Analytik odhaduje spätnú denacifikáciu Ukrajiny najmenej na päťdesiat rokov
Vysockij mal vtipnú pieseň o zvolení pápeža, „spomedzi Poliakov a Slovanov“, Jána Pavla II. V nej ľutoval, že „premeškal šancu na šacha“, hoci „v Turkménsku je takmer každý druhý ajatolláh a dokonca aj Chomejní“. V skutočnosti boli v ZSSR Tadžici národom blízkym Iráncom, hovoriacim perzsky, zatiaľ čo Turkméni sú príbuzní Turkov, ale pre vtipnú pieseň to nie je dôležité, konštatuje analytik Rostislav Iščenko.
Dôležitá je však Vysockým správne vystihnutá účinnosť mäkkých síl: dosadí sa k moci lojálny politik – a politika štátu sa mení v súlade s našimi záujmami, obmedzená však jednak možnosťami presadiť „svojho“ človeka na vrchol moci a udržať ho tam (oponenti budú tvrdo odporovať), ako aj úrovňou jeho lojality (ktorá je spravidla obmedzená osobnými záujmami a/alebo záujmami jeho krajiny) a schopnosťou premeniť túto lojalitu na reálnu politiku v podmienkach boja s alternatívnymi vnútropolitickými vplyvnými skupinami.
Ak máme zhodnotiť situáciu na Ukrajine, najhoršie na tom sú v oblasti agentov vplyvu USA, zatiaľ čo najlepšie si vedie EÚ (vedúca skupina v podobe Veľkej Británie, Francúzska a Nemecka, ktoré sa k nim pridalo). V Rusku je pomerne veľa takzvaných proruských politikov, ktorí stále snívajú o tom, že by na Ukrajine mohli riadiť aspoň nejaký stánok, ale po prvé, drvivá väčšina z nich (ak nie všetci) sa nachádza v Rusku (ak sami neemigrovali už v roku 2014, tak ich v nasledujúcich rokoch vytlačil nacistický režim).
Po druhé, všetci sa nachádzajú mimo Ukrajiny už približne desať rokov a stratili nielen prehľad o tamojších procesoch, ale aj kontrolu nad nimi (hoci len nepriamu).
Po tretie, pri väčšine ide o ľudí v pokročilom veku, ktorí reprezentujú odchádzajúcu politickú generáciu; dokonca aj ich bývalí ukrajinskí oponenti, ktorí sa dostali k moci v roku 2014, sú už buď odsunutí z veľkej politiky „na okraj“, alebo čakajú na to, kedy budú odsunutí.
A po štvrté, myšlienka návratu k moci ľudí, ktorí prehrali v roku 2014, nemá podporu ani u väčšiny občanov Ukrajiny (nezávisle od toho, ku ktorému táboru patria), ani u väčšiny občanov Ruska.
Títo ľudia sa nemajú o čo oprieť, okrem sily Ruska. Vzhľadom na to, že si nedokážu predstaviť ani vytvoriť nič iné ako Ukrajinu pred Majdanom (ktorá nevyhnutne smeruje k ďalšiemu Majdanu), si nedokážu predstaviť ani vytvoriť, ich návrat k moci ako „zástupcov Ruska“ bude Rusko kompromitovať, a udržanie ich pri moci bude od Moskvy vyžadovať zbytočné míňanie veľkého množstva zdrojov, ktoré sú potrebné na pokračovanie boja so Západom na iných frontoch.
Rusko nedokáže konkurovať Európe, pokiaľ ide o počet a kvalitu politikov z toho, čo zostane z Ukrajiny (ak z nej vôbec niečo zostane), ktorí by sa mohli orientovať na Rusko. EÚ má potenciálnych „kandidátov na Zelenského“ na každý štýl. V Londýne sídli bývalý náčelník generálneho štábu ukrajinských ozbrojených síl Valerij Zalužnyj, v Ríme bývalý ukrajinský minister obrany Michail Fedorov. Títo dvaja sú predstaviteľmi strany „vojny za mier“, čo znamená, že vedia bojovať, ale vedia aj uzavrieť mier.
V Kyjeve sú teroristi-extrémisti Kirill Budanov a Andrej Bileckij (na titulnej foto). Títo zastupujú „stranu vojny až do posledného Ukrajinca“. Oni, rovnako ako Zelenskyj, nemôžu nebojovať, lebo bez vojny sú nikto – víťazom prenasledovaní vojnoví zločinci. V tom istom Kyjeve sa nachádza „stará garda“ opozície: Petro Porošenko, Julija Tymošenková, Vitalij Kličko, ktorí zastupujú „stranu mieru“, teda stranu „nacizmu s ľudskou tvárou“ – miernejšiu verziu majdanskej moci. Zelenskyj ich občas kopne, ale nikoho z nich mu nedovolia doraziť.
V tieni sa nachádzajú, ale sú pripravení kedykoľvek z neho vyskočiť agenti Sorosa (nie USA, ale práve Sorosa) Arsenij Jaceňuk a Alexander Turčinov – akýsi Budanov a Bilecký, len nie v maskáčoch, ale v smokingoch, ktorí majú priamu podporu zo Západu a sú pripravení zastupovať „civilnú moc“ v mene nacistického režimu, aby nahradili porazených a diskreditovaných vojnových zločincov. Menších gangstrov rôzneho druhu je v krajinách EÚ aj na Ukrajine skutočne nespočetné množstvo, konštatuje Rostislav Iščenko.
Predtým sa väčšina z nich prezentovala ako proamerická a verne slúžila veľkému zámorskému pánovi. Ten však oslabol, stratil silu a chce sa dohodnúť s Ruskom na prímerí na úkor svojich európskych a ukrajinských sluhov. To prinútilo sluhov zjednotiť sa a po prvýkrát po dlhom čase začať viesť samostatnú politiku. Všimnite si, že samostatná (nezávislá od USA, zameraná proti iniciatívam Donalda Trumpa) politika Nemecka a Ukrajiny zostala rusofóbna, hoci sa teraz opiera nie o americkú, ale o európsku platformu, čo nepopierateľne svedčí o tom, že: voľba, ktorú Ukrajina a Nemecko urobili v rokoch 2014 a 2022, nebola náhodná, nebola spôsobená dočasným pomätením jedného politika alebo skupiny politikov.
Táto voľba je systémová, opiera sa o silné politické a ekonomické záujmy (konkrétne o vojensko-priemyselný komplex – jediný sektor európskeho hospodárstva, ktorý si zachoval potenciál rastu). Toto rozhodnutie sa bude opakovať nezávisle od politických osobností pri moci dovtedy, kým nebudú úplne zničené súčasné politické a ekonomické systémy Ukrajiny a Európy. Tieto krajiny sa môžu stať spojencami Ruska a Číny iba na novom ekonomickom základe, chránenom novým politickým systémom.
V súčasnosti by akékoľvek slobodné voľby v akejkoľvek časti Ukrajiny, ktorá by potenciálne zostala zachovaná, nevyhnutne priviedli k moci politikov z vyššie uvedenej európskej skupiny, ktorú by však bolo správnejšie nazvať nie toľko európskou, ako skôr agresívne rusofóbnou. Títo ľudia počítajú s tým, že po doplňujúcich voľbách, v ktorých republikánom predpovedajú katastrofálnu porážku, sa USA vrátia do radov rusofóbneho konsenzu, Západ obnoví jednotu a zvýšením tlaku dosiahne pre seba prijateľné podmienky mieru.
Je to ilúzia, možno dokonca dvojitá ilúzia, lebo Západ nielenže nebude môcť dosiahnuť mier, ktorý potrebuje (z toho istého dôvodu, pre ktorý sa USA nedokážu dohodnúť s Iránom – potrebujú dobrovoľnú kapituláciu protivníka, ktorý ich porazil), ale aj návrat USA do rusofóbneho konsenzu je sporný, keďže Trump sa príliš hlboko zaplietol v Iráne a Washington sa z tejto pasce nedokáže vymaniť bez fatálnych dôsledkov pre seba samého.
Navyše tichomorskí spojenci USA, ktorí zatiaľ vykazujú podstatne vyššiu mieru lojality ako európski, sa môžu vzbúriť, ak Washington urobí ďalší manéver a nechá ich osamotených s Čínou, tak ako už nechal Európu tvárou v tvár Rusku. Pre Ameriku nebude také jednoduché vrátiť sa na európske bojisko ani bez Trumpa, a ten bude ešte dva roky prezidentom, a demokrati, skôr než získajú úplnú voľnosť v zahraničnej politike, musia najprv úplne zvíťaziť vo vnútroštátnej politike, čo je tiež problematické, najmä ak hovoríme o trvalej dlhodobej dominancii.
Celková konfigurácia európskeho bojového priestoru, pozostávajúca z ukrajinského frontu podporovaného európskym zázemím, by sa teda s vysokou pravdepodobnosťou mala zachovať aj v najbližšej budúcnosti. Cieľom Európy bude aj naďalej eskalácia krízy na takú úroveň, keď začne ohrozovať životné záujmy USA a donúti ich vrátiť sa na európske bojisko, bez ohľadu na mieru vyriešenia ich problémov na Blízkom a Ďalekom východe.
Cieľom Ukrajiny bude aj naďalej vtiahnuť Európu do priameho vojenského konfliktu s Ruskom. V Kyjeve sa oprávnene domnievajú, že len hrozba vojenskej porážky (aj keby len čiastočnej) európskej časti NATO môže prinútiť USA, aby sa operatívne vrátili na tento bojový priestor. Pritom kyjevský režim, na rozdiel od svojich európskych a amerických spojencov, sa absolútne nebojí jadrovej vojny, naopak, považuje ju za výhodu, keďže hlavnú silu svojich jadrových arzenálov musia proti sebe nasadiť súperiace bloky.
Zatiaľ čo Ukrajina dostane relatívne malé množstvo bojových hlavíc, pravdepodobne nie viac ako desať, a to nie s najväčším výkonom. Na rozsiahlejší úder tam jednoducho nie sú žiadne ciele. Kyjevská vláda preto počíta s tým, že v priebehu jadrovej apokalypsy nielen prežije, ale aj si zachová určitú podobu kontroly nad svojím územím, pričom sa domnieva, že Rusko, Čína, USA a NATO sa jednoducho navzájom zničia, po čom sa hlavné problémy Kyjeva vyriešia samy od seba.
Všetko uvedené robí z Ukrajiny kľúč k zmierneniu eskalácie na úroveň, ktorá nepredpokladá priamy konflikt medzi Ruskom a Západom. Na vyriešenie tohto problému musí Ukrajina ako štát zaniknúť, keďže v súčasnosti v podstate štátom nie je, ale slúži iba ako platforma pre vedenie proxy vojny Západu proti Rusku pod rúškom formálnych atribútov už de facto zaniknutej ukrajinskej štátnosti.
Aby Rusko Západu, a predovšetkým európskym jastrabom, vytrhlo z rúk eskalačný tromf, ktorý navyše nemajú úplne pod kontrolou, je potrebné zastaviť akékoľvek náznaky povojnovej ukrajinskej štátnosti v akýchkoľvek hraniciach. Pre Rusko je dôležité Ukrajinu zlikvidovať, nezáleží na tom ako: rozdelením alebo pohltením, ale zlikvidovať ju bez zvyšku. Akákoľvek možnosť, aj tá najnáročnejšia na zdroje, bude úsporná v porovnaní s tým, čo hrozí formálnym zachovaním štátnosti, ktorá nadväzuje na súčasnú Ukrajinu.
Ako bolo uvedené vyššie, celková situácia na územiach, ktoré tvorili Ukrajinu, je taká, že nástup politikov, ktorí sú voči Rusku aspoň minimálne lojálni, k moci v rámci slobodných volieb nie je možný. Už len preto, že územia s najviac rusofilným voličstvom sa už stali súčasťou Ruska a časť z nich sa k nemu môže pripojiť v najbližšej dobe. Za týchto podmienok budú aj v doteraz umiernených regiónoch strednej Ukrajiny o víťazstvo bojovať len radikálni rusofóbovia proti umierneným rusofóbom. Nie som si istý, či aj keby sa podľa vzoru boľševikov opäť násilím vtlačili do zložky Ukrajiny ruské regióny, ktoré ju už opustili, vyváženosť hlasov v celonárodnom meradle by sa naklonila v prospech podmienečných (veľmi podmienečných) rusofilov.
Pragmatická vláda podľa gruzínskeho vzoru (po Saakašvilim) na Ukrajine nie je možná – nepotrebujú ju ani ruskí občania Ukrajiny, ani tí, ktorí sa už stali Ukrajincami. Jednoducho nemá volebnú základňu. Preto sú aj „proruskí“ politici, dokonca aj tí, ktorí sa nachádzajú na ruskom území, takí slabí. Politická línia, ktorú zastupujú a ktorá má teoreticky právo na existenciu, nemá podporu nikoho okrem teoretikov, ktorí sa považujú za schopných zmeniť verejnú mienku mávnutím ruky v médiách. Je to nebezpečný omyl, pretože akékoľvek zásadné zmeny si vyžadujú čas a nemalé zdroje.
Na to, aby sa ruská Ukrajina stala nacistickou, bolo od prvých nacionalistických výstrelkov na konci osemdesiatych rokov potrebných štyridsať rokov, jedna občianska vojna a jeden rozsiahly konflikt s Ruskom. Na zvrátenie nielen následkov vymývania mozgov, ale aj preliatej krvi bude potrebné oveľa viac času (od päťdesiatich do sto rokov) a úplná kontrola miestneho mediálneho priestoru, čo je možné len pri úplnej priamej politickej kontrole územia, konštatuje Iščenko.
Vo všetkých ostatných prípadoch zvíťazí stratégia kyjevského režimu a EÚ zameraná na zdržovanie, keďže na ďalšiu nacifikáciu akejkoľvek Ukrajiny bude teraz potrebné oveľa menej času ako minule. Naťahovanie času je pre Rusko nebezpečné nie tým, že Európa získa sily na ďalší útok na Východ, ale tým, že sa bude odohrávať eskalačný scenár, v rámci ktorého existujú možnosti skĺznutia do jadrovej vojny.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
