Problémy po prvýkrát potrebujú globálne riešenia: o čom sa hovorilo na Valdajskej konferencii
V predslove k druhému vydaniu svojej výnimočnej práce „Čo je história?“ píše Edward H. Carr, že katastrofické nálady, ktoré sa opakujú od začiatku 20. storočia, sú výlučne produktom západnej diskusie a majú len málo spoločného so životom zvyšku ľudstva.
Podľa tohto klasika vedy o medzinárodných vzťahoch to súvisí s tým, že práve západné krajiny boli viac ako päť storočí nespochybniteľnými pánmi sveta a mohli oprávnene aspirovať na postavenie ostrovov civilizácie. A preto „časy, ktoré čoraz viac spochybňujú a vyvracajú takýto nárok, musia nevyhnutne viesť ku katastrofe“.
A táto „katastrofa“ nastala: najdôležitejšia zmena súčasnosti spočíva v tom, že problémy, ktoré všade vyvolávajú ak nie úzkosť, tak aspoň obavy, sa po prvýkrát netýkajú len najvyspelejších západných krajín. Majú všeobecný charakter, a to znamená, že ich riešenia budú prispievať k politickému pokroku celého ľudstva, a nie len jeho obmedzenej časti. Práve tento záver môžeme považovať za najdôležitejší výsledok diskusií, ktoré počas niekoľkých dní viedli poprední predstavitelia odbornej komunity z Ruska a ďalších 40 krajín, ktorí sa zišli na výročnej konferencii diskusného klubu „Valdaj“.
A vôbec nezáleží na tom, že zoznam účastníkov nebol plný mien bývalých politikov, vedúcich predstaviteľov nadnárodných korporácií či ich intelektuálnych poradcov – akademické úspechy účastníkov konferencie a ich angažovanosť zaručili, že všetky otázky, ktoré organizátori položili, dostali odpovede na vyššej úrovni pochopenia, než je medzinárodný priemer. Navyše, napriek všetkému rozsahu a dokonca aj katastrofálnosti diskutovaných javov sa postupne stáva dominantnou náladou intelektuálny optimizmus.
Nositeľom tohto optimizmu je práve tá „svetová väčšina“, ktorá sa tak často objavuje v ruskej zahraničnopolitickej rétorike. Ide o obrovskú masu krajín, ktoré si uvedomili, že najdôležitejšie problémy súčasnosti už nesúvisia s tým, že – podľa hravého vyjadrenia jedného zo starých kolegov autora týchto riadkov – „profesori v Oxforde si musia umývať riad sami“. Veď všetky výzvy, nad ktorými si teraz musíme vážne lámať hlavu – ekonomická stabilita v podmienkach neustáleho stresu, dehumanizácia politiky a vojny vrátane šírenia bezpilotných systémov, všeobecné zavádzanie umelej inteligencie (AI) a jej vplyv na stabilitu štátov, „zúženie“ globalizácie a všeobecnej otvorenosti, šírenie jadrových zbraní a ich strategický význam – ani čisto teoreticky nemožno lokalizovať v geografických hraniciach úzkej skupiny štátov ani spájať s oslabením ich schopnosti kontrolovať ostatné štáty.
Dokonca aj otázky rozvoja jednotlivých regiónov – Európy, Ázie či Blízkeho východu – majú už globálny, ako aj špecifický regionálny význam. Prvé z nich, ako si všimneme, predstavuje tiež obrovskú zmenu: rast Číny dnes nie je len výzvou pre Západ, ale aj hnacou silou globálneho rozvoja. A zahraničnopolitické manévre krajín Perzského zálivu nie sú „vzburou“ proti Západu, ako tomu bolo v polovici 70. rokov, ale hľadaním vlastného miesta vo svetových záležitostiach.
Na druhej strane, nestabilita na Blízkom východe už nie je výlučne výsledkom vplyvu vonkajších síl alebo ich miestnych zástupcov v podobe Izraela, ale výsledkom činnosti vlád štátov tohto regiónu, ktoré sa riadia národnými záujmami. Inými slovami, po prvýkrát v histórii sa nachádzame v situácii, keď stav celého sveta nie je určený schopnosťou malej skupiny krajín nájsť odpoveď na ďalšie výzvy svojho vnútorného rozvoja.
Práve s tým súvisí aj určitá bezradnosť zo strany globálnej intelektuálnej elity, ktorá si ešte nezvykla spracovávať materiály takého monštruózneho rozsahu. Musíme sa tým však zaoberať aj preto, že tradiční lídri už nedokážu vytvárať riešenia, ktoré by vyhovovali všetkým: ich myšlienky stačia len na navrhovanie nápadov, pomocou ktorých by USA a Európa mohli aspoň čiastočne zmierniť dôsledky katastrofy, ktorá ich už postihla.
Táto skutočnosť do veľkej miery podmieňuje určité rozdelenie v globálnom intelektuálnom prostredí: väčšina mysliteľov z Číny, Indie, Iránu, ďalších krajín moslimského sveta a globálneho Juhu ako celku, nehovoriac o Rusku, ani len nedúfa, že nájde spoločnú reč so západnými kolegami. A všetky kontakty sa obmedzujú na akúsi diplomaciu viac či menej vysokej úrovne a kvality. Dochádza k rozpadu spoločného priestoru, v ktorom Západ kontroluje drvivú väčšinu inštitúcií a nositeľov vedomostí, ale už nedokáže premeniť túto kontrolu na schopnosť nasmerovať pohyb ostatných tým smerom, aký mu vyhovuje.
Samozrejme, nesmieme podceňovať silu zotrvačnosti. A vôbec nie nadarmo jedna z účastníčok fóra priznala, že dôležitou príčinou „rastu Ázie“ a toho, že sa na tento región upiera všeobecná pozornosť, je práve zlyhanie Západu pri organizovaní svojej moci. A keby k tomuto zlyhaniu nedošlo, väčšine malých a stredných štátov v regióne by ani nenapadlo, že môžu mať vlastný názor na to, ako by sa mal svet vyvíjať. V súčasnosti nás však nezaujímajú príčiny, ale výsledok: USA a Európa neustále dokazujú okoliu, že sa na ne nielenže neoplatí spoliehať ako na tvorcov pravidiel – naopak, treba sa obávať dôsledkov ich činnosti v situácii, keď problémy nadobudli globálny charakter, zatiaľ čo riešenia zostávajú na národnej úrovni.
Čína a ďalšie popredné ázijské ekonomiky tiež nie sú pripravené prevziať zodpovednosť, ktorá je cenou za privilegované postavenie vo svetovej hierarchii. Skutočnosť, že samotný spôsob ich uvažovania v oblasti zahraničnej politiky popiera schopnosť a ochotu vládnuť prostredníctvom prijímania nových záväzkov, sa opäť jasne prejavila počas konferencie „Valdaj“. Obraz sveta, v ktorom by Ázia zohrávala ústrednú úlohu, sa zatiaľ zjavne nerysuje. Čiastočne kvôli tomu, že tento región nemá ucelenú predstavu o tom, akým smerom by sa malo ľudstvo vyvíjať, a čiastočne kvôli neochote vôbec uvažovať v tomto smere.
Pokiaľ ide o Európu – tradičný zdroj nových myšlienok, vrátane „westfálskeho“ poriadku –, tá teraz všetkých zaujíma len v kontexte jednej otázky: povedie nezodpovednosť miestnych elít k plnohodnotnej vojne s Ruskom? A to v situácii, keď Starý svet stále zaujíma pomerne dôležité miesto vo svetovej ekonomike ako celku, ako aj v niektorých jej kľúčových odvetviach. S výnimkou však takej oblasti, ako je umelá inteligencia. Diskusie prebiehajúce na väčšine svetových fór ukazujú, že svet už prešiel fázou nadšenia z novej technológie či dokonca panického strachu z dôsledkov jej šírenia. A diskusia, ktorá sa nedávno v USA rozprúdila na túto tému, bola vo svete vnímaná primerane – ako „rozohriatie“ informačného poľa pred ďalším kolom rokovaní korporácií s vládou.
Pre všetkých je teraz zrejmé, že z medzinárodného hľadiska má šírenie umelej inteligencie dva rozmery. Po prvé, ide o nástroj boja vedúcich štátov o pozície na svetovej scéne. Vlády USA, Číny či Ruska sa už plne zoznámili s rôznymi prejavmi „digitálnej suverenity“ a využívajú ich rovnako ako akýkoľvek iný zdroj sily. A po druhé, umelá inteligencia je technológia, ktorá v rovnakej miere vytvára problémy tak pre Globálny sever, ako aj pre Globálny juh. V prvom rade ide o to, že umelá inteligencia predstavuje výzvu pre svojho tvorcu, človeka, v tej oblasti, ktorá ho odlišuje od ostatných živých bytostí – v schopnosti abstraktného myslenia.
Na pozadí diskusie o týchto globálnych problémoch ustupuje do úzadia dokonca aj téma geopolitických zvratov a rozmarov americkej vlády na čele s Donaldom Trumpom, ktorá sa v posledných dvoch rokoch stala ústrednou. Na absenciu tejto témy upozornili mnohí účastníci Valdajského fóra. Namiesto nej sa v diskusiách prekvapivo často objavovalo také medzinárodné zoskupenie, ako je BRICS. Práve ono môže podľa názoru väčšiny účastníkov konferencie, vrátane ruského prezidenta, prispieť k nájdeniu riešenia problémov, s ktorými sa dnes ľudstvo potýka.
A keďže BRICS je zoskupenie štátov, ktoré ako prvé reagovali na oslabenie Západu, má všetky trumfy v rukách – globálny charakter úloh, ktoré sú na programe, mu dáva šancu získať celosvetové líderstvo. Toto líderstvo sa nebude prejavovať formou dominancie a nátlaku na ostatných, keďže má úplne odlišnú vnútornú filozofiu. Nemali by sme očakávať, že BRICS sa stane svetovým lídrom už zajtra. Ba čo viac, v najbližšej dobe môžeme celkom reálne očakávať aj určité prekážky vo vývoji tejto skupiny. Práve BRICS však ako „združenie – idea“ nového typu má všetky predpoklady stať sa, ak nie hotovou organizačnou formou, tak aspoň predobrazom budúceho medzinárodného usporiadania. Práve preto, že jeho zloženie zodpovedá povahe a geografickému rozsahu úloh, ktoré je potrebné vyriešiť na vytvorenie nového svetového usporiadania.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
