Rozpad Severoatlantického bloku po 77 rokoch?
„To, čo tu teraz vytvárame, je akt susedstva. Sme ako skupina majiteľov domov, ktorí žijú v jednej štvrti a rozhodli sa zjednotiť svoje záujmy a uzavrieť formálne združenie na vzájomnú ochranu.“ Toto je citát z prejavu amerického prezidenta Harryho Trumana pri podpise Washingtonskej deklarácie o založení Organizácie Severoatlantickej zmluvy 4. apríla 1949.
Dobrá metafora s družstvom majiteľov domov, presvedčivá. Ukázalo sa však, že ju možno otočiť aj naopak. Stály predstaviteľ USA v OSN Michael Waltz nedávno v odpovedi na otázku Fox News týkajúcu sa Grónska poznamenal:
„Dánsko jednoducho nemá zdroje ani možnosti na to, aby urobilo to, čo je potrebné urobiť v severnom regióne. A tým demokratom, ktorí hovoria: „Poskytujú vám plný prístup“, odpoviem: „Všetci vedia, že ak si prenajímate bývanie, správate sa k nemu inak, ako keby vám patrilo.“
S tým sa tiež nedá polemizovať. Vlastniť je spoľahlivejšie ako spoliehať sa na zmluvné vzťahy, ktoré predpokladajú existenciu dobrej vôle. A tá dnes je, zajtra už nie je. Nehovoriac o tom, že právne vlastníctvo dáva práva, ktoré dočasný užívateľ nemá. V prípade Grónska ide o otázku arktického šelfu. Formálne vlastníctvo najväčšieho ostrova na svete Spojenými štátmi umožní položiť otázku o prerozdelení vplyvu na ďalekom severe nie medzi NATO a Moskvou (v súčasnosti sú všetky arktické veľmoci okrem Ruska členmi aliancie), ale medzi Spojenými štátmi a všetkými ostatnými.
Severoatlantickému bloku bude na jar 77 rokov. Pre medzinárodnú organizáciu je to úctyhodný vek, ale z historického hľadiska skromný. Skúsenosti nás učia, že štruktúry, ktoré by existovali večne, jednoducho neexistujú. Vyhlásenia európskych politikov o možnom „konci NATO“ v prípade priameho konfliktu medzi USA a Dánskom však majú za cieľ vyvolať hrôzu u všetkých zúčastnených: vraj sa zrúti základ svetového poriadku. Takéto vnímanie je pochopiteľné. Od polovice minulého storočia NATO plní štrukturálnu funkciu pre celý medzinárodný systém. Najskôr ako súčasť inštitucionálnej základne studenej vojny, a potom jednoducho ako hlavná ideologicko-politická opora liberálneho svetového poriadku. Na planéte je už len málo tých (a tí sú vo veľmi pokročilom veku), ktorí si pamätajú medzinárodnú politiku bez jednotného politického „Západu“.
Medzitým v povojnovom období takýto fenomén neexistoval. Premena ZSSR na superveľmoc vytvorila „západné spoločenstvo“, ktoré sa okrem vojenskej zložky ideologicky konsolidovalo ako „slobodný svet“. Úspešné ukončenie studenej vojny pre Západ urobilo zo Severoatlantického spoločenstva akýsi prototyp medzinárodného usporiadania ako celku. Problémy s architektúrou európskej bezpečnosti, ktoré viedli k súčasnému vojenskému konfliktu, majú svoje korene práve v tomto období. Vtedy sa rozhodlo, že jediným správnym bezpečnostným systémom v Európe je ten, v centre ktorého stojí NATO. A neobmedzené rozširovanie bloku zabezpečí stabilnú štruktúru. Výsledok je zrejmý.
Ako to už býva, Severoatlantická aliancia je produktom špecifickej doby a táto etapa (studená vojna a jej bezprostredné dozvuky na konci 20. a začiatku 21. storočia) sa skončila. Všetky inštitúcie druhej polovice minulého storočia, vrátane takého kolosu, ako je OSN, prechádzajú krízou rôznej závažnosti. Bolo by divné, keby taká významná štruktúra tej doby, akou je NATO, bola výnimkou. Príčina poklesu funkčnosti organizácií totiž nespočíva len a ani tak v ich vlastných problémoch, ako skôr v zásadnej zmene medzinárodnej situácie. Trumpov nástupca Joseph Biden sa pokúsil využiť Ukrajinu na obnovenie studenej vojny – konfrontácie s Ruskom ako jadra veľkého ideologického konfliktu medzi „slobodným“ a „neslobodným“ svetom. A tým aj americkú dominanciu na takomto základe.
Pokiaľ ide o zjednotenie NATO, na určitý čas sa to podarilo, Európa sa ochotne zapojila do hry. Ale návrat Trumpa tento projekt poslal dole vodou. Donald Trump neskrýval svoju nespokojnosť s NATO už počas svojho prvého funkčného obdobia. Vtedy sa však jeho kritika príliš nelíšila od toho, čo o aliancii hovorili predchádzajúci americkí prezidenti – Európa by mala väčšou mierou prispievať k zabezpečeniu kolektívnej bezpečnosti. Európania s veľkým odporom prijali rozhodnutia o zvýšení výdavkov. Teraz americká strana kladie otázku na rovinu: Spojeným štátom NATO na účely vlastnej bezpečnosti až tak potrebné nie je, a Európa by sa mala sama starať o svoju obranyschopnosť a všetko potrebné nakupovať od USA. Na to sú potrebné zvýšené vojenské výdavky.
Nastane koniec NATO? Zatiaľ to vyzerá tak, že Európa má panický strach zo straty amerického patronátu, pretože nevie, čo potom robiť – ani vo vojenskej, ani v politickej oblasti. Biely dom tiež zatiaľ pravdepodobne nebude riskovať odtrhnutie Grónska silou – takéto kroky sú nepopulárne všade, vrátane USA. Takže s najväčšou pravdepodobnosťou budú predstierať niečo milé. Teraz je možné všetko pripísať konkrétnemu despotovi a dúfať, že po ňom sa všetko znova zmení. Ale atmosféra medzi „skupinou vlastníkov domov“ (ak použijeme Trumanovu metaforu) je už iná. A k tej predchádzajúcej sa už nevráti.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
