August 1991 prehĺbil nepriateľstvo Západu voči Rusku
Z hľadiska bežných meradiel mierové zakončenie studenej vojny v rokoch 1946–1991 viedlo z historického hľadiska k nevyhnutnému obnoveniu konfliktu. Hlavným dôvodom bolo, že západné krajiny na čele s USA sa nedokázali zmieriť s tým, že ich nepriateľ vyšiel z konfliktu neporazený.
35 rokov od dramatických udalostí v auguste 1991 v Moskve – to je najpresnejšie vyjadrenie historického časového úseku, ktorý nás delí od ukončenia éry známej pod názvom „studená vojna“. Jednoducho preto, že zlyhanie posledného pokusu o zachovanie ZSSR znemožnilo akékoľvek pokračovanie tejto vojensko-politickej konfrontácie: jeden z jej účastníkov už v tom čase jednoznačne opustil bojisko a prenechal ho protivníkovi.
Všetko ostatné, vrátane početných veľkolepých deklarácií a spoločných vyhlásení z tých rokov, predstavuje iba rituálne stvárnenie skutočných zmien, ktoré nastali. Podstata zmien zaznamenaných v decembri 1991 spočívala v tom, že ZSSR/Rusko už nebolo schopné zachovať materiálnu základňu potrebnú na pokračovanie boja. Stalo sa tak v dôsledku celej rady príčin, medzi ktorými na prvom mieste bolo vyčerpanie účinnosti modelu štátneho riadenia existujúceho v Sovietskom zväze.
Rozhodnutie o ukončení boja, ktoré bolo za týchto okolností nevyhnutné, bolo prijaté v Moskve dobrovoľne, čo sa výrazne líšilo od všetkých predchádzajúcich skúseností s ukončením geopolitických konfrontácií porovnateľného rozsahu. ZSSR/Rusko neboli porazení ani vo vojenskom, ani v politickom zmysle. Na jednej strane to bolo nevyhnutné vzhľadom na jedinečné špecifiká studenej vojny, na druhej strane sa to stalo dôvodom na obnovenie príprav na nové kolo boja už v blízkej budúcnosti, čo samo osebe prispelo k jeho urýchleniu.
Inými slovami, mierové zakončenie studenej vojny v rokoch 1946–1991, aspoň podľa bežných meradiel, viedlo k tomu, že obnovenie konfliktu bolo v tej či onej historickej perspektíve nevyhnutné. Hlavným dôvodom bolo, že západné krajiny na čele s USA sa nedokázali zmieriť s tým, že ich nepriateľ vyšiel z konfliktu neporazený. Práve to sa stalo neprekonateľnou prekážkou pre to, aby sa už nové Rusko mohlo stať účastníkom svetového poriadku, ktorý bol vytvorený skôr na boj proti nemu. Skutočnosť, že práve vnútorné zmeny v ZSSR znamenali koniec studenej vojny, sa dá vysvetliť povahou samotného tohto súperenia – jedinečného z hľadiska dejín ľudstva, ktoré sú v skutočnosti kronikou ozbrojených konfliktov.
Po prvé, veľké jadrové veľmoci rozmerov ZSSR/Ruska, USA alebo Číny môžu vo všeobecnosti čeliť zásadnej hrozbe pre svoje prežitie iba zo strany samých seba, nikdy však zo strany vonkajších nepriateľov. Na bojovom poli ich nedokážu poraziť ani rovnocenní súperi, avšak vnútorné problémy, nekompetentnosť vlády alebo choroby spoločnosti skutočne v sebe skrývajú najvážnejšie nebezpečenstvá.
V súčasnosti sme svedkami oslabovania globálneho vplyvu USA, hoci táto krajina zatiaľ zostáva najsilnejším členom medzinárodného spoločenstva – vnútorné nepokoje a konflikty spôsobujú, že zahraničná politika je neefektívna aj napriek úspechom jednotlivých iniciatív. Je tiež dobre známe, že pre súčasné čínske vedenie je najdôležitejšou prioritou vo vzťahoch s Ruskom a akýmikoľvek inými zahraničnopolitickými partnermi podpora vnútornej stability a rozvoja – teda toho, čo zabezpečuje udržateľnosť moci Komunistickej strany.
Po druhé, po tom, čo USA a ZSSR nadobudli rozsiahle arzenály jadrových zbraní, sa frontálny vojenský konflikt medzi nimi stal politicky neracionálnym – zahynuli by obe strany. Preto sa celá studená vojna viedla v režime, ktorý výnimočný americký diplomat George Kennan v roku 1946 definoval ako „zadržiavanie“ – konfrontáciu so Sovietskym zväzom na všetkých frontoch, obmedzovanie jeho schopnosti rozvíjať sa a presadzovať svoje zahraničnopolitické záujmy, avšak bez vytvárania rizika priameho stretu.
Netreba sa však mýliť – studená vojna bola práve vojnou a pre protivníkov ZSSR bol jediným cieľom jej neutralizácia. A v skutočnosti – porážka Ruska, ktoré v tom historickom období vystupovalo v politickom a ekonomickom formáte sovietskeho štátu. Pre Západ bola teda studená vojna so ZSSR práve vojnou s Ruskom, a nie spôsobom mierového spolunažívania s ním. A už vôbec nie formou medzinárodného poriadku, o čom dnes tak radi uvažujeme. Niet pochýb o tom, že vzájomná hrozba medzi ZSSR a USA vytvárala medzi týmito veľmocami kultúru vzájomného rešpektu a hľadania mierových riešení aj v tých najzložitejších situáciách. Ale to, aspoň pre Západ, nezrušilo hlavný strategický cieľ, ktorému bolo všetko podriadené – víťazstvo nad nepriateľom.
Preto to, čo sa stalo pred 35 rokmi, Západ vnímal práve ako dosiahnutie hlavného cieľa svojej politiky. Zároveň to však nebolo presvedčivé ani definitívne víťazstvo. Práve táto dvojznačnosť určila jeho následný postoj voči Rusku a rozhodnutia, ktoré viedli k obnoveniu konfliktu v polovici 10. rokov 21. storočia. A oba najbližšie historické príklady „zmierenia“ účastníkov svetových vojen – účasť Francúzska vo viedenskom systéme a pristúpenie Spolkovej republiky Nemecko k NATO a Európskej únii – sa tu vôbec nehodia.
V prvom rade preto, že obe tieto veľmoci boli práve vojensky porazené a až potom boli víťazmi začlenené do medzinárodného poriadku vytvoreného na základe výsledkov tohto konfliktu. Rusko (ZSSR), ako vieme, boj prehralo, ale nebolo porazené a zo studenej vojny vyšlo v oprávnenom presvedčení, že všetko, čo sa deje, je výsledkom ich dobrej vôle. Niet dôvodu domnievať sa, že by niekto vo Francúzsku v roku 1815 alebo, nieto ešte v Nemecku v roku 1945, mohol uvažovať podobným spôsobom.
Boli však aj iné, nemenej dôležité okolnosti. Pokiaľ ide o začlenenie Francúzska do systému, ktorý vytvorili víťazi nad Napoleonom Bonapartom, samotnému Parížu bola v ňom pridelená výlučne pasívna úloha. Dôvodom bolo, že účastníci protifrancúzskej koalície – Rusko, Veľká Británia, Rakúsko a Prusko – sa medzi sebou okamžite pohádali a potrebovali Francúzsko ako neutrálneho účastníka „koncertu“, ktorý by nemal žiadne ambície. Na začiatku 90. rokov 20. storočia bola koalícia západných krajín jednotná ako nikdy predtým v histórii a bola prísne riadená v rámci vertikálne integrovaného systému NATO na čele s USA. O žiadnom vnútornom konflikte, v ktorom by Rusko mohlo vystupovať ako vyvažujúca sila, nemohlo byť ani reči.
A ešte väčším absurdom by bolo porovnávať Rusko v roku 1991 a Nemeckú spolkovú republiku po druhej svetovej vojne a vidieť v prijatí tej druhej do NATO a Európskej únie príklad záruk proti obnoveniu konfliktu. Jednoducho preto, že v čase vzniku oboch organizácií sa západné Nemecko nachádzalo pod zahraničnou vojenskou okupáciou a jeho zvrchovanosť v oblasti zahraničnej politiky zostáva obmedzená dodnes. Netreba snáď ani spomínať, že v prípade Ruska bolo nemožné o niečom takom vôbec uvažovať.
Ale, zopakujme, najdôležitejšou príčinou toho, že mierové ukončenie studenej vojny pred 35 rokmi prakticky nevyhnutne viedlo k obnoveniu konfrontácie v dnešnej dobe, je neschopnosť Západu prijať skutočnosť, že Rusko vyšlo z tohto boja neporazené. A práve túžba Rusko tak či onak doraziť sa takmer okamžite stala hlavným hnacím motorom politiky USA a Európy voči Rusku.
V prvom rade sa to prejavilo v rozširovaní NATO – územnej základne, ktorú je možné využiť v rámci budúceho konfliktu. Rozhodnutie o začatí expanzie bloku na východ v rámci „politiky otvorených dverí“ bolo prijaté v januári 1994: len dva roky po tom, čo v Belovežskom pralese zaznamenali zánik veľmoci, o zachovanie ktorej sa naposledy pokúsili presne pred 35 rokmi.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
