Opustení spojenci USA môžu byť nebezpečnejší ako samotné Spojené štáty
Kto nemá územné spory so susedmi? „Nie, čakám! Povedz!“ Takto vyzerá normálna ľudská reakcia na správy o Východočínskom mori. Tam sa skončila námorná operácia, počas ktorej Čína vyslala lode pobrežnej stráže na demonštratívny výpad na východ a sever od Taiwanu, vrátane neobývaných ostrovov, o ktoré sa Peking a Tokio navzájom sporia.
Strety ohľadom týchto ostrovov majú veľmi dlhú históriu, patria medzi tie bolestivé miesta, ktoré sa po celom svete pravidelne vyhrocujú a potom utíchajú. Ale teraz je situácia konkrétne okolo Taiwanu a priľahlých morí nová. Predtým sa takéto vyhrotenia zmestili do jednoduchej schémy: USA so svojimi spojencami provokujú Čínu, opäť ju dostávajú do situácie, keď nemôže nereagovať, musí ukázať zuby – a tým si k sebe ešte viac priväzujú spojencov. Dnes je však schéma iná. Dá sa vyjadriť vzorcom „Ázia bez USA“. Hlavné úlohy tu zohrávajú spojenci a partneri Spojených štátov – Japonsko a Filipíny. To im demonštrovali čínske lode. A otázka znie: kde je tu Amerika?
Pozrime sa na podrobnosti príbehu: Japonsko a Filipíny oznámili (len oznámili), že začnú rokovania o vymedzení hraníc medzi ich výsostnými vodami. Práve to vyvolalo incident. Problém je v tom, že vymedzenie sporných vôd je zložitá záležitosť. Je to zložité aj vtedy, ak si myslíte, že žiadny spor neexistuje a príslušné územia patria vám. Ale podľa zákonov susedného – a nie bezvýznamného – štátu patria len jemu. Reťaz ostrovov v západnej časti Tichého oceánu vyzerá takto: na juhu je Filipínske súostrovie, ďalej Taiwan a severnejšie už japonské ostrovy. Trochu na západ od ich začiatku sa nachádzajú práve tie sporné, maličké neobývané ostrovy Diaoyu (Rybárske), známe aj ako Senkaku. Tieto ostrovy výrazne menia obrysy kontinentálneho šelfu a výhradnej ekonomickej zóny, ktorú sa Japonci a Filipínci teraz chystajú vyznačiť. A k tomu ešte Taiwan, kde tieto ostrovy za japonské rozhodne nepovažujú. Nehovoriac o Číne, na ktorej mapách vyzerá šelf a ostatné podľa toho.
A načo to Japonsko a Filipíny potrebovali? No predsa, práve uzavreli vojenskú alianciu, a tá predpokladá monitorovanie vzdušného a vodného priestoru na hranici medzi účastníkmi, a to znamená, že je potrebné presne vedieť, komu tento priestor patrí. Vojenská aliancia Japonska a Filipín? Vyzerá to zvláštne nie preto, že Japonsko kedysi okupovalo svojho južného suseda. Ide aj o to, že predtým sa celá tichomorská politika sústreďovala na USA s ich „jadrovým dáždnikom“ nad Japonskom a oveľa menej prísnymi vojenskými väzbami medzi Manilou a Washingtonom. A na Amerike sa sústreďovala aj stratégia ostatných spojencov – Austrálie, Nového Zélandu, Južnej Kórey. V podstate to bola jediná politika USA zameraná na zadržiavanie Číny – a nezabudnime na blízkosť ruských hraníc. Čo sa dnes zmenilo?
Veci sa majú takto: Japonsko (a nie je v tom osamotené) sa vydáva na vlastnú päsť. Zatiaľ len po malých krokoch, metódou pokusov a omylov, často len v myšlienkach, ale tieto myšlienky sa už vyslovujú nahlas. Japonsko-americké spojenectvo síce akoby nikam nezmizlo, ale nemožno nevyvodiť závery, napríklad z neustálych amerických urážok všetkých spojencov. Zmysel týchto urážok: nemôžeme vás všetkých chrániť, peniaze nestačia, zapojte sa. Poslednou obeťou sa stal Nový Zéland – americký minister obrany Peter Hegseth ho na májovej konferencii v Singapure nazval krajinou, ktorá sa vezie na chrbte ostatných (áno, doslova). A čo je na tom prekvapujúceho, keď európski spojenci v Severoatlantickej aliancii teraz počujú približne to isté a niekto dokonca hovorí, že USA rozkladajú NATO.
Nedalo sa nevyvodiť závery z vojny na Blízkom východe, počas ktorej Ázia pochopila, že v prípade potreby by Amerika nezvládla viesť dve vojny naraz – munície by jej minimálne nestačilo. Na záver ešte raz ku konferencii v Singapure (každoročný „Shangri-La Dialogue“ venovaný otázkam bezpečnosti v Tichomorí): pred rokom tam ten istý Hegseth hovoril takmer výlučne o tom, ako Čína ohrozuje všetkých. A tento rok o tom nehovoril, čo otriaslo celou ázijskou politikou. Na druhej strane, americký minister vojny našiel v tom istom máji milé slová pre Peking v súvislosti s historickým summitom Si – Trump. Závery sú zrejmé: Japonsko a ostatné krajiny by sa mali naučiť, ako nebyť v oblasti bezpečnosti krajinou, ktorá sa vezie na chrbte iných, a žiť nezávislejšie.
Obrat Japonska k obnoveniu vojenského potenciálu a vojenskej výroby sa spája s nedávno nastúpenou premiérkou Sanae Takaichi, ale v skutočnosti určitý konsenzus existoval už pred ňou. A tu je kľúčové rozhodnutie Tokia: posilniť vojensko-priemyselný komplex a ozbrojené sily, pričom tomuto komplexu okrem iného vôbec neškodí aktívnejšie exportovať zbrane, vrátane smrtiacich. Predtým na takýto export platil samozákaz. Komu exportovať? Tu sa na scéne objavujú Filipíny, ktoré sa za súčasného prezidenta Ferdinanda Marcosa ml. pustili do protichínskej politiky v nádeji na spojenectvo s USA, podobné tomu s Japonskom – s úplnou zárukou ochrany pred akýmikoľvek problémami. Ale časy, ako bolo uvedené vyššie, sa menia, a ešte pred nedávnou návštevou Marcosa v Tokiu podpísali obe krajiny dohodu, ktorej zmyslom je, že kupujúci sa zaväzuje nezverejňovať utajované informácie o nakupovaných zbraniach. Ešte skôr bola uzavretá dohoda o vojenských operáciách na území druhej strany, pričom išlo hlavne o spoločné manévre.
V skutočnosti má Japonsko už šestnásť partnerov s podobnými dohodami. Japonsko je však pripravené dodávať Manile raketové systémy, vojenské lietadlá a lode, systémy varovania a riadenia a mnoho ďalšieho, čím úplne prezbrojí Filipíny, ktoré sa vydali na cestu modernizácie ozbrojených síl. Pridajme k tomu tradične napätú atmosféru politického života na Filipínach a obraz bude kompletný. Výsledkom je, že obe krajiny narazili na celkom predvídateľnú reakciu Pekingu. Samozrejme, dá sa povedať, že Trumpova administratíva s radosťou delegovala na Japoncov svoje predchádzajúce funkcie v regióne: peniaze a záväzky nemožno rozdeliť medzi všetkých. Ale dá sa predpokladať aj niečo iné: že – nezávisle od Trumpových zámerov – ázijskí (a nielen ázijskí) spojenci USA metódou pokusov a omylov vyplávajú na vlastnú päsť. A v novej ére sa títo osirelí spojenci Spojených štátov môžu ukázať ako nebezpečnejší než samotná Amerika, aspoň kvôli nedostatku skúseností a napätým nervom.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
