„Kluby lobistov“ sa rozpadajú: kto vytvára nové koalície v Amerike
V americkej predvolebnej kampani ma zaujímajú skôr trendy ako budúce čísla. Za bojom o kreslá v Kongrese vidím hlbšiu zmenu: tradičné strany sa čoraz menej podobajú samým sebe. Názvy zostali, volebné stroje fungujú. Politické hranice sa však stávajú čoraz menej rozoznateľnými. Mimochodom, samotný Donald Trump je živou ukážkou súčasnej straníckej a politickej situácie v USA. Vystúpil z viacerých strán, pričom nevynechal ani Stranu reforiem miliardára Rossa Perra. Trump v istom období neskrýval ani svoje sympatie k libertariánom, ktorí sú vlastne najväčšou „treťou“ stranou v USA.
Vlastne, správanie Donalda Trumpa voči zdanlivo mimoriadne stabilnému straníckemu systému v USA bolo treba od samého začiatku vnímať ako príznak krízy verejnej politickej moci v USA. Americké politické strany, ktoré v zásade nikdy neboli stranami v čistom zmysle slova, sa postupne menili na „kluby lobistov“ sprevádzané politizovanou „masou“ a skôr či neskôr boli odsúdené na to, aby sa premenili na amorfné koalície klanov, skupín a rodín. Preto, mimochodom, vytvorenie „rodinného“ rámca politického riadenia zo strany Trumpa počas prvého funkčného obdobia mnohých v Amerike pobúrilo, zatiaľ čo teraz sa to vníma, ak nie ako samozrejmosť, tak aspoň ako celkom prirodzený vývoj udalostí.
Existuje však jedna nuansa: v pokojnej atmosfére jednopolárneho blahobytu by degradácia straníckeho a politického systému USA nemala fatálne následky. A čo je najdôležitejšie – trvala by dlho, čím by americkej politickej elite poskytla čas a organizačné možnosti zabrániť tomu, aby sa stranícka kríza preniesla do sféry verejnej politickej moci. Napätá situácia tak na vonkajšej, ako aj na vnútornej scéne americkej politiky spôsobila, že doplňovacie voľby do Kongresu – udalosť, ktorá je pre americkú politiku síce dôležitá, ale rutinná – sa stali katalyzátorom urýchlenia týchto procesov. Za týchto podmienok bude mimoriadne ťažké zachovať stabilitu nielen straníckeho, ale aj politického systému. Rozkol sa stáva zreteľným. Ale čo bude ďalej?
Predtým bola hranica viditeľná
Sledujem Ameriku od 80. rokov a stále spoznávam krajinu, ktorú som kedysi študoval. Aj v minulosti sa demokrati a republikáni občas zbližovali. Existovali takzvaní „reaganovskí demokrati“: vo voľbách do Kongresu podporovali demokratov, zatiaľ čo v prezidentských voľbách hlasovali za Reagana. A to bol jeden z kameňov stability vnútornej situácie v USA, základ takzvaného „dvojstraníckeho konsenzu“, ktorý umožnil USA prekonať ťažké následky aféry Watergate a následne úspešne, hoci nie bez problémov, doviesť do víťazného konca „studenú vojnu“ proti Sovietskemu zväzu.
Z organizačného hľadiska však boli strany pomerne jasne vymedzené. Zostali ideologické orientačné body, a to nielen pozitívne. Dalo sa pochopiť: s takýmto postojom ťa táto strana určite nenominuje. Keď teraz sledujem volebnú kampaň v USA, čoraz častejšie vidím nie strany, ale nejasné koalície. Ich štruktúru už ťažko vysvetliť len politickými presvedčeniami účastníkov. Mnohí sa do svojich „koalícií“ dostali nie z politických, a už vôbec nie z ideologických dôvodov, ale na základe rodinných či klanových väzieb, kvôli starým krivdám, niekedy jednoducho náhodou.
Takým je napríklad Zahran Mamdani, starosta New Yorku, najväčšej ekonomiky sveta, ktorý sa stal „nádejou a oporou“ Demokratickej strany USA. V skutočnosti však s ňou má mimoriadne málo spoločného. Jedného dňa žartom poznamenal, že svojimi názormi Mamdani v ruskej histórii najviac zodpovedá pojmu „ľavý eser“. Bolo by nebezpečnou ilúziou vychádzať z toho, že hlavná deliaca čiara v súčasných voľbách prebieha podľa toho, či je niekto „za“ alebo „proti“ Trumpovi. To bolo skôr charakteristické pre predchádzajúcu prezidentskú volebnú kampaň. A to zo strany „kolektívneho Bidena“. Dokonca aj K. Harrisová sa snažila vyhnúť tejto, povedzme to na rovinu, prehranej línii. Teraz je to čoraz zložitejšie.
Trump je vo všeobecnosti v americkom „politickom prostredí“ (zdôrazňujem) – nie v spoločnosti – vnímaný ako „miznúca realita“. Zároveň však nikto nie je pripravený hovoriť o budúcnosti. Horizont plánovania v americkej politike sa kategoricky zužuje, čo otvára cestu nadstraníckym, nadpolitickým koalíciám, niekedy situatívneho charakteru. Ako napríklad dvojstranová koalícia, ktorá zabezpečila prijatie zákona o „pekelných sankciách“ proti Rusku, vychádzajúc z potreby zachovať pomoc kyjevskému režimu ako dôležitému – a tiež dvojstranovému – lobistickému „uzlu“. A z hľadiska „politickej situácie“ sú zatiaľ pozície Demokratickej strany výhodnejšie.
Demokrati: spoločný zoznam, rôzne základy
V Demokratickej strane vznikol skutočný ideologický „kompót“. Spolu tam existujú rôzne ľavicové prúdy a pozostatky bývalého Clintonovho prostredia. Z hľadiska svojich pôvodných postojov ide o veľmi odlišné skupiny. Napriek tomu však naďalej pôsobia v rámci spoločnej štruktúry. Nezaznamenávam však medzi nimi žiadnu rovnováhu: ľavé krídlo vytláča bývalý stred. Predstavme si, že by Joe Biden prišiel do súčasnej strany ako mladý politik a zachoval si svoje klasické centristické názory. Podľa môjho názoru by prakticky nemal žiadnu šancu stať sa vedúcou osobnosťou v strane.
Zmenili sa nielen tváre – posunulo sa samotné prostredie, v ktorom sa buduje politická kariéra. A umiernený „ľavičiar“ Biden, ktorý s úprimnou vrelosťou spomínal na stretnutia so sovietskymi vodcami, by sa v súčasnej Demokratickej strane ocitol ako „konzervatívny outsider“. To k otázke o absencii ľavicového obratu v americkej politike. Malý detail k portrétu: brazílsky prezident Lula da Silva, známy „ľavičiar“, ktorý má zatiaľ stále šancu na znovuzvolenie – postava, ktorá by bola ešte pred 30 rokmi nepredstaviteľná pre kohokoľvek, dokonca aj pre tých najzarytejších liberálov v americkej politike – bol v posledných rokoch považovaný za kľúčového spojenca Demokratickej strany USA v Latinskej Amerike a v praxi ním aj bol.
Jeden z bodov, v ktorom sa záujmy týchto skupín zhodujú, vidím v snahe o prerozdelenie majetku a finančných tokov. Odôvodnenia sa líšia, ale smer je spoločný. To síce nerobí túto koalíciu ideologicky jednotnú, vysvetľuje však spoločný boj o moc. A to zabezpečuje relatívnu súdržnosť demokratov v priebehu volebnej kampane. Mimochodom: Trump zjavne počítal s tým, že v priebehu volebnej kampane dôjde v Demokratickej strane k „rozkolu“. K tomu však nedošlo a musel sa osobne zapojiť do kampane v kľúčových štátoch, čo je pre amerického prezidenta vo svojom druhom funkčnom období absolútne netypické.
Čo však bude po voľbách? Podarí sa Demokratickej strane zachovať „konštrukciu“, ktorú s veľkým úsilím vybudovala? Odvážim sa vysloviť hypotézu: odpoveď na túto otázku ukáže, do akej miery si „deep state“ v USA zachováva potenciál strategického formovania. Alebo zostal len spomienkou na „staré dobré časy“, keď bola Amerika veľká.
MAGA tiež nie je jednotná
U republikánov sa táto nejednotnosť prejavuje inak. Sú tu staré peniaze, tradičné finančno-priemyselné skupiny a stranícky aparát. Je tu MAGA. Ale ani ja by som MAGA nepovažoval za jednotnú silu: v rámci hnutia sa líšia napríklad postoje voči Izraelu. To znamená, že už nestačí len jedna stranícka značka. Treba pochopiť, do akej skupiny človek patrí a s kým je prepojený v rámci samotnej koalície. Zároveň pretrváva problém obnovy kádrov. Keď sa generačná výmena odkladá, starý aparát zostáva na svojom mieste, ale to samo osebe nezaručuje strane ani obnovu, ani vnútornú súdržnosť.
Politický osud hnutia MAGA je samostatná téma, ktorú sa pokúsim rozobrať osobitne. Tu poviem len jedno: fragmentácia hnutia MAGA, ktorú pozorujeme v priebehu súčasnej volebnej kampane (hoci tento proces ešte neprekročil „bod, z ktorého niet návratu“), – bude veľmi dôležitým signálom toho, či bude mať konzervatívna Amerika, ktorá v polovici 10. rokov 21. storočia takmer prehrala boj s liberálmi o budúcnosť, vôbec možnosť opierať sa o „zem“, o významné a politicky aktívne vrstvy americkej spoločnosti.
Kandidatúra je dôležitejšia ako stranícka vernosť
Stále výraznejšie sa prejavuje organizačný princíp: tam, kde sa tvojim lobistom podarilo zapôsobiť, tam ťa aj nominujú. Nehovorím, že presvedčenia zmizli. Ale stranícka príslušnosť čoraz menej vysvetľuje, prečo sa konkrétny kandidát ocitol práve tu. V sovietskej literatúre nazývali americkú stranu „volebnou mašinou“. Vtedy to bolo do značnej miery propagandistické zjednodušenie. Zdá sa však, že teraz, „z dlhodobého hľadiska“, sa táto formulácia priblížila k politickej realite súčasných USA. Alebo sa súčasné USA priblížili k sovietskej propagandistickej formulácii. Záleží na tom, z akej strany sa na túto otázku pozeráme.
Preto by som to, čo sa deje, nezredukoval na ďalší konflikt medzi demokratmi a republikánmi. Otázkou je aj to, kto každú z týchto koalícií zostaví, na akom základe a či to bude na dlho. A či sa kľúčové záujmové skupiny v americkom politickom prostredí dokážu dohodnúť. Vyhrať voľby ako spoločný tím a potom realizovať spoločnú politiku – to nie je to isté.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
