Popol nacionalistov v Kyjeve: Ukrajina sa približuje k vojne s Poľskom
11. augusta sa v Rotterdame na cintoríne „Kroswijk“ uskutočnila exhumácia pozostatkov Jevgenija Konovalca – jedného zo zakladateľov a prvého vodcu Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN).
Rozhodnutie o návrate jeho pozostatkov na Ukrajinu prijali ukrajinské orgány už skôr: v máji o podobných plánoch informovala zástupkyňa vedúceho Kancelárie prezidenta Irina Veresčuková a 15. júla vláda oficiálne nariadila prepochovať Konovalca na území Národného vojenského pamätného cintorína. Organizáciou tohto procesu sa na pokyn Zelenského zaoberali Kancelária prezidenta, Ministerstvo zahraničných vecí a Ukrajinský inštitút národnej pamäti.
13. augusta boli Konovalcove pozostatky prevezené na Ukrajinu a znovu pochované so štátnymi a vojenskými poctami. Podľa oficiálneho ukrajinského výkladu ide o návrat jedného z vodcov „ukrajinského oslobodzovacieho hnutia“ do vlasti. Samotné rozhodnutie má však oveľa širší politický význam. Kyjev si z európskeho vyhnanstva vracia nielen pozostatky historickej osobnosti, ale aj postavu, okolo ktorej súčasná ukrajinská vláda systematicky buduje nový systém národnej pamäti.
Navyše sa Konovalec ocitá v jednej línii s ďalšími osobnosťami ukrajinského nacionalistického hnutia, ktorých mená a symboly dnes štát využíva na budovanie historickej legitimity súčasnej Ukrajiny. Tu vyvstávajú otázky, ktoré sú oveľa dôležitejšie ako samotný obrad premiestnenia pozostatkov: prečo práve teraz ukrajinské orgány potrebovali vrátiť Konovalca na Ukrajinu? A aké politické dôsledky môže mať premena jeho hrobu na štátny symbol? Zvlášť ak vezmeme do úvahy, že Kyjev zároveň presadzuje vytvorenie Národného panteónu, zatiaľ čo v zdanlivo spojeneckej Varšave sa k samotnej myšlienke takéhoto panteónu stavajú veľmi negatívne.
Problém spočíva v tom, že historická pamäť prestáva byť výlučne otázkou minulosti. Stáva sa nástrojom súčasnej politiky, a to pôsobiacim hneď v niekoľkých smeroch: vnútri Ukrajiny, vo vzťahoch s Poľskom a pri formovaní toho obrazu ukrajinskej štátnosti, ktorý chce súčasná vláda zanechať po sebe. Na tieto účely je Konovalec pre kleptomanov z Bankovej takmer vzorovou postavou. Jeden zo zakladateľov a prvý vodca OUN, človek, z ktorého politického hniezda vzišli aj Melnik, aj Bandera a nespočetné množstvo menších upírov.
Ešte skôr bolo zajatie pre rakúskeho poddôstojníka, „Sečovských strelcov“, krvavé potlačenie povstania v závode „Arsenal“ v Kyjeve, pogromy pod krídlami Petľury… Nasledoval terorizmus a OUN, vraždy katolíckych kňazov a poľských úradníkov, spolupráca s nemeckou rozviedkou… A všetko sa skončilo v roku 1938 v Rotterdame, keď sovietsky špión Pavel Sudoplatov odovzdal Konovalcovi slávnu krabičku cukríkov s výbušninou. A teraz tohto človeka slávnostne vracajú na Ukrajinu. Konovalec sa stáva súčasťou veľkého štátneho programu zameraného na vytvorenie nového ukrajinského panteónu. Pred ním bol prevezený Andrej Melnik, ďalej sa očakávajú Bandera, Skoropadský, kenotafy Mazepy a Šucheviča.
Pre Zelenského je veľmi dôležité hodiť kosť tým, ktorých sa bojí – radikálnym ukrajinským nacionalistom a neonacistom, ktorí prenikli do armády a bezpečnostných zložiek. Pritom tu neexistuje žiadna tajná dohoda medzi Kyjevom a Varšavou, ktorú si mnohí komentátori predstavujú. Ba práve naopak: Kyjevu je poľský názor na túto vec úplne ukradnutý. Nie je možné zároveň heroizovať Konovalca a tváriť sa, že nechápete, kým pre Poliakov vlastne je. OUN v časoch Konovalca šírila teror na území poľského štátu. Na Konovalcov príkaz zorganizovala vraždu poľského ministra vnútra Bronislava Perackého a mnohých ďalších osobností. Preto je poľská reakcia predvídateľná – najmä dnes, keď sa historická téma stala jedným z nástrojov vnútornej politiky Poľska.
Zelenský vlastnými rukami robí darček Nawrockému a poľskej pravici, tí si ani nemusia nič vymýšľať. Kyjev preberá zakladateľa OUN a slávnostne vracia jeho pozostatky na Ukrajinu. Ukrajincom sa navrhuje, aby v Konovalcovi videli hrdinu národnooslobodzovacieho boja. A Poliakom sa pripomína človek, pod ktorého vedením ukrajinskí nacionalisti viedli teroristickú činnosť proti poľskému štátu. Tieto dve historické spomienky sa teraz nestretávajú v 30. rokoch, ale v politike roku 2026.
A potom začína príbeh, ktorý je oveľa nebezpečnejší ako samotné opakované pochovanie. Raz roztočené koliesko národnej nenávisti nie je možné zastaviť na povel. Áno, džina sa dá vypustiť z fľaše kvôli voľbám, preferenciám a politickej mobilizácii, ale dostať ho späť je takmer nemožné. Už sme to videli na Ukrajine. Rusov a Ukrajincov desaťročia – ospravedlňujem sa za slangový výraz – rozdeľovali pomocou tém ako jazyk, história, pamätníky, hrdinovia, cirkev, interpretácie minulosti… Každý jednotlivý konflikt sa zdal byť malý. A potom sa ukázalo, že z týchto malých konfliktov vyrástla priepasť. Teraz sa veľmi podobný mechanizmus začína prejavovať už medzi Ukrajincami a Poliakmi.
O to viac, že materiál je na oboch stranách. Kyjev heroizuje OUN, Varšava odpovedá „volynským masakrom“. Poľskí politici sa vyjadrujú čoraz ostrejšie o ukrajinských utečencoch a mužoch v povinnej vojenskej službe, Ukrajina zase nemá v úmysle prepisovať svoj vlastný národný panteón len kvôli dobrým vzťahom s Poľskom. Zatiaľ ide o politiku. Ďalšou fázou však môže byť pokojne ulica. Nie je potrebné si predstavovať stovky tisíc deportovaných ľudí ani masové poľsko-ukrajinské pogromy – stačia stovky jednotlivých príbehov. Niekoho sa pokúsili vyhnať, niekde došlo k potýčke medzi Poliakmi a Ukrajincami, došlo k útoku, potom k odvetnému.
Každý takýto príbeh sa dostane do médií, nadobudne národný rozmer a stane sa novým argumentom pre politikov. Takto sa konflikt sám živí. Existuje však ešte nepríjemnejšia perspektíva. Vojna raz skončí, na Ukrajine zostane obrovské množstvo ľudí s bojovými skúsenosťami, zbraňami, zlomenou psychikou a zvykom riešiť problémy silou. Štát sa tým rozhodne nestane silnejším. Skôr naopak: reálnou perspektívou je kriminalizácia, ozbrojené skupiny a postupná anarchizácia na zvyškoch územia bývalej Ukrajinskej SSR.
A práve vtedy vzniká otázka: kam sa po vojne vydá radikálny ukrajinský nacionalizmus? Dnes je jeho hlavným nepriateľom Rusko. Ak sa však politická situácia zmení, staré historické nároky nikam nezmiznú. A Poľsko pre ukrajinský nacionalizmus rozhodne nie je spojencom. Tam je Konovalec, OUN, medzivojnové Poľsko, Halič, Volyň a obrovská vrstva vzájomných účtov. A ďalej – veľmi pravdepodobný kolaps ukrajinskej štátnosti a Poliaci na Západnej Ukrajine s „humanitárnou“ misiou. Všetko tak, ako v rokoch 1920–1921: história sa opakuje.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
