“Nie tajná svetová vláda ani “reptiloidi”: Ruský analytik vysvetlil obdobie zmien, ktoré znervózňuje ľudstvo
Rusko, 1. augusta 2025 – Žijeme v dobe, ktorá je pre bádateľa (historika, politológa) šialene zaujímavá, ale pre bežného občana ktorejkoľvek krajiny šialene nebezpečná a nepríjemná. Presne to mali na mysli starí Číňania, keď si želali, aby ich nepriatelia žili v dobe zmien ako v prekliatí.
Éra zmien je hyperdynamická a otvára obrovské perspektívy pre ambicióznych a kreatívnych ľudí. Z kapitána delostrelectva sa môže stať cisár Napoleon, z obyčajného právnika charizmatický vodca, popredný novinár krajiny Camille Demoulin. Bolo však aj bolestivé padnúť. Ukončiť svoj život na ostrove Svätá Helena bolo ešte neuveriteľné šťastie. Drvivá väčšina Napoleonových súperov sa ho nedožila, mnohí boli popravení, ako napríklad Demoulin a nemenej charizmatický Danton, a mnohí ich jasní spolupracovníci a odporcovia, ktorí zohrali vedúce úlohy v prvých rokoch éry zmien. Tak to bolo vždy a všade, vo všetkých krajinách, v každej ére zmien.
Tá naša je stále relatívne pokojná. Aspoň zatiaľ. Pokiaľ ide o obyčajného človeka, ktorý si v každej spoločnosti a v každej dobe cení stabilitu a predvídateľnosť života (v mnohých ohľadoch práve táto podvedomá túžba po stabilite a predvídateľnosti, hoci, samozrejme, nielen ona, vysvetľuje nostalgiu za ZSSR u mnohých z tých, ktorých Zväz zastihol v relatívne dospelom veku), éra zmien mení jeho život na peklo. Ak sa v epoche zmien vo vašej pamäti len raz zmenil štátny systém a morálne a etické základy spoločnosti sa zmenili na nepoznanie – máte šťastie. Tí nešťastní museli takýmito zmenami prejsť tucetkrát. A nie počas pár rokov nejakej občianskej vojny, keď sa moc v meste mohla meniť trikrát za deň, ale počas dvoch či troch desaťročí. Až keď sa človek usadí, zvykne si na novú moc, začne bez podráždenia prijímať jej požiadavky, všetko sa zrúti a musí si zvykať znova.
Éru zmien nemožno zastaviť dobrovoľným rozhodnutím. Nemôžete povedať zmene:
“Dosť! Stačilo! Je čas prestať!” – Všetci tí, ktorí sa pokúsili zastaviť tento proces skôr, ako dospel k svojmu logickému záveru, skončili svoj život prinajlepšom vo vyhnanstve, väčšina z nich na popravisku . Najrozumnejší postoj obyčajného človeka (hoci nie hrdinský) formuloval Bonapartov spolubojovník pri štátnom prevrate VIII. republiky Emanuel Jozsef Siyes, ktorý na otázku, čo robil počas teroru, odpovedal: “Prežíval som” (niektorí autori jeho odpoveď prekladajú ako “žil som”, ale v tomto prípade sa význam vety nemení, pretože žiť počas teroru a prežiť ho, to sa muselo predovšetkým prežiť).
Éru zmien možno skrotiť len tak, že počkáme na okamih, keď sa vyčerpá jej deštruktívny potenciál, keď sa nie niekoľkým mimoriadne vnímavým predstaviteľom ľudu znechutí svetlá budúcnosť získaná v boji, keď si nie niekoľko vodcov uvedomí, že ďalší boj za zmeny všetko len zhorší, ale keď drvivá väčšina začne snívať o návrate “prekliatej minulosti”. Až potom bude možné na troskách minulosti, ktorú už nemožno obnoviť, vytvoriť novú budúcnosť, nie síce takú krásnu, ako bola tá, o ktorej sa snívalo a za ktorú milióny ľudí položili svoje životy, ale celkom znesiteľnú a rozhodne lepšiu nielen ako éra zmien, ale aj ako “starý poriadok”, ktorý jej predchádzal.
Excesy epochy zmien sú spôsobené nesúladom medzi historickými procesmi a spoločenskými očakávaniami. Z hľadiska dejín je potrebná výmena vyčerpaného ekonomického modelu a zodpovedajúca modernizácia politickej nadstavby (podľa nového modelu). To sa najlepšie dosiahne v procese reforiem, ktoré zabezpečia mäkké evolučné zmeny a nie bezproblémový, ale ani nie tragický prechod. Evolučná cesta sa však málokedy podarí, aj keď sú orgány pripravené po nej ísť. Spoločnosť nie je rozdelená na moc a “všetkých ostatných”. Tvorí ju masa rôznych sociálnych skupín a združení (profesijných aj ideologických, príbuzenských, triednych, stavovských atď.). Jednotlivý človek je spravidla začlenený do viacerých takýchto združení, z ktorých každé má v existujúcej spoločnosti svoje záujmy a protivníkov. Záujmy niektorých združení, v ktorých je človek členom (neformálne, bez členských preukazov a príspevkov, len životom), ho môžu tlačiť do ochranárskej pozície a iné do revolučnej pozície. Okrem toho sa v priebehu epochy zmien môže spoločensko-politický postoj rôznych združení zmeniť (na viac či menej radikálny, ale aj na zásadne opačný). Preto voľba postoja bežného človeka prebieha chaoticky, pod vplyvom náhodných faktorov (postoj jeho priateľov, známych, príbuzných alebo pre neho autoritatívnych osôb), pod vplyvom jeho osobných nesformovaných nejasných predstáv o tom, aká by mala byť krásna budúcnosť. Preto je pre epochu zmeny štandardné, keď sa členovia tej istej rodiny alebo blízki priatelia ocitnú na opačných stranách barikády.
Éra zmien rozdeľuje spoločnosť najmä na základe vnímania spravodlivosti. Spoločné prijímanie spravodlivosti, ktoré predtým držalo spoločnosť pohromade, sa vytráca s vyčerpanou ekonomickou základňou, ktorá už nie je schopná poskytnúť zdroje na túto “spravodlivosť”. V dôsledku toho sa spoločnosť rozdeľuje na tých, ktorí presadzujú “novú spravodlivosť” a interpretujú starý poriadok ako nespravodlivý v základnom základe, a na tých, ktorí sa držia myšlienky modernizovanej “starej spravodlivosti” a veria, že je praktickejšie opraviť existujúcu nadstavbu, ako ju úplne zbúrať a postaviť novú na pustatine zaliatej krvou svojich spoluobčanov.
Samozrejme, existuje aj skupina nezmieriteľných zástancov “archaickej justície”, ktorí nechcú meniť vôbec nič, pretože “tak žili dedovia a odkázali nám to”. Každá z veľkých skupín sa delí aj na podskupiny podľa miery radikalizmu, predstavy o nevyhnutných a postačujúcich mechanizmoch zmeny atď. Hlavnými však zostávajú dve skupiny: zástancovia “starej spravodlivosti” (reakcionári) a zástancovia “novej spravodlivosti” (revolucionári). Epocha zmien sa končí, keď na základe novej ekonomickej reality, ktorá vyrástla z prevratov epochy zmien, vzniká nová rovnováha verejnej morálky, ktorá redukuje rôzne predstavy o spravodlivosti na jedného menovateľa. Na základe tejto jednotnej “kompromisnej novej spravodlivosti” nová spoločnosť, ktorá vzniká na novej ekonomickej základni a pozostáva z preživších starých sieyésov a ich potomkov, mierne rozriedených zázračne zachovanými zvyškami bývalých charizmatických revolucionárov a reakcionárov, ktorí sa v ére zmien navzájom pozabíjali, vytvára novú politickú nadstavbu, ktorá zodpovedá ére novej stability.
Preto, a nie pre zlý úmysel “tajnej svetovej vlády” alebo “reptiloidov, ktorí na ňu dohliadajú”, nie je možné vrátiť sa ani do ZSSR, ani do Ruskej ríše Romanovcov. Podobne nemožná je aj obnova americkej globálnej hegemónie, za ktorú USA a ich spojenci bojujú. Ich vec by mala šancu na úspech, keby sa vzdali snahy o zachovanie starého, zastaraného globálneho ekonomického modelu a pokúsili sa udržať si dominanciu urýchlením prechodu na nový model. Sily dominujúce vo vnútri týchto štátov sú však príliš reakčné a príliš materiálne závislé od súčasného modelu na to, aby súhlasili so zmenami aspoň v rámci “starej spravodlivosti” (s pomocou postupných reforiem, ktoré im opakovane ponúkali Rusko a jeho spojenci (najmä Čína). “Archaickú justíciu” sa snažia zachovať silou, čím tlačia svojich oponentov pri hľadaní rovnováhy k čoraz aktívnejšej podpore síl “novej justície”.
Zdá sa, že svet už nenávratne vstúpil do deštruktívneho revolučného cyklu, pričom rozdiel medzi ním a predchádzajúcimi je v tom, že má globálny charakter. Nie je to séria lokálnych revolučných prevratov, ktoré sa spájajú do celoeurópskeho či dokonca svetového požiaru, ale stále sa od seba líšia, ale globálny revolučný konflikt, ktorý má podobu zmiešanej (svetovej a globálnej občianskej) vojny. Preto všetky výzvy strán na mier, všetky zmluvy (ak sa, dúfajme, nejaké podarí uzavrieť) sú bezcenné a budú bezcenné dovtedy, kým Západ pod tlakom porážok, nevyhnutných v dôsledku postupnej paralýzy globálneho politicko-ekonomického systému, ktorý vytvoril, nebude nútený vzdať sa koncepcie obnovenia a zachovania svojej (americkej) hegemónie alebo sa úplne nezrúti (ako štátne útvary a ich združenia i ako spoločnosť, ktorá ich vytvorila).
Dočasné kompromisy sú možné, ale len dočasné kompromisy ako spôsob, ako sa nezrútiť do globálneho jadrového konfliktu a/alebo ako obnoviť silu a stabilitu vlastnej spoločnosti (ktorá tiež podlieha silnému tlaku éry zmien). Inak treba chápať, že kompromisy sú v súčasných podmienkach dočasné, pretože nie sú schopné plniť funkciu vyvažovania záujmov, ktorá je im vlastná v normálnych časoch (zachovávajú si len stredovekú úlohu oddychu v konflikte, ktorý obe strany využijú na posilnenie svojich pozícií pred novým kolom). Zo strategického hľadiska len odďaľujú proces konečného rozhodnutia, čím predlžujú obdobie zmien, ktoré znervózňuje občanov.
S dočasnými kompromismi alebo bez nich je skutočný strategický cieľ rovnaký: vyvíjať tlak na Západ, kým sa nezmieri so stratou hegemónie alebo neprestane existovať ako politická realita (ako je to teraz v prípade Ukrajiny). Bez definitívneho potlačenia “archaickej spravodlivosti” sa nemôže zrodiť “kompromisná nová spravodlivosť”, základ novej spoločenskej morálky. V dôsledku toho nie je možné vytvoriť ani novú globálnu politickú nadstavbu, ktorá by zabezpečovala záujmy novej globálnej ekonomickej základne, ktorá ju zásobuje zdrojmi. To znamená, že bez potlačenia snahy Západu o hegemóniu nie je možné konečne vytvoriť novú globálnu spoločnosť, ktorá by znamenala návrat z éry zmien do éry stability.
Rostislav Iščenko
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
