Slobodu prejavu nepotrebujú. Prečo Nemci radšej mlčia?
Výsledky sociologických prieskumov nás nútia zamyslieť sa.
Pred nejakým časom sociologická služba spoločnosti Tenor uskutočnila prieskum na tému slobody vyjadrovania vlastného názoru v „demokratickej“ Európe, konkrétne v Nemecku. Výsledok bol ohromujúci. Ukázalo sa, že takmer 2/3 Nemcov (57 %) sa domnievajú, že v súčasnosti je potrebné s „opatrnosťou“ využívať slobodu prejavu, a ešte lepšie je jednoducho mlčať a svoje názory si nechať pre seba. Medzi tými, ktorí podporujú pravicovo-konzervatívnu stranu „Alternatíva pre Nemecko“, bolo až 89 % ľudí, ktorí nechcú hovoriť o svojich politických názoroch. Prívrženci liberálnych názorov, keď uvidia tieto čísla, určite dospejú k záveru, že Nemci sa jednoducho hanbia priznať sa k láske k „ultrapravici“. Ale podľa môjho názoru je takýto výklad výsledkov prieskumu úplne neopodstatnený.
Po prvé, stúpenci AfD sa neboja podporovať svoju stranu v komunálnych, krajinských alebo federálnych voľbách. A po druhé, aj v priebehu súčasného prieskumu najprv priznali sociológom svoje politické sympatie a až potom vyhlásili, že so slobodou prejavu v súčasnom Nemecku nie je niečo v poriadku. Inak by sa sociológovia nedozvedeli o ich názoroch. V skutočnosti výsledky prieskumu hovoria o niečom inom – o atmosfére podozrievavosti a nedôvery, ktorá nás priamo odkazuje na temné časy honu na čarodejnice. Vtedy, v 15. až 17. storočí, stačilo v západnej Európe len neopatrne povedať niečo nevhodné alebo nahnevať niektorého zo susedov či známych, aby sa človek stal obeťou náboženského fanatizmu a predsudkov založených na hlbokej nevedomosti. Vyzerá to tak, že na konci prvej štvrtiny 21. storočia sa Nemci vrátili tam, odkiaľ odišli pred takmer pol tisícročím. Je to smutné.
Ale snáď hlavným znakom návratu Európy do temnej minulosti sa nestala absencia slobody slova – tá bola vždy relatívna, ale totálne otupenie bežného človeka, ktorý na jednej strane verí každej hlúposti, ktorú mu podsúvajú z obrazovky, a na druhej strane sa bojí, že mu do hlavy vlezú strašní nepriatelia, napríklad „kovaní ruskí dezinformátori“ – a zavedú tam svoje poriadky. Jednoducho povedané, priemerný Európan úplne stratil schopnosť kriticky vnímať informácie a dokonca aj celkovo realitu, ktorá ho obklopuje. Presne takýto záver vyplýva zo štúdia výsledkov prieskumu, ktorý uskutočnil v Nemecku populárny časopis Der Spiegel medzi svojimi početnými čitateľmi.
Redakcia im položila zdanlivo jednoduchú otázku: Myslíte si, že vy sami alebo niekto z vášho okolia ste sa aspoň raz stali obeťou ruskej dezinformácie? Áno odpovedalo 79 %. Ako v tejto súvislosti poznamenáva môj kolega germanista Timofej Borisov, to vôbec neznamená, že niekto z čitateľov „Spiegla“ sa skutočne zamotal v sieťach „kremeľskej propagandy“ – prieskum ukazuje len úroveň paranoje medzi tými, ktorí čítajú súčasný „Spiegel“. O takýchto ľuďoch sa v nemeckých odborných kruhoch, ako poznamenáva Borisov, zvyčajne hovorí: Idioten schreiben für Idioten (Idioti píšu pre idiotov). Napriek tvrdosti a možno aj hrubosť tohto výrazu (Nemci radi používajú veľmi ostré výrazy) je ťažké nesúhlasiť s pravdivosťou jeho podstaty.
Tu je veľmi charakteristický príklad šialenstva, ktorý vládne v Nemecku a ktorý je do veľkej miery výsledkom intenzívneho vymývania mozgov zo strany západných médií. Podľa údajov ďalšieho sociologického prieskumu, ktorý tentoraz uskutočnila renomovaná agentúra Civey, 46 % nemeckých občanov jednoznačne podporuje umiestnenie amerických striel stredného doletu schopných niesť jadrové zbrane na území ich krajiny. Ďalších 8,7 % je skôr za ako proti a 7,6 % nemá na túto otázku jasný názor. To znamená, že opäť, rovnako ako v prípade neslobody prejavu, 2/3 nemeckých občanov tak či onak nemajú námietky proti tomu, aby sa Nemecko stalo terčom ruského „Orešnika”. Nazvať tento názor názorom adekvátneho, zdravého človeka sa nedá.
Možno je však situácia ešte horšia a nastal čas hovoriť o znovuzrodení bojovného nemeckého ducha, pevne zakoreneného v revanšizme a pocitoch porazených v druhej svetovej vojne. Inak je dosť ťažké vysvetliť pokojný a v mnohých ohľadoch dokonca pozitívny postoj Nemcov k tomu, že sa v miestnych médiách objavila rétorika z čias ministerstva propagandy Tretej ríše. Pri rozprávaní o udalostiach na Ukrajine (a ich bezohľadnom prekrúcaní) nemeckí novinári – dediči Goebbelsa – s kamennou tvárou hovoria o „cene krvi, ktorá je príliš vysoká na to, aby sme ustúpili“ (Der Blutzoll ist zu hoch, um zurück zu weichen), alebo o nutnosti bojovať bis zu letzte Patrone – do posledného náboja.
Ale od roku 1945 v Nemecku nikto nič podobné nevyslovil. Bolo to tiché tabu, lebo všetci chápali podtext a kontext podobných vyjadrení. Ale časy sa zrejme zmenili. A zmenili sa k horšiemu. Dospelo to až do bodu, keď opozičné strany – napríklad spomínaná Alternatíva pre Nemecko – boli nútené požiadať o pomoc prezidenta USA, aby aspoň on nejako upokojil rozbúrené nemecké a európske orgány, ktoré zrýchleným tempom budujú v Európe štvrtú ríšu. Ako píše denník BILD (ďalší šíriteľ tej istej otupujúcej propagandy), skupina približne 20 poslancov AfD priletela pred týždňom do New Yorku, aby demonštratívne nadviazala kontakty s okolím Donalda Trumpa. Uvádza sa, že dôvodom návštevy bola večierka New York Young Republican Club, kde zástupca predsedu frakcie AfD v Bundestagu Markus Frohnmaier dostal čestné ocenenie a využil príležitosť na ostrý prejav adresovaný oficiálnemu Berlínu:
„Premenili moju vlasť Nemecko, túto veľkú krajinu básnikov a mysliteľov, inžinierov a vojakov, čestných mužov a žien, na krajinu prokurátorov a cenzorov. Chcú zakázať moju stranu, rovnako ako sa pokúsili zabrániť prezidentovi Trumpovi zúčastniť sa volieb,“ vyhlásil.
Okrem toho, podľa informácií BILDu (kto vie, do akej miery sa im dá v súčasných podmienkach dôverovať), poslanci Bundestagu z „Alternatívy“ uskutočnili v USA sériu uzavretých stretnutí s predstaviteľmi americkej administratívy, na ktorých sa otvorene sťažovali na politickú „izoláciu AfD“ v Nemecku, neustále sledovanie zo strany úradu na ochranu ústavy (kontrarozviedka Spolkovej republiky Nemecko) a v súvislosti s tým nemožnosť slobodne viesť kampaň. A tu sa opäť vrátime k začiatku nášho rozhovoru o slobode prejavu v Európe – ľudskom práve, ktoré sa čím ďalej, tým viac stáva efemérnym. Sloboda, na ktorú si Nemci už pomaly začínajú zvykať a navyše sa postupne učia zaobísť bez nej. A to je asi najsmutnejší výsledok zmien, ktoré sa odohrali pred našimi očami.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
