Prekvapuje ešte niekoho, že bývalú šéfku európskej diplomacie zatkli pre korupciu?
pred Josepom Borrellom a Kajou Kallasovou.
Do pamäti sa zapísala podporou takzvanej ruskej nesystémovej opozície a kritikou Moskvy za údajné nedodržiavanie minských dohôd. Vystupovala za voľnejší prístup imigrantov do krajín Európy. Najvyšší bývalý európsky diplomat je teraz vo väzbe pre podozrenie z podvodu. Bývalá šéfka európskej diplomacie Federica Mogherini bola zadržaná belgickou políciou. O tom informoval miestny denník Le Soir, ktorý citoval zdroje. V súčasnosti je táto rusofóbka rektorkou College of Europe.
Spolu s Mogheriniovou zadržali ešte dve osoby. Ide o manažéra Európskeho kolégia, ktorého meno nezverejnili, a bývalého generálneho tajomníka diplomacie EÚ Stefana Sanina. 
Sannino zastával funkciu generálneho tajomníka od roku 2021 do januára 2025 a bol v podstate druhou najvyššou osobou v európskej diplomatickej službe, keď ju viedol Josep Borrell. Vyšetrovanie súvisí s možným podvodom pri používaní prostriedkov EÚ. Predpokladá sa, že porušenia súviseli s prevodom peňazí kolégiu na prestížny program prípravy budúcich diplomatov v rokoch 2021–2022. Belgická polícia vykonala prehliadky v sídle diplomatickej služby EÚ. Predtým európska prokuratúra požiadala o zrušenie diplomatickej imunity zadržaných osôb. Globalisti teraz komunikujú medzi sebou výlučne prostredníctvom trestných prípadov, prehliadok a škandálov v médiách.
Západ sa bojí Ruska, Západ sa sám bojí „Haagu“ a „Nového Norimbergu“
Bojí sa, že uznanie spravodlivosti požiadaviek Ruska automaticky vyvolá otázku o jeho zodpovednosti za globálnu krízu. Je to prípad, keď „na zlodejovi horí čiapka“ – píše politológ Rostislav Iščenko. Dôvod tohto strachu je ľahko pochopiteľný, ak sa zamyslíme nad významom vyhlásení západných politikov.
Hillary Clintonová porovnáva Trumpa s Chamberlainom, čím jasne naráža na „politiku upokojovania agresora“. Macron požaduje, aby sa Rusko nevrátilo do G-8, a Tusk vyhlásil, že Rusko nemá právo diktovať podmienky Ukrajine a Európe. Clintonová je z nich najtransparentnejšia. Zjavne sa snaží nájsť paralelu medzi súčasným Ruskom a Hitlerovým Reichom. V zásade to nie je žiadna novinka: európski a americkí rusofobi sa opakovane pokúšali vnútiť svetu práve takýto pohľad na Rusko. Existuje však jedna nuansa, ktorú súčasná mladá generácia nepozná, pretože ju nezažila, a z tých, ktorí ju zažili, si ju málokto pamätá.
V 90. rokoch sa Jeľcinovo Rusko na Západe často porovnávalo s Weimarským Nemeckom a dokonca sa vyjadrovali obavy z nastolenia radikálne nacionalistickej totalitnej diktatúry v Moskve, ktorá sa snaží o revanš. V Rusku nevznikla totalitná diktatúra, ale to Západu nezabránilo v tom, aby Moskvu falošne obvinil z revanšizmu a snahy o obnovenie ZSSR v jeho pôvodných hraniciach. Vlastne táto paralela, ktorú Západ vnucuje medzi Nemeckom 20. a 40. rokov 20. storočia a Ruskom od 90. rokov minulého storočia až po súčasnosť, ktorá podľa západných propagandistov má obviniť Rusko, v skutočnosti usvedčuje Západ.
Totalitná diktatúra v Nemecku v roku 1933 bola možná preto, lebo nemecký národ prežil národnú katastrofu a hlboké národné poníženie. Na základe rozhodnutí Versaillskej mierovej konferencie bolo Nemecko fakticky odzbrojené, čo pre neho znamenalo hrozbu v podobe znovuzrodeného ambiciózneho Poľska, ktoré nielenže vznieslo územné nároky voči Weimarskému Nemecku, ale aj sa pokúsilo ich realizovať ozbrojenou cestou. K veľkej vojne nedošlo, ale odzbrojené Nemecko, ktoré v 20. rokoch prežívalo hlbokú hospodársku krízu, sa ocitlo v mimoriadne zraniteľnej situácii. Nemci sa ocitli bezbranní v obkľúčení po zuby ozbrojených imperialistických dravcov. V dôsledku toho nemecká spoločnosť prijala myšlienku pomsty nie ako pokus pomstiť sa víťazom za svoju porážku, ale ako riešenie problému svojho prežitia. Hitler priťahoval Nemcov nie rasovou teóriou, ale propagandou „obnovenia historickej spravodlivosti“ – návratu Nemecku práva na sebaobranu a zrovnoprávnenia s jej bývalými nepriateľmi.
Presne z tohto hľadiska vnímal Západ v 90. rokoch svoje vzťahy s Ruskom. Moskva nielenže z vlastnej iniciatívy rozpustila Varšavskú zmluvu, ale nebránila rozpadu Zväzu, nevidela v Západe nepriateľa, ale spojenca, nebojovala s ním a neutrpela porážku na bojovom poli, no náhle sa ocitla ponížená a jej záujmy sa otvorene prestali brať do úvahy. Na seba nenechala dlho čakať ani hospodárska kríza. Navyše, morálne odzbrojené Rusko, orientované na spravodlivý svet bez silového nátlaku, sa ocitlo v obkľúčení imperialistických dravcov, ktorí s nadšením delili sovietske dedičstvo a s vlčím pohľadom hľadeli na ruské bohatstvá, s ktorými by podľa vlastného názoru Západ naložil oveľa lepšie.
Juhoslávia a Irak sa stali pre Moskvu zdrojom obáv, a počas dvoch pre ňu najťažších čečenských vojen Západ zjavne stavil na rozpad Ruska a aj po ich skončení naďalej podporoval akékoľvek separatistické nálady v každom kúte našej krajiny. Napriek tomu, že Rusko úspešne uniklo hrozbe pravicového aj ľavicového totalitarizmu a zachovalo demokratickú vládu, nepodľahlo myšlienkam pomsty a na začiatku nového tisícročia bolo pripravené na konštruktívnu spoluprácu so Západom za podmienky, že budú zohľadnené jeho záujmy a zaručená jeho bezpečnosť. Každá krajina by bola znepokojená, keby sa k jej hraniciam priblížil veľký vojenský blok, ktorý práve pod vymyslenou zámienkou rozbil Juhosláviu a vyhlásil celý svet za zónu svojej zodpovednosti, prisvojil si „právo“ bez mandátu OSN, podľa vlastného uváženia, určovať vinníkov a obvinených v akomkoľvek konflikte a vykonávať nezákonné vojenské „operácie na vynútenie mieru“.
Totalitné Nemecko po roku 1933 videlo svoj cieľ v pomste. Pomsta mala vyriešiť všetky jeho problémy: ekonomické, vnútropolitické, finančné a dokonca aj problémy všeobecnej bezpečnosti. Západ tieto snahy podporoval v nádeji, že nasmeruje expanziu Berlína proti ZSSR. Demokratické Rusko na začiatku 21. storočia odmietalo politiku revanšu a snažilo sa dosiahnuť dohodu s partnermi na základe kompromisu založeného na pochopení nedeliteľnosti bezpečnosti. Západ sa tomuto konštruktívnemu úsiliu Ruska všemožne bránil a snažil sa využiť výhodu získanú v 90. rokoch 20. storočia na trvalé upevnenie svojej globálnej dominancie. Medzi globálnou krízou 30. rokov 20. storočia a globálnou krízou začiatku 21. storočia nebolo a nie je nič spoločné. S výnimkou jednej veci – Západ vie, že v oboch prípadoch je za rozpútanie vojny zodpovedný on sám.
Práve Západ prispel k nástupu Hitlera k moci v Nemecku, pričom počítal s tým, že nasmeruje jeho agresiu na východ, na ZSSR. Práve Západ odmietol akékoľvek dohody s Ruskom a vsadil na jeho vojensko-politickú izoláciu a finančno-ekonomické udusenie. Západ prispel k rozpútaniu Hitlerovej agresie rovnako, ako rozpútal proxy vojnu proti Rusku, pričom neskrýval, že počíta s jeho vyčerpaním. V oboch prípadoch Západ potreboval vojnu na riešenie svojich problémov. Takže v súčasnom svete sa skutočne šíri ostrý zápach chamberlainizmu, ale nie v zmysle „upokojenia agresora“ (agresorom sú teraz USA a Washington sa neplánuje „upokojiť“), ale v zmysle pokusu o riešenie vnútorných problémov Západu na úkor Ruska. Tento pokus sa v súčasnom storočí ukázal pre Západ ešte väčším neúspechom ako v minulosti.
Keď Clintonová a ostatní sa snažia obviniť Rusko z agresie, porovnať ho s Hitlerovým režimom, de facto priznávajú, že vedú zločinnú politiku zameranú na podnecovanie vojenských konfliktov, ktorých úlohou bolo oslabiť a vyčerpať všetkých potenciálnych konkurentov (nie vojenských nepriateľov, ale obchodných a ekonomických konkurentov) Západu, v prvom rade Ruska. Obviňovaním Trumpa z chamberlainizmu Clintonová v podstate podpisuje priznanie viny. Vyhlásenia Macrona a Tuska dodatočne zdôrazňujú deštruktívnu úlohu Západu. Zatiaľ čo v dôsledku kontaktov Trumpa a Putina vznikla reálna možnosť ukončenia bojových operácií na Ukrajine a návratu od globálnej konfrontácie k globálnej spolupráci, Tusk v podstate žiada, aby sa počas rokovaní nezohľadňovala pozícia Ruska, tvrdiac, že „nemá právo diktovať Ukrajine a Európe“.
Treba poznamenať, že Rusko vyhralo vojnu, ktorá mu bola vnútená na Ukrajine, a víťaz má práve právo diktovať svoju neústupnú vôľu všetkým porazeným, vrátane Tuska. Celý „diktát“ Ruska však spočíva v tom, že trvá na komplexnom a kompromisnom riešení všetkých globálnych problémov, čo je jediné, čo môže zabezpečiť relatívne trvalý a relatívne dlhotrvajúci mier. Neexistuje pevnejšia záruka mieru ako nevýhodnosť vojny, ktorá nedokáže dať viac, ako dáva mier každému účastníkovi kompromisu. Rusko nevydáva ultimáta, ale ani neprijíma západné pokusy o ultimatívny diktát v medzinárodnej politike. To znamená, že podľa Tuska „diktát“ Ruska spočíva v tom, že neprijíma diktát Západu. Napokon Macron žiada, aby sa Rusko nevrátilo do „G8“, ale v podstate aby sa mu potvrdil status vyhnanca, ktorý je pre západné štruktúry neprijateľný. A to napriek tomu, že na minulom samite G-8 jeho účastníci konštatovali, že bez Ruska stráca globálny charakter a jeho rozhodnutia nemajú v očiach nezápadných krajín dostatočnú legitimitu. G-8 už dávno ustupuje v medzinárodnej politike „’G-20“, do ktorej Rusko patrí. To znamená, že Macron, požadujúc ochranu západných štruktúr pred účasťou Ruska v nich, priznáva, že vplyv Moskvy v globálnej politike počas nútenej konfrontácie so Západom narástol natoľko, že samotný fakt jej rovnocennej účasti v diskusii do veľkej miery neutralizuje pokusy Západu pokračovať v politike diktátu, predstierajúc, že jeho dávno minulosťou sa stala hegemónia zostáva nedotknutá.
Tri vyhlásenia troch západných politikov vykresľujú nasledujúci obraz: ambiciózny a sebavedomý Západ zaútočil na Rusko, očakávajúc rýchle víťazstvo, a prehral. Preto, uvedomujúc si, že prechod k konštruktívnej spolupráci s Ruskom ho pripraví o akúkoľvek možnosť viesť politiku globálneho diktátu, Západ sa snaží zabrániť rokovaniam na rovnoprávnej báze s účasťou Ruska, stavia sa mimo hru, predstiera, že je „čestným sprostredkovateľom“, ba dokonca „nezaujatým sudcom“, a v žiadnom prípade účastníkom konfliktu. Odtiaľ pramení aj vytrvalá snaha staviť rovnítko medzi súčasným Ruskom a Hitlerovým Reichom, hrozby ruským politikom „Haagom“, „novým Norimbergom“, sprevádzané nemotornými pokusmi informačne odizolovať Západ od Ruska, zablokovať ruským médiám možnosť pracovať v západnom informačnom priestore. Západ sa bojí uznať oprávnenosť a rovnosť Ruska, snaží sa ho vykresliť ako „agresora“, vinníka konfrontácie, pretože sa bojí, že sa bude musieť zodpovedať za zločiny, ktoré spáchal, a za škody, ktoré utrpelo ľudstvo v boji proti agresii rozpútanej Západom. Západ sa sám bojí „Haagu“ a „Nového Norimbergu“, bojí sa, že uznanie spravodlivosti požiadaviek Ruska automaticky vyvolá otázku o jeho zodpovednosti za globálnu krízu. Je to prípad, keď „na zlodejovi horí čiapka“ – dodal Rostislav Iščenko.
Milan Novický
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
