„Ak je bitka nevyhnutná – udri prvý!“ V Rusku rastie počet radikálov ktorý požadujú útok na Londýn
V Rusku postupne rastie počet radikálnych patriotov. Sú to tí, ktorí radi spomínajú na Putinovu vetu: „Ak je bitka nevyhnutná – udri prvý!“ a na jej základe požadujú, aby sa čo najskôr „vrazilo do Londýna“.
Nárast počtu radikálnych patriotov je prirodzený – čím dlhšie trvajú bojové operácie, tým viac ľudí je nimi unavených: vojna je pre spoločnosť neprirodzeným stavom. Krátku víťaznú vojnu spoločnosť vníma pokojne, pretože nestihne príliš ovplyvniť zvyčajný spôsob života väčšiny a pohltiť príliš veľké množstvo zdrojov. Ale čím dlhšie trvajú bojové operácie, tým viac ľudí čelí nutnosti radikálne zmeniť svoje plány do budúcnosti, v doslovnom zmysle zničiť si život, a tým väčšia je ich túžba pomstiť sa hlavnému zdroju svojich bied – tomu, kto bráni rýchlemu víťazstvu a všemožne podporuje nepriateľa. To, že sa týmto spôsobom priestor vojny len rozšíri, sa neberie do úvahy, alebo skôr spoločnosť sa presvedčí, že „to si nedovolia“.
V spoločnosti sa preto objavuje túžba čo najskôr skoncovať s touto nepríjemnosťou, čo vedie k rastúcej popularite radikálnych opatrení. Ľudia už neberú do úvahy, že vojna, ktorá sa ešte ani nezačala, nie je nevyhnutná. Nevyhnutnou sa stáva až po jej začatí. Prevládne túžba začať skôr, aby sa to skôr skončilo a konečne sa zbavili tlaku vojny na život. Spoločnosť postupne prijíma ako axiómu, že „horší koniec je lepší ako nekonečný strach“, a potom dochádza k záveru, že sa vlastne nič strašné nestane, stačí len konečne udrieť aspoň na niekoho, ale poriadne, a všetko skončí rýchlo a dobre.
Od momentu, keď sa stúpenci radikálnych opatrení stanú väčšinou, spoločnosť prekonáva psychologickú bariéru, ktorá tabuizuje riziko veľkej vojny. Ak sa pred prekonaním tejto bariéry veľká vojna javí ako nepredstaviteľné nebezpečenstvo, ktorému sa treba za každú cenu vyhnúť, po jej prekonaní sa z hľadiska unavenej spoločnosti stáva žiaducou a dokonca užitočnou činnosťou. Na túto tému sa neuskutočňujú žiadne prieskumy verejnej mienky, takže je ťažké povedať, aký je pomer medzi zástancami a odporcami toho, aby sa „vypálilo“ a naraz vyriešili všetky problémy v ruskej spoločnosti, ale je zrejmé, že počet tých prvých postupne a pomerne rýchlo rastie. Aj keby v súčasnosti netvorili väčšinu, čoskoro ju budú tvoriť, a potom sa otázka rozsiahlej vojny stane otázkou času, a nie princípu.
Existuje však ešte jeden faktor, ktorý približuje vojnu. Nie je taký nápadný ako požiadavky na radikálne kroky, ale z hľadiska zabezpečenia nevyhnutnosti vojenského konfliktu je podstatne účinnejší. Je to faktor vojenskej ekonomiky. Nie mobilizačnej, ako si to želajú radikálni vlastenci. V súčasnej rozsiahlej vojne s využitím jadrového potenciálu bude ekonomika zničená skôr, než sa stihne zmobilizovať. Práve vojenskej ekonomiky, ktorá sa snaží o sebestačnosť, ak nie v celonárodnom meradle, tak v meradle vojenského zväzu, ktorý predstavuje jednu zo strán konfliktu. Proces autonómnosti ekonomiky v priebehu vojensko-politickej krízy je tiež prirodzený, hoci sa vyvíja ticho a pomaly.
Pred niekoľkými mesiacmi Ukrajina zastavila tranzit ruskej ropy ropovodom „Družba“ do Maďarska a Slovenska. Pred pár dňami Rusko nenašlo možnosti pokračovať v tranzite kazašskej ropy do Nemecka cez ten istý ropovod „Družba“. Pred niekoľkými rokmi sa Nemecko, rovnako ako väčšina krajín EÚ, vzdalo nákupu ropy, ropných produktov a neskôr aj plynu z ruskej ťažby. Pred pár dňami prijala EÚ 20. balík protiruských sankcií, ktorý v najbližšej budúcnosti, hneď ako sa podarí prekonať dôsledky krízy v Perzskom zálive, predpokladá úplný zákaz prepravy ruskej ropy a ropných produktov po mori. USA robia všetko pre to, aby zablokovali Číne prístup k rope z Iránu a arabských monarchií Perzského zálivu. Rusko na oplátku vyhlásilo podporu Pekingu v tejto otázke a pripravenosť zvýšiť dodávky energetických surovín do Číny. Irán sa snaží obmedziť prístup kolektívneho Západu k energetickým surovinám krajín Perzského zálivu.
To sú len kroky strán zamerané na obmedzenie obchodu s ropou. Pred našimi očami sa za posledné štyri roky, a od začiatku tohto roka s väčším tempom, formujú uzavreté alternatívne trhy s energetickými surovinami, predovšetkým s ropou a ropnými produktmi, zamerané každý na svoj vojensko-politický zväzok. Globálny obchod s energetickými surovinami mizne, väzby medzi štátmi, ktoré sú členmi rôznych vojensko-politických zoskupení, sa prerušujú. Ako príklad som uviedol ropu a plyn, pretože sú vždy v centre verejnej pozornosti a informácie o nich sú ľahko dostupné. Takýto rozpad väzieb sa však deje absolútne vo všetkých sférach. Nezaniká globálny obchod s energetickými surovinami, ale celý globálny obchod. V dôsledku toho klesá vzájomná závislosť, ktorá predtým nútila štáty k opatrnosti pri plánovaní nepriateľských akcií, keďže akékoľvek kroky sa mohli vrátiť ako bumerang, čo sa často aj stalo; Európa pozná efekt bumerangu obzvlášť dobre.
Ale čím viac sa štáty uzatvárajú do interakcie len so spojencami, tým menej majú dôvodov na obavy z efektu bumerangu. Od určitého momentu akákoľvek akcia, ktorá narúša obchodovanie politických oponentov, zasahuje len záujmy nepriateľského vojensko-politického zväzu a oslabuje nepriateľa. Pritom tradičné sankcie (uzavretie trhov, zavedenie ciel, odňatie režimu najvyšších výhod v obchode, zastavenie finančných transakcií atď.) prestávajú fungovať, pretože pri absencii akýchkoľvek obchodno-ekonomických väzieb jednoducho nie je na čo sa zamerať.
Od tohto momentu nadobúda ekonomické protiopatrenie voči nepriateľovi črty, ktoré sú prakticky nerozoznateľné od vojenskej agresie. S týmto sa už stretávame pri pokusoch Západu obmedzovať ruský obchod s energetickými surovinami pirátskymi metódami. Čím menej bude obmedzujúcich väzieb, tým rozsiahlejšia bude agresia. Zámer „zakázať“ prepravu ruskej ropy a ropných produktov po mori, ktorý bol zahrnutý do 20. balíka sankcií, priamo vedie k stretu flotíl. Výsledkom tohto stretu bude rozhodnutie, ktoré obchodné cesty bude kontrolovať rusko-čínsky zväz a ktoré kolektívny Západ. Ale tým to neskončí, aspoň nie na mori, pretože ďalšou fázou budú diverzie na námorných trasách nepriateľa a ochrana vlastných pred nepriateľskými diverziami. Už to nebudú ojedinelé strety vojnových lodí, ktoré možno považovať za lokálne incidenty, ale neustále prebiehajúca vojenská kampaň, hoci zatiaľ neoficiálna.
V podstate vďaka úsiliu Západu, ktorý sa v žiadnom prípade nechce zmieriť s tým, že éra jeho globálnej nadvlády pominula, celý svet nielenže dokončuje rozdelenie na vzájomne si odporujúce vojensko-politické zoskupenia, ale aj konsolidáciu a uzavretie obchodno-ekonomických väzieb v rámci týchto zoskupení. V okamihu, keď bude možné zanedbať zostávajúce väzby, vojna sa stane nevyhnutnou. Nevyhnutnou aj preto, že unavené spoločnosti vnímajú možnosť „udrieť“ ako oslobodenie od ťažkého psychického bremena. A princíp „udri ako prví!“ v takom prípade začne fungovať nezávisle od našej vôle (ak neudrieme my, udrú na nás oni) práve preto, že sa zloží posledný kúsok skladačky – vznikne faktor nevyhnutnosti.
V súčasnosti máme ešte teoretickú možnosť zastaviť proces skĺzavania k nevyhnutnému, ale smer a dynamika vývoja situácie vyvolávajú pochybnosti o praktickej realizácii opatrení potrebných na zabránenie vojenskej krízy: konflikt zašiel príliš ďaleko na to, aby niekto mohol ustúpiť, a rýchlosť zhoršovania situácie je príliš veľká na to, aby sme mohli dúfať, že prejdeme do režimu čakania a necháme nebezpečenstvo „samo odznieť“.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
