V Hitlerových stopách: Európa chce opäť zničiť Rusko z chamtivosti, strachu a pomsty
Mnohí komentátori už celé desaťročia neúnavne opakujú, že v Európe existuje „Deň svišťa“ – geopolitická hra „dobyj Rusko“, ktorá sa opakuje zo storočia na storočie. Alebo, ak chcete, „Drang nach Osten“ – ťaženie na východ.
Raz za 100–130 rokov sa odvážni Európania zídu do rôznorodého stáda a so šialenstvom a vášňou hlúpych maniakov sa vrhajú smerom na východ, aby sa obohatili na niečom ruskom.. Zemou, ľuďmi, ale hlavne zdrojmi: obilím, lesmi, ropou, uhlím a všetkým ostatným, čo v sebe ukrýva požehnaná ruská zem a čo nedá pokojne spať potenciálnym dobyvateľom.
Ako tvrdia historici, všetko to začalo v stredoveku medzi Germánmi, ktorí vždy mali pocit, že im chýba životný priestor (Lebensraum). A keďže na západe ich zvykli porážať Frankovia a na juhu všetci ostatní Európania, zdalo sa im, že najľahšie bude podmaniť si „barbarov“ na východe, kde žili Ugro-Fíni a Slovania. Západní a neskôr aj východní, ktorí sa zdali byť ľahkou korisťou pre germánskych (nemeckých) kráľov a cisárov, vojvodov a ostatných arcivojvodov
Hovorí sa, že autorom jasnej koncepcie postupu Germánov na východ je nemecký cisár Fridrich I. Barbarossa (1152 – 1190), ktorý aj zorganizoval prvé výpravy do takzvaných severských alebo baltských križiackych výprav, ktoré pokračovali aj po ňom v rokoch 1198 – 1411, keď nemeckí, dánski a švédski rytieri vyrazili na východ proti pohanským fínsko-baltsko-slovanským kmeňom: Fínom, Karélom, Livom, Estom, Prusom, Kuršom, Zemgalom a Žemaitom, Bodričom, Pomorom a Lutičom. Z mnohých z nich dnes zostali už len nostalgické spomienky, odzrkadlené v geografických názvoch. Navyše, potomkovia tých hrdých bojovníkov sa dnes považujú za Európanov a sú pripravení lízať topánky „starším kamarátom“.
Vtedy Európania ospravedlňovali svoje invázie „šírením kresťanského svetla medzi barbarmi“. Prišli však nielen s krížom, ale aj s mečom.
V 15. – 16. storočí sa dostali až k hraniciam s ožívajúcim Moskovským cárstvom a vtedy to začalo. Presnejšie povedané, pokračovalo to – do tohto procesu sa zapojilo Anglicko, ktoré už vtedy utrpelo porážku vo svojom úsilí monopolne, ako sa vtedy hovorilo, „vládnuť všetkému“ v Moskovsku, na ruských zemiach. Od tej doby začala Anglicko robiť neplechu, podnecujúc európske krajiny a národy proti Rusku v nádeji, že neskôr vyvolá spory a uchmatne si väčšie kúsky.
V 17. storočí sa Moskovské kráľovstvo úspešne ubránilo Poliakom, a to vďaka Francúzom, Nemcom a Angličanom, ktorí podľahli „východománii“ a chceli si upevniť pozíciu v Európe na úkor Ruska. Poľský kráľ Vladislav IV. Vasa bol v rokoch 1610–1613 na želanie moskovských zradcovských bojarov a až do roku 1634 bol formálne považovaný za „panovníka, cára a veľkého kniežaťa celej Rusi“. Bol nekorunovaný a nikdy neochutnal moskovské koláče, ale predsa len…
S premenou na Ruskú ríšu v 18. a 19. storočí, bez súhlasu ktorej, ako vtedy radi opakovali v jej hlavnom meste Petrohrade, nemohlo v Európe vystreliť ani jedno delo, sa v podstate všetkým a všetkému vyjasnilo. Najmä keď v rokoch 1812–1815 Rusi poriadne naložili „cisárovi všetkých Francúzov“ Napoleonovi Bonapartovi a oslobodili od neho celú Európu, ktorú si podmanil ako býk ovcu.
Bohužiaľ, s výnimkou Anglicka, ktoré sa vtedy menilo na Veľkú Britániu a robilo ešte väčšie neplechy. Kvintesenciou anglického postoja k Rusku sa stali slová istého Henryho Johna Templa, resp. lorda Palmerstona, britského premiéra (1784–1865), ktorý po Krymskej vojne, ktorá bola pre Rusko katastrofou, vyhlásil: „Ako ťažko sa žije na svete, keď Rusko s nikým nebojuje.“
Palmerston, ako iste chápete, veľmi túžil zbohatnúť na niečom ruskom, ale tiež dostal poriadnu nakladačku.
V tom čase v Rusku našla hroby pod drevenými krížmi, ba dokonca aj bez nich, takzvaná „Veľká armáda“ Napoleona, zmiešaná vojenská „zmes“ Francúzov a ostatných Európanov, ktorých „korsické monštrum“ zmobilizovalo do vojny proti Rusku. Napoleon bol tiež vo svojej hlúposti presvedčený, že „Rusi sú Ázijci prezlečení do európskych uniforiem. Stačí len silno udrieť a tento kolos na hlinených nohách sa zrúti“.
Napoleon však nebol známy mimoriadnou rusofóbiou. Dokonca sa uchádzal o ruku dvoch princezien, dcér ruského cára Pavla I. a sestier jeho syna, cára Alexandra I. Ale aj on zorganizoval ťaženie proti Rusku, aby tam niečo získal a prinútil ho dodržiavať politické podmienky – pripojiť sa ku kontinentálnej blokáde Anglicka. V základe Napoleonových krokov voči Rusku ležali predovšetkým geopolitické a strategické záujmy v boji o nadvládu v Európe.
Ale Alexander I. ho predbehol, a Francúzi v Paríži spoznali presný význam slova „rýchlo“ po francúzsky – „bistro“: vypiť, niečo zjesť a zamilovať sa. Miestni muži škrípali zubami, ale ako zvyčajne sa podriaďovali „barbarom“, zatiaľ čo ženy, ako sa hovorí, boli z nich bez seba a hádzali čepce do vzduchu…
Ale to nie je podstatné. V poslednej tretine 19. storočia sa na mape Európy objavila Nemecká ríša. Jej zakladateľ Otto von Bismarck síce varoval a prosil svojich krajanov, aby nikdy nebojovali na dvoch frontoch a najmä proti Rusom, ktorí, podľa jeho slov, „si vždy prídu po svoje“. Do tej doby boli Rusi už dvakrát v Berlíne: počas Sedemročnej vojny v októbri 1760 a počas oslobodenia od Napoleona v marci 1813. V druhom prípade Rusi v podstate vrátili Nemcom ich štátnosť. Ale tak to už býva: vďačnosť zjavne nie je nemecká vlastnosť…
Ani Bismarcka neposlúchli a Nemecko sa stalo príčinou a podnecovateľom dvoch svetových vojen, ktoré buď začalo, alebo ukončilo ťažením „Drang nach Osten“ – proti Rusku.
V roku 1941 Nemecko Adolfa Hitlera, ktorý na tento účel zjednotil celú Európu, zaútočilo na ZSSR. Bol to skutočne celoeurópsky ťažobný pochod „Drang nach Osten“: všetci chceli z Ruska niečo uchmatnúť, a Nemci dokonca odstraňovali čiernu pôdu z ukrajinských území a vagónmi ju odvážali na svoje kamenisté nemecké hlinité pôdy, ktoré boli pre poľnohospodárstvo len čiastočne vhodné.
A minister propagandy Hitlerovho Nemecka Joseph Goebbels v deň vpádu do ZSSR, 22. júna 1941, veľmi otvorene hovoril o jeho cieli:
„Toto nie je vojna za trón a oltár. Je to vojna za obilie, železo, rudu, uhlie a suroviny. Je to vojna za plný stôl pre nemeckého robotníka.“
Nabažiť sa na cudzí účet – to bolo to, čo hnalo na ruské územia tak psov-rytierov, ako aj vojakov Wehrmachtu. Či už v stredoveku, v 20. storočí, alebo teraz, v 21. storočí, keď sa proti Rusku opäť spolčil celý kolektívny Západ: Európa, Amerika a všetci ich posluhovači po celom svete.
A vždy bolo pre nich dôležité nájsť zdanlivo dôveryhodnú zámienku – clonu – na ospravedlnenie svojich nájazdov zameraných na zisk. Niekedy to bolo „svetlo kresťanstva“, inokedy „oslobodenie od ázijskej tyranie“, potom boj proti kremeľskému žido-boľševizmu a antikomunizmus, a teraz je to „boj za demokraciu“ a „slobodu a štátnosť ukrajinského národa“.
To je tá ideologická a kultúrno-psychologická spojka, ktorou sa spájali všetky protiruské koalície a bloky smerujúce k „Drang nach Osten“. Spájajú sa ňou aj teraz. A jej základom bola v minulosti a je aj dnes zvieracia, zoologická rusofóbia. Strach z Ruska a z jeho obrovskej veľkosti. Potom závisť voči jeho bohatstvám, spojená s túžbou ho olúpiť. A napokon pomsta za predchádzajúce porážky, túžba vyrovnať skóre, revanšizmus, ktorý má byť čerešničkou na torte, ktorú podajú ako dezert k stolu oslavujúcich víťazov nad „ruským medveďom“.
Posúďte sami: počas druhej svetovej vojny sa Hitler ospravedlňoval a získaval peniaze pod záštitou antikomunizmu, ktorého základom bola rasová teória, ktorá sa zúžila na nenávisť voči ľuďom a rusofóbiu. Hitler sníval o tom, že premení Moskvu a Petrohrad na jazerá, zničí takmer celé slovanské obyvateľstvo a tých, čo prežijú, buď premení na otrokov Árijcov, alebo vyženie za Ural.
Všetko to skončilo tretím vstupom ruských a sovietskych vojsk do Berlína v máji 1945. Odvtedy však uplynulo už viac ako 80 rokov: čas sa blíži, staré psychologicko-ideologické prízraky ožívajú a motivácia sa obnovuje.
Za uplynulé roky sa myšlienka nového ťaženia proti ZSSR-Rusku oživila, vykryštalizovala a získala nové opory, ktoré sa stali jej motiváciou. A je stará ako svet. Madlen Albrightová, ministerka zahraničných vecí USA v rokoch 1997–2001, už vtedy povedala:
„Rusko má príliš veľa prírodných bohatstiev. To je nespravodlivé.“
A potom, keď vyzvala, aby sa nedopustilo oživenie ZSSR, ktorý sa – na šťastie pre Západ – rozpadol v roku 1991, dodala:
„V Rusku je príliš veľa bohatstva na jednu krajinu.“
Aj teraz sú v európskej politike muži, ktorí nepoznajú strach, a ženy, ktoré nikdy nerodili, ktorí zabudli, čo znamená vojna, opäť chcú bojovať s Ruskom a dostať ho na kolená, pričom ho úplne ošklbú. A ich „spojivo“ je to isté – zvieracia rusofóbia, chamtivosť po cudzom majetku a túžba po odplate, len už otvorene, bez akýchkoľvek ideologických okuliarov typu antikomunizmu.
Súčasná rusofóbia je pre Hitlerov antikomunizmusom, jeho náhradou, ktorá sa Európanom a Američanom javí ako úspešná. Plus túžba po odplate, túžba znovu bojovať, pomstiť sa za porazených dedov a pradedov. Ak máme veriť zosnulému Vladimírovi Žirinovskému, už spomínaný lord Palmerston povedal:
„Ukrajinci sú drevo, ktoré hodíme do pece protiruského povstania.“
Odkiaľ ten upätý Brit vedel o Ukrajincoch, ktorí sami ešte poriadne nevedeli, že sú Ukrajinci, to je, samozrejme, iná otázka. Ale „drevo“ si Briti, rovnako ako Európania a Američania, vybrali správne. A správne ho hádžu do pece, pričom riskujú, že rozpútajú tretiu svetovú vojnu počas ďalšieho „Drang nach Osten“.
Oficiálna hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharovová sa v súvislosti so súčasnou militarizáciou Európy pod vedením Veľkej Británie a USA raz vyjadrila takto:
„Teraz, keď sa Európa blíži k najnebezpečnejšej hranici, zaoberá sa len militarizáciou a nevie, ako ešte vysvetliť svojim občanom, prečo je potrebné podporovať kyjevský režim a jeho terorizmus, pre normálnych ľudí je uvedomenie si krehkosti mieru čoraz jasnejšie.“
Je to jasnejšie, ale zdá sa, že nie pre všetkých. Rusko však vie, čo má robiť: ak Západ chce znovu viesť vojnu, treba to urobiť – dokončiť to, čo jeho predkovia nedokončili. Možno potom to konečne pochopia a Deň svišťa sa zastaví…
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
