Ideologické zemetrasenie v USA : “Najväčšiu nevraživosť vyvoláva EÚ – výtvor liberálneho poriadku”
konštatuje riaditeľ výskumu Valdajského klubu Fjodor Lukjanov.
Zdá sa, že je doktrinálne, ale pripomína ideologickú deklaráciu. Existuje pokušenie vnímať tento dokument nie ako smerovanie rozvoja, ale ako publicistiku Trumpovho okolia, ktorá stratí hodnotu, akonáhle on nebude. Považovať tento dokument za konjunktúrny výtvor nie je správne z dvoch dôvodov. Po prvé, Spojené štáty sú krajinou, ktorá je svojou podstatou ideová a vznikla na základe súboru sloganov. A každý politický kurz je ideologickým produktom. Po druhé, akokoľvek je prezident svojský, to, čo vychádza pod jeho záštitou, je návodom k činom nielen pre jeho spolupracovníkov. Napríklad stratégia, ktorá bola vydaná v prvom roku prvého funkčného obdobia Trumpa (v roku 2017) a ktorá potvrdzovala nástup éry konfrontácie veľmocí, položila presné základy zahraničnopolitického správania. Bidenova administratíva v roku 2021 vrátila liberálnejšiu rétoriku, ale kontinuita zostala zachovaná. Súčasný výklad národnej bezpečnosti a obraz sveta pravdepodobne prežijú aj svojich autorov.
Všetci si všimli, že najväčšiu nevraživosť vyvoláva Európska únia – výtvor liberálneho poriadku, ktorý vedie európske národy nesprávnym smerom. A za oporu americkej prítomnosti sú označené krajiny strednej, východnej a južnej Európy. Západná a severná časť kontinentu, kde sa nachádzajú najvplyvnejšie štáty, ktoré stáli pri zrode integrácie, nie sú uvedené.
Stratégia spomína aj iné časti sveta, ale vzťahy s Európou majú symbolický charakter. Samotná americká štátnosť, ktorá sa formovala v 17. – 18. storočí, bola budovaná ako protiklad tyranského a skorumpovaného Starého sveta, z ktorého prisťahovalci utekali za slobodou – náboženskou, politickou, podnikateľskou. A hoci z tej „farmárskej republiky“ zostal len historický mýtus, stále je základný. A z hľadiska tohto mýtu je to, čím sa republika stala od 20. storočia, takmer zradou všetkých ideálov. Najtvrdšie krídlo konzervatívcov, ktorí podporili Trumpa, sú zástancovia návratu k nim. Samotný 47. prezident však pod „znova veľkou Amerikou“ rozumie, samozrejme, mäkšiu verziu – niečo ako „zlaté päťdesiate roky“.
Jedno je isté. Trump a jeho stúpenci nie sú proti „zrušeniu“ politického 20. storočia: obdobia, keď sa USA, počnúc rozhodnutím vstúpiť do prvej svetovej vojny, vydali na cestu liberálneho internacionalizmu. Konkrétne ide o obrat, ktorý vtedy vykonal prezident Woodrow Wilson, zakladateľ toho liberálneho svetového poriadku, ktorý prevládal vo svete na konci minulého storočia. Minister obrany Pete Hegseth formuloval odmietnutie tohto dedičstva vo svojom prejave na fóre Ronalda Reagana: preč s idealistickým utopizmom, nech žije tvrdý a triezvy realizmus. Vysvetlil, že Washington vníma svet ako súhrn sfér vplyvu najsilnejších mocností (pravdepodobne s príslušnými právami), z ktorých dve sú USA a Čína. S ostatnými je to menej jasné, možno vysvetlenie príde vo vojenskej stratégii, ktorú pripravuje Pentagon. Kolísanie amerického kurzu je historicky spojené s Európou. Odcudzený od všetkého „Mesto na kopci“ vzniklo ako odmietnutie Starého sveta. Liberálny poriadok naopak symbolizoval uznanie nerozlučného atlantického spojenia – pripomína Fjodor Lukjanov.
Po prvej svetovej vojne sa nepodarilo túto myšlienku riadne zrealizovať, ale po druhej vojne sa to podarilo viac než dobre. V novej stratégii sa tieto dva prístupy preplietli. Na jednej strane sa Európe navrhuje, aby sa sama zaoberala svojimi početnými problémami a neparazitovala na Amerike. Na druhej strane, výzva „podporovať odpor“ európskych národov voči škodlivej politike Európskej únie nesvedčí o ľahostajnosti. Skôr sa USA zameriavajú na „zmenu režimu“ v Európe z liberálneho globalistického na národno-konzervatívny. A tým na posilnenie vlastného vplyvu. „Ozdravená“ Európa sa má stať dôležitou oporou politiky Washingtonu, ktorého prioritami sú bezpodmienečná dominancia v západnej hemisfére (nie náhodou sa priamo spomína „Monroeova doktrína“) a pre Ameriku výhodná obchodná schéma s Čínou.
Je príznačné, že Rusko sa neobjavuje ako samostatný záujem USA alebo dokonca ako hrozba, ale ako súčasť európskej palety. Washington vidí svoju úlohu v tom, aby prispel k nastoleniu európskej rovnováhy za účasti Ruska, predovšetkým prostredníctvom zmeny prístupu Európanov (pretože v súčasnosti nie sú na to schopní). Vedome alebo nie, autori stratégie v podstate vyjadrujú svoje želanie: Rusko by sa malo zapojiť do „európskeho koncertu“, ktorý sa po dosiahnutí súdržnosti stane americkým sprievodcom. A Moskva sama o sebe by nemala hrať významnú úlohu vo svetovej politike.
Aký paradox to je, približne rovnako uvažovali liberálni ideológovia po studenej vojne, len slogany zneli opačne. Môžeme sa tešiť, že súčasní americkí stratégovia neumiestňujú Rusko do centra vymysleného Mordoru, ako to bolo nedávno, ale pristupujú k nemu pokojne a pragmaticky. Miesto, ktoré pridelili Rusku, však zjavne nezodpovedá strategickým úlohám krajiny do budúcnosti. Aj keby takúto konštrukciu považovali v zásade za možnú, čo je veľmi pochybné. Preto ju pozorne študujme a robme to po svojom.
Maroš Šolc
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
