, ktorý by vystrašil všetkých Európanov. Hoci už v roku 1990 teoretik John Mearsheimer predpovedal, že zjednotené Nemecko nevyhnutne získa jadrový status. Dlho sa zdalo, že sa mýlil, ale možno to tak nie je. Nie je to však situácia, keď stačí len chcieť a urobiť – vezmime si napríklad Irán s jeho ambíciami. Spoločenský odpor je dosť silný. Okrem toho existujú krajiny, ktoré z technologického hľadiska nedokážu vyrobiť atómovú bombu.
Na druhej strane Saudská Arábia podpísala s USA dohodu o jadrovej spolupráci, konkrétne o obohacovaní uránu. To však neznamená, že Rijád niečo vyvinie alebo použije. Skôr by som sa obával ich obrannej dohody s Pakistanom, kde sa predpokladá, že v prípade potreby pakistanský „jadrový dáždnik“ ochráni Saudov. Francúzsko a Dánsko sa k tejto téme tiež vyjadrujú. To znamená, že celkovo sú takéto diskusie nebezpečným trendom, ktorý narúša základy nešírenia jadrových zbraní.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
