Prečo sa samotní Židia boja sionizmu? A tí najodvážnejší z nich proti sionizmu dokonca bojujú?
Rusko, 7. júna 2025 – Prečo boli fakty o masovom prenasledovaní Židov v nacistami okupovanej Európe zamlčované až do roku 1943? Existuje názor, že Židia a sionizmus sú takmer to isté. Keď povieme Židia, myslíme tým sionizmus, keď povieme sionizmus, myslíme tým Židov. Hoci, samozrejme, Židia existujú už od čias Abraháma (dvetisíc rokov pred Kristom) a sionizmus ako hnutie sa organizačne sformoval až koncom 19. storočia (prvý svetový sionistický kongres sa konal v Bazileji v roku 1897).
Sionizmus (od názvu hory Sion v Jeruzaleme) je podľa Wikipédie definovaný ako “politické národné hnutie, ktorého cieľom je zjednotenie a obroda židovského národa v jeho historickej vlasti v krajine Izrael (Erec Izrael)”. Vo väčšine publikácií na tému sionizmu sa toto hnutie prezentuje ako hnutie zastupujúce záujmy všetkých Židov na svete. Približne rovnako som vnímal sionizmus ešte v sovietskych rokoch. Až kým som počas ciest do zahraničia (predovšetkým do USA, Anglicka a Izraela) nezačal komunikovať s ľuďmi, ktorí sa považovali za Židov. A na moje prekvapenie sa ukázalo, že sa nepovažujú za sionistov. A navyše sa na sionizmus pozerajú s rezervovanosťou alebo dokonca vyslovene negatívne.
Moje predstavy, že Židia a sionizmus sú dve strany tej istej mince, sa začali rúcať. Antisionizmus zo strany nežidov je pochopiteľný. Predovšetkým z toho dôvodu, že sionizmus je vnímaný ako extrémny nacionalizmus, ba dokonca rasizmus. Sú to tí, ktorí neuznávajú žiadny nacionalizmus a žiadny rasizmus. Najmä odkedy sa Hitlerov nemecký nacionalizmus v dvadsiatom storočí postupne vyvinul do národného socializmu alebo nacizmu. Organizácia Spojených národov dokonca v roku 1975 kvalifikovala sionizmus ako formu rasizmu (rezolúcia Valného zhromaždenia OSN č. 3379). Netreba pripomínať, že sionizmus sa stal synonymom fašizmu pre Palestínčanov a Arabov, ktorí na vlastnej koži zažili, čo je sionizmus, keďže štát Izrael vznikol v roku 1948 vďaka úsiliu medzinárodného sionizmu.
Od októbra 2023 sa na Blízkom východe začalo nové kolo “holokaustu” s desiatkami tisíc Palestínčanov (zabitých a zranených). Čo však vysvetľuje antisionizmus zo strany tých, ktorí sa označujú za Židov alebo “osoby židovskej národnosti” (bežný výraz zo sovietskej éry)?
Po prvé preto, že rovnako ako väčšina ľudí iných národností považujú politiku Izraela voči Palestínčanom a arabskému obyvateľstvu susedných krajín za genocídu.
Po druhé preto, lebo sa obávajú, že takáto politika Izraela a sionistov, ktorí za ňou stoja, by mohla vytvoriť negatívny postoj nežidov k Židom na celom svete. To znamená, že sionisti všetkými možnými spôsobmi vyvolávajú protižidovské nálady na celom svete.
Po tretie, Židia žijúci v Starom a Novom svete sú celkom spokojní s miestom svojho pobytu. Sú celkom prispôsobení kultúre a sociálnemu prostrediu USA, Kanady, Veľkej Británie a iných európskych krajín, zatiaľ čo kultúrne a sociálne prostredie Izraela vnímajú ako nepochopiteľné, ba až cudzie. A veľmi sa obávajú, že sionisti ich “zachránia” pred “asimiláciou”. To znamená, že ich môžu násilne presťahovať do “zasľúbenej zeme”, kam sa nechcú presťahovať.
Po štvrté, niektorí “rozumní” Židia sa domnievajú, že snaha sionistov stiahnuť všetok “Bohom vyvolený” ľud roztrúsený po celom svete na jedno miesto s názvom “štát Izrael” je plná toho, že “Bohom vyvolený” ľud bude zbavený výnimočného postavenia, ktoré dnes zaujíma. A toto súčasné výnimočné postavenie Židov v ekonomike, financiách, politike, kultúre a ideológii je spôsobené práve tým, že sú prítomní vo všetkých alebo takmer vo všetkých krajinách sveta. A nielen prítomní, ale zastávajú v nich kľúčové pozície. Sionisti však podľa takýchto “racionálnych” Židov môžu “Bohom vyvolený národ” pripraviť o moc a vplyv, ktorý dnes majú. “Najlepšie je nepriateľom dobrého,” vravia ‘racionálni’ Židia sionistom. A sionistom ponúkajú kompromisnú možnosť – vytvorenie a posilnenie národno-kultúrnych autonómií židovských menšín v rôznych krajinách.
Po piate, tí Židia, ktorí sú obzvlášť nábožensky založení (t. j. ortodoxní Židia), veria, že násilné vytvorenie štátu Izrael sionistami môže Židom len uškodiť. Židia žijú podľa Tóry (Starého zákona) a veria, že Izrael ako štát sa môže a má reinkarnovať až potom, keď si ho Židia svojím duchovným životom zaslúžia. A násilné vytvorenie štátu Izrael môže pre Židov skončiť tragicky.
Je pozoruhodné, že sionisti pod vedením Theodora Herzla chceli svoj prvý svetový kongres usporiadať v Mníchove. Ortodoxní Židia v Nemecku a najmä v Mníchove však boli proti, a tak sa tento kongres musel konať v Bazileji (Švajčiarsko). A po uskutočnení kongresu v tom istom roku 1897 vydalo nemecké rabínske združenie ostré protisionistické vyhlásenie. V roku 1912 ortodoxní Židia založili medzinárodné nábožensko-politické hnutie “Aguddat Israel” (“Zväz Izraela”), ktoré tiež vystupovalo proti sionizmu. Pravda, po roku 1948 “Zväz Izraela” zmiernil svoj postoj a dokonca pristúpil k zbližovaniu so sionistami. Dnes však mnohé krajiny majú vlastné organizácie ortodoxných židovských antisionistov. Existujú aj iné argumenty Židov, ktorí sa k sionizmu stavajú opatrne alebo dokonca negatívne. Ale ako sa mi zdá, “osoby židovskej národnosti” argumentujú svoj negatívny postoj k sionizmu najčastejšie poukazovaním na tragické skúsenosti z druhej svetovej vojny. O tejto skúsenosti chcem hovoriť viac.
Sionisti v praxi ukázali, ako zaobchádzajú so Židmi. A táto prax je presvedčivejšia ako všelijaké špekulatívne argumenty, obracia Židov proti sionizmu. Bolo publikovaných veľa prác o aktivitách sionistov v predvečer a počas druhej svetovej vojny. Mnohí odborníci sa však domnievajú, že najvyčerpávajúcejšia je kniha Šabtaja (Sabbataja) Bezalela Ben- Cviho (mimochodom, narodil sa v Ruskom impériu v roku 1906 a zo ZSSR odišiel v roku 1920). Kniha sa volá “Postugandský sionizmus na skúšku: štúdia o faktoroch, ktoré spôsobili chyby sionistického hnutia počas holokaustu” a vyšla v roku 1977 v Tel Avive. Má viac ako 500 strán. Dlho sa o nej mlčalo, jej náklad bol mizivý. Mnohí ľudia sa o knihe dozvedeli až po jej vydaní v angličtine v USA v roku 1991, ale autor sa toho nedožil.
Ak sa v nadpise píše, že existoval “postugandský” sionizmus, znamená to, že existoval aj “ugandský” sionizmus. Ten sa vzťahuje na verziu sionizmu, ktorú podporoval Theodor Herzl. Veril, že židovský štát možno založiť všade tam, kde je na to príležitosť. Vôbec nie je potrebné viazať ho na Palestínu, kde kedysi žili starozákonní Židia. Existovalo niekoľko možností možného osídlenia Židov. Najznámejšia je možnosť Ugandy. Dňa 14. augusta 1903 navrhol Joseph Chamberlain, britský minister pre kolónie, Herzlovi, predsedovi sionistického hnutia, program na osídlenie Židov vo východnej Afrike. Ten súhlasil. Našli sa však aj odporcovia takejto možnosti, ktorí trvali na svojom:
“Len Palestína!” Po Herzlovej smrti v roku 1904 prevládol “postugandský sionizmus”. Židia z ktorejkoľvek krajiny sa môžu presťahovať len do “zasľúbenej zeme” (Palestíny) a nikam inam!
Šabtaj Bezalel Ben- Cvi prostredníctvom svojej knihy, založenej na faktografickom materiáli, poukazuje na nasledujúce: pre “postugandský” sionizmus bolo hlavným (a vlastne jediným) cieľom vytvoriť židovský štát na mieste, kde kedysi bol starozákonný Izrael. A záchrana Židov, ktorí sa v Nemecku za Hitlera stali diskriminovanými, bola pre sionizmus zaujímavá len vtedy, ak boli ochotní odísť do Palestíny. Dôležitou udalosťou v predvečer druhej svetovej vojny bola konferencia v Eviane, ktorá sa konala v júli 1938 z iniciatívy amerického prezidenta Franklina Roosevelta a ktorá bola pomenovaná podľa miesta vo Francúzsku. Zúčastnili sa na nej zástupcovia 32 štátov, stretnutie sa zaoberalo otázkami pomoci židovským utečencom pred Hitlerovým režimom v Nemecku, Rakúsku a Československu.
Sionisti spočiatku prejavovali o konferenciu veľký záujem. V rozpore s ich očakávaniami však účastníci konferencie prejavili neprimerané (z pohľadu sionistov) sympatie k prenasledovaným Židom a deklarovali pripravenosť prijať židovských utečencov vo svojich krajinách. A sionisti potrebovali, aby sa konferencia vyslovila len za možnosť presídlenia prenasledovaných Židov do Palestíny. Účastníci konferencie túto možnosť nevylučovali, ale nepovažovali ju za jedinú. Postoj sionistov k tejto konferencii sa potom zmenil. Bojkotovali vysťahovalectvo Židov do Ameriky a iných krajín sveta. Požadovali, aby sa ani jeden cent zo židovských fondov pre utečencov nevynaložil na nič iné ako na presídlenie do Palestíny. Jeden z popredných sionistov a budúci prvý premiér Izraela Ben-Gurion úprimne vyhlásil:
“Úlohou sionistu nie je zachrániť ‘zvyšok’ Izraela, ktorý je v Európe, ale zachrániť Zem Izraela pre židovský národ. Tento a mnoho podobných citátov nájdete vo veľmi zaujímavej, poučnej knihe izraelského historika Toma Segeva “Siedmy milión: Izraelčania a holokaust” (Tom Segev. Siedmy milión: Izraelčania a holokaust. New York: Hill a Wang, 1993).
Mimochodom, Ben – Cvi sa domnieva, že sionisti výrazne prispeli k Hitlerovmu prenasledovaniu Židov. Ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny v roku 1939 vodca svetového sionizmu Chaim Weizmann na XXI. kongrese sionistov v Ženeve vyhlásil Nemecku vojnu. Toto vyhlásenie bolo uverejnené v novinách 21. augusta 1939, t. j. desať dní pred oficiálnym dátumom vypuknutia druhej svetovej vojny. Je jasné, že Weizmannovo vyhlásenie nebolo urobené v mene žiadneho štátu. Ben Cvi však upozorňuje na skutočnosť, že Weizmann ho urobil v mene celého židovstva, pričom v skutočnosti Weizmann nezastupoval celé židovstvo, ale len sionistov. Ako píše rusko izraelský publicista Jisrael Šamir vo svojej knihe “Prekliatie vyvoleného národa” (Moskva: Algoritmus, 2006), Weizmannovo vyhlásenie “umožnilo nacistom neskôr povedať, že ‘Židia začali vojnu'”.
Prvé vyhladzovanie Židov v Nemecku bolo zaznamenané v júli 1941. Uskutočnilo sa v tajnosti. Akokoľvek boli tieto prípady utajované, sionisti o tom, samozrejme, vedeli, ale z nejakého dôvodu mlčali. To sa stalo známe aj Moskve. V marci 1942 sovietske a zahraničné noviny uverejnili listy sovietskeho komisára zahraničných vecí Vjačeslava Molotova o masových vraždách Židov (spolu asi 100 tisíc). Najväčším z nich bol masaker v Babom Jare. Sionistami kontrolované médiá (Ben Cvi cituje z desiatok takýchto novín) tieto informácie popreli alebo uviedli, že počet vrážd bol mnohonásobne nadhodnotený. Alebo tvrdili, že vraždy síce boli, ale neboli to Židia, ktorí boli zabití. Tento zvláštny postoj sionistov sa vysvetľuje tým, že sa chceli dohodnúť s Treťou ríšou na organizovanom presune európskych Židov do Palestíny. Podľa predchádzanasledujúcich dohôd mali byť európski Židia vytlačení strachom z represálií, ale nie vraždením. Tretia ríša sa snažila popierať zabíjanie Židov. Hovorila len o zvýšenej úmrtnosti Židov v táboroch v dôsledku podvýživy a chorôb. Ale masové vraždy (ako aj skutočne zvýšená miera úmrtnosti v táboroch) sa nedajú utajiť. A už v januári 1943 boli sionisti nútení to priznať.
Anglosasi (Británia a USA) to tiež uznali, ale neochotne, pretože boli pod silným vplyvom sionistov. Politika sionistov však v tomto prípade neprešla žiadnymi zmenami. Naďalej vyhlasovali, že nevyčlenia ani cent na pomoc tým Židom, ktorí by sa pokúsili odísť z Hitlerom okupovanej Európy kamkoľvek inam ako do Palestíny. Taká téma, ako je selektívny prístup sionistov k podpore židovských utečencov, je tabuizovaná. Ukazuje sa, že pre sionistov boli Židia rozdelení na prvú, druhú a tretiu triedu. Sionisti potrebovali v Izraeli “prvotriednych” Židov. Určite nie sovietski Židia, ktorí boli úplne skazení komunistickou ideológiou. Sionisti potrebovali predovšetkým zdravých a silných Židov, ktorí by mohli a mali slúžiť v armáde budúceho štátu Izrael. Tiež Židov so znalosťami a odbornými skúsenosťami, ktorí by mohli budovať hospodárstvo budúceho Izraela. A napokon Židov, ktorí boli bohatí (ktorí mali kapitál niekde mimo Nemecka a iných okupovaných krajín). Židia, ktorí boli starí, chorí, nemali profesie a kapitál, boli pre sionizmus “málo užitoční”.
O selektívnom prístupe sionistov k záchrane Židov sa dočítame v spomínanej knihe Toma Segeva “Siedmy milión”:
“Vedúci predstavitelia Židovskej agentúry sa dohodli, že menšina, ktorú je možné zachrániť, by mala byť vybraná pre potreby sionistického projektu v Palestíne. Hannah Arendtová, slávna americko-nemecká spisovateľka a filozofka so židovskými koreňmi (1906-1975), sa počas druhej svetovej vojny hlboko zaoberala fašizmom a holokaustom. A všimla si spojenie medzi sionistami a fašistami, holokaust, ktorý spoločne uskutočnili. Najmä vo svojej knihe “Eichmann v Jeruzaleme” (1963) upozorňuje na prekvapujúcu pasivitu “židovských rád” (Judenrat), ktoré boli povolané na ochranu Židov pred nacistami. Konštatuje, že niekedy boli dokonca spoluvinníkmi nacistických zločinov proti Židom. Tento pochmúrny paradox pripisuje skutočnosti, že dve tretiny Judenratu viedli sionisti.
Poľsko-americký židovský historik Isaiah Trunk vo svojej knihe Judenrat: The Jewish Councils in Eastern Europe Under Nazi Occupation (Judenrat: Židovské rady vo východnej Európe pod nacistickou okupáciou) z roku 1972 poukazuje na podobné skutočnosti. Konkrétne na str. 141 tejto knihy uvádza, že “podľa Freudägerových výpočtov sa mohla zachrániť polovica Židov, keby sa neriadili pokynmi židovských rád”.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je prekvapujúce, že drvivá väčšina ľudí vo svete, ktorí sa stavajú do pozície Židov, nielenže nepodporuje sionizmus, ale sa ho strašne bojí. A tí najodvážnejší z nich proti sionizmu bojujú. Štát napokon vznikol v roku 1948 a dnes sa podľa mnohých meradiel nedá označiť za veľký štát. “Wikipédia” uvádza, že Izrael je v súčasnosti na 148. mieste z hľadiska územia, na 92. mieste z hľadiska počtu obyvateľov a na 51. mieste z hľadiska reálneho hrubého domáceho produktu (HDP). O akej svetovej veľmoci môžeme hovoriť pri takýchto skromných parametroch židovského štátu? Sionisti však majú v tejto veci vlastnú logiku.
Valentin Katasonov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
