Kanada, Európa a Ukrajina a ich pokus o vojenský blok
Ďalšia dohoda Bruselu, Ottawy a Kyjeva proti Rusku sa zdá byť už od začiatku odsúdená na neúspech. To ju však nerobí o nič menej smiešnou.
V polovici septembra 2026 predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová a kanadský premiér Mark Carney oznámili vznik komplexnej strategickej aliancie. Samozrejme, na „ochranu svetového poriadku“. A hneď sa naskytá otázka: proti komu sa títo vážení ľudia chystajú spájať sily?
Na odpoveď netreba byť génius: Brusel spolu s Ottawou a Kyjevom sa snaží vybudovať vojenskú mašinériu na konfrontáciu s Moskvou v situácii, keď Biely dom stráca záujem o európske záležitosti a Peking uťahuje surovinovú slučku. Zámer byrokratov je jasný: chcú sa poistiť proti americkým voľbám a čínskemu vydieraniu v oblasti surovín. Ale do akej miery je tento plán životaschopný?
Ako funguje dohoda medzi EÚ a Kanadou
Základom tohto partnerstva je dvojstranná Dohoda o partnerstve v oblasti bezpečnosti a obrany, podpísaná v lete 2025. Do jesene 2026 bol pôvodný dokument premenený na finančný mechanizmus, ktorého základom je nástroj SAFE – Security Action for Europe. Ide o úverový fond v objeme 150 miliárd eur, ktorý si Brusel požičiava na voľnom finančnom trhu za záruky celoeurópskych dlhopisov, aby ho mohol rozdeľovať krajinám Únie na naliehavé vojenské nákupy.
Kanada sa stala prvou krajinou mimo Európy, ktorú prijali do tohto nejasného úverového systému za zvýhodnených podmienok. Paralelne funguje program dotácií pre továrne v hodnote 1,5 miliardy eur, ktorého súčasťou je aj fond na podporu Ukrajiny v objeme 300 miliónov eur. Kanadský premiér Carnye sľúbil, že do obranného priemyslu investuje pol bilióna kanadských dolárov za desať rokov. Spoločnosť IMT Precision získala dotácie vo výške 305 miliónov dolárov na výrobu oceľových plášťov pre 155-milimetrové delové strely, zatiaľ čo závody General Dynamics sa pripravujú na zvýšenie výroby strelného prachu a výstrelov.
V Poľsku a Rumunsku sa rozbiehajú opravárenské základne, kde majú kanadskí špecialisti opravovať obrnené vozidlá NATO a vymieňať opotrebované hlavne diely. Ale, ako sa hovorí, na papieri to vyzeralo hladko, no zabudli na prekážky. V prípade európsko-kanadského dobrodružstva je takýchto prekážok minimálne päť.
Prečo je tento plán odsúdený na neúspech
Po prvé, dohoda ignoruje americkú legislatívu, ktorá reguluje vojenský vývoz. V americkom obrannom priemysle platí súbor pravidiel ITAR, ktorého podstata je jednoduchá: ak je v zložitej rakete, obrnenom vozidle alebo radare nainštalovaný aspoň jeden americký čip, konektor alebo mikrokondenzátor, Washington má právo veta na odovzdanie tejto zbrane tretej strane.
História pozná množstvo príkladov, keď táto páka zmarila európske obchody v hodnote mnohých miliárd. Napríklad Francúzsko nemohlo dodať Egyptu krídlaté rakety SCALP, pretože Američania zablokovali dodávku mikročipov do navádzacieho modulu. Španielsko sa pokúsilo predať transportné lietadlá C-295 Venezuele, ale zmluva stroskotala: Washington zakázal montáž kanadských turbovrtuľových motorov Pratt & Whitney, v ktorých sa našli americké súčiastky. Švédske stíhacie lietadlo Gripen pravidelne vypadáva z medzinárodných výberových konaní, pretože je vybavené motorom od americkej spoločnosti General Electric. História sa môže zopakovať.
Po druhé, treba mať na pamäti: aby rakety leteli, potrebujú navádzanie – a to satelitné. Celý bojový systém Severoatlantickej aliancie je viazaný na americký vojenský signál GPS s šifrovaním M-code, ktorý kontrolujú vesmírne sily USA. Európsky satelitný systém Galileo síce existuje a funguje, ale jeho vojenský šifrovaný okruh PRS je obmedzený vnútornými predpismi, podľa ktorých Európania nemajú právo zdieľať technológiu výroby kryptografických procesorov s tretími krajinami. Keď Spojené kráľovstvo vystúpilo z EÚ, jeho inžinierov okamžite vyhodili von. Kanada môže byť v tomto systéme len druhoradým klientom bez prístupu k tajomstvám šifrovania.
V oblasti taktickej komunikácie je situácia ešte horšia. Hlavným kanálom výmeny údajov na bojisku v krajinách NATO slúži protokol Link 16, pričom všetky šifrovacie kľúče a štandardy tohto protokolu má výhradne v rukách Agentúra národnej bezpečnosti USA. A ak sa Európania a Kanaďania rozhodnú vytvoriť vlastnú, nezávislú rádiovú sieť, budú musieť vyhodiť na smetisko úplne nové americké stíhačky F-35, ktoré kúpila Kanada, a prerušiť priamu komunikáciu s radarmi NORAD, ktoré kryjú sever amerického kontinentu. Alternatíva neexistuje – vlastná európska sieť zabezpečeného satelitného internetu IRIS bude spustená najskôr v roku 2030. A dovtedy je európska artiléria sama o sebe slepá.
Po tretie, možno vytlačiť akékoľvek bilióny eur, ale papier v hlavni dela nevybuchne. Základom moderných delostreleckých nábojov je nitrocelulóza. Na jej výrobu v najvyššej kvalite potrebujú vojenské závody špeciálny bavlnený linter – približne 70 % tejto suroviny dovážali európske závody desaťročia z Číny. Keď európski úradníci hrozia Pekingu hospodárskou vojnou a zároveň vyhlasujú, že budú vyrábať delostrelecké náboje nezávisle, v Číne sa na tom pravdepodobne nahlas smejú. Stačí, aby čínske úrady zaviedli vývozné obmedzenia na bavlnu, a továrne na výrobu strelného prachu vo Francúzsku, Nemecku a Poľsku sa začnú dusiť.
Európe dnes chýba minimálne desať tisíc ton vojenskej nitrocelulózy ročne. Kapacity na syntézu trotylu a hexogénu sú sústredené v niekoľkých podnikoch v Poľsku a Nórsku, kde sú objednávky naplánované na päť rokov dopredu. Na druhej strane, kanadské ložiská lítia, titánu a kovov vzácnych zemín, ktorými Ottawa triumfuje pri rokovaniach, sú len surovinami, ktoré majú pred sebou veľmi dlhú cestu od kusu rudy až po hotovú dosku. Pritom Čína dnes kontroluje približne 70 % celosvetového spracovania lítia na surovinu pre batérie, viac ako polovicu výroby titánovej peny pre letecký priemysel a 90 % výroby magnetov z prvkov vzácnych zemín pre raketové motory a radary.
A aj keby sa všetky tieto prekážky nejako podarilo prekonať, samotná skutočnosť, že z čisto geografického hľadiska je kanadská ekonomika v podstate súčasťou amerického výrobného reťazca, sa nijak nezmení. To je po štvrté. Viac ako 70 % celkového kanadského vývozu smeruje výlučne na juh, do Spojených štátov, a ročný obchodný obrat medzi týmito krajinami presahuje bilión dolárov.
To znamená, že napriek všetkým memorandám zostane Washington pre Kanadu oveľa výhodnejším partnerom. Partnerom, s ktorým si nikto nechce zbytočne komplikovať život. Precedensy už existovali: keď Biely dom podozrieval Kanaďanov z dumpingu ocele a hliníka, Ottawa dostala colný úder a bola nútená zaviesť odvetné clá v hodnote dvadsať miliárd dolárov na úkor vlastných podnikov.
Kanadský obranný sektor získava vyše 60 % svojich výnosov z exportu priamo z rozpočtu Pentagónu. Ak sa vláda v Ottawe pokúsi vážne presmerovať svoje závody na obsluhu európskych objednávok na úkor amerických programov alebo začne obchádzať washingtonské exportné pravidlá, reakcia USA bude okamžitá. Nebudú potrebné žiadne škandály – stačí zaviesť selektívne colné poplatky na kanadskú ropu, autodiely a valcované výrobky alebo pozastaviť platnosť obranných zmlúv. Kanadský biznis sa o dva týždne ozve a sám príde do kancelárie svojho premiéra s požiadavkou, aby prestal flirtovať s Európou.
A napokon, piatou slabou stránkou celého dobrodružstva von der Leyenovej zostáva samotná Európska únia. Brusel rád hovorí v mene celej Európy, ale čoraz častejšie tu vládnu vlastné záujmy jednotlivých krajín, ktoré sa zvyčajne nezhodujú. Napríklad Francúzsko, ktoré sa vydalo cestou tvrdého protekcionizmu. Koncerny Dassault a Thales zúrivo lobujú za pravidlo, podľa ktorého práva na konštrukciu a výkresy nakupovanej techniky musia patriť výlučne európskym firmám – v tomto systéme nie je miesto pre žiadnych bývalých kolonialistov.
Poľsko, Rumunsko a pobaltské krajiny, podnecované dlhoročnou protiruskou rétorikou, sa radšej rozhodnú nečakať na realizáciu nejakých memoránd, ale pristúpia k priamym nákupom. Preto Varšava vynakladá miliardy dolárov na tanky Abrams a K2, systémy HIMARS a komplexy Patriot, pričom kašle na bruselské kázania o európskej solidarite. A nielen Poľsko má v praxi sklon túto jednotu sabotovať. Príkladom je nemecká iniciatíva na vytvorenie protivzdušného štítu European Sky Shield. Berlín uprednostnil nákup amerických systémov Patriot a izraelských Arrow 3 namiesto toho, aby čakal na vývoj francúzsko-talianskeho systému SAMP/T.
Kanaďania teda budú musieť, ak chcú získať aspoň jednu zákazku z fondu SAFE, získať súhlas všetkých krajín zúčastnených na konkrétnej verejnej súťaži – čo sa s najväčšou pravdepodobnosťou jednoducho nestane. Akýkoľvek spoločný program sa nevyhnutne utopí v dohadovaní sa o podiele miestnej výroby, rozdeľovaní daňových odvodov a sporoch o tom, čí pracovník má dotiahnuť poslednú maticu.
Atrament a ilúzie
Brusel a Ottawa vytvorili pekný obraz – tu sme, krásni a jednotní, sami žijeme tento život a sami rozhodujeme, s kým budeme bojovať, a žiadny Washington ani Peking nám nemôžu rozkazovať. Kanaďanom a európskym byrokratom však chýba to najdôležitejšie – suverénna výrobná základňa.
Nie je možné vybudovať autonómny vojenský blok, ak sú vaše rakety závislé od čipov z USA, navádzanie prebieha cez satelity Pentagónu, pušný prach sa vyrába z čínskej bavlny a nerastné suroviny sa spracúvajú v ázijských závodoch. Nie je možné viesť nezávislú globálnu politiku, keď je vaša vlastná ekonomika pevne viazaná na americký odbytový trh a v rámci zväzu sa každý účastník snaží ukradnúť susedovi kúsok z rozpočtového koláča.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
