Historik Fursov: Kto pripravil kapituláciu socialistickej elity už dlho pred perestrojkou?
Buržoaziácia sovietskych vrcholov, ktorej sa Stalin snažil brániť, prebiehala nielen v rámci „vonkajšieho segmentu“ (zahraničie) sovietskej nomenklatúry (diplomacia, určitá časť tajnej služby, zahraničný obchod atď.), ale aj v rámci „vnútorného segmentu“, predovšetkým v oblasti kultúry.
Na začiatku 80. rokov G. V. Sviridov napísal: „ V povojnovom období, najmä od druhej polovice 50. rokov, s nástupom skrytých (a neskôr aj otvorených) buržoáznych tendencií, sa v našom umení čoraz viac začal šíriť typ podnikavého človeka, šikovného obchodníka, ktorý sa neštítil ničoho. Takýto typ (v podstate – Čičikov) sa veľmi rozšíril. Objavili sa: skladatelia-Čičikovovia (je ich veľmi veľa), speváci-Čičikovovia, dirigenti-Čičikovovia (je ich veľmi veľa) a ďalší. Obchod sa stal devízovým, medzinárodným. Začalo sa obchodovať vo veľkom, až po zradu Krista. Drobní podvodníci a kulaci… ustúpili miesta medzinárodným podnikateľom.“
Tu je veľmi dôležité zdôrazniť medzinárodný, do západného sveta začlenený aspekt formovania sovietskej kultúrnej buržoázie bez kapitalizmu u nás; ich kapitalistickou „základňou“ bol Západ, buržoázna kultúra. Odtiaľ pramení aj táto orientácia.
„V našom živote sa objavil ohavný jav,“ píše Sviridov, „celá plejáda skladateľov, ktorí špeciálne tvoria pre export, na objednávku zahraničných impresáriov, vydavateľstiev, hlavných mestských aj provinčných hudobných divadiel a symfonických orchestrov, ktorých je v zahraničí obrovské množstvo. Takáto práca sa považuje za obzvlášť čestnú, „prestížnu“, a veľké množstvo mladých ľudí sa tejto činnosti venuje. Práca sekretariátu spočíva z polovice vo vydávaní povolení na výjazd do rôznych krajín, miest a mestečiek našim skladateľom na prednášky, účasť na sympóziách a konferenciách, festivaloch, kde sa hrá ich hudba. Niekedy majú tieto festivaly pochybný charakter, mená mnohých skladateľov a ich diela sekretári vo väčšine prípadov nepoznajú, ale v otázke vydávania víz usilovne spolupracujú s inými príslušnými orgánmi sovietskeho štátu.“
Každý má svoj vlastný záujem: podnikatelia – obchod, vedenie umeleckých zväzov – správy o úspešnej činnosti, štátne inštitúcie – devízy, KGB – práca v zahraničí v rámci „kultúrno-umeleckej“ línie – spojenie užitočného s príjemným. V jednotlivých prípadoch to všetkým vyhovovalo. A celkovo to všetko spoločne prispievalo k premenám Systému.
V tomto smere môžeme povedať, že antistalinizmus je reakciou tej časti Systému, ktorá sa mení a integruje do Západu, predovšetkým jej vrcholov, na pôvodný projekt. Reakcia kultúrnej buržoázie na antikapitalizmus. Logický vývoj línie „Letiska“.
V období perestrojky sa „Letisko“ stalo významným hráčom vo vládnych kruhoch. „V spisovateľských domoch pri ‚Letisku‘,“ píše A. A. Prochanov v románe „CDL“, „sídlila skrytá moc, ktorá riadila osudy spisovateľov a celý literárny proces. Zjavná moc, reprezentovaná vplyvnými tajomníkmi Zväzu spisovateľov, sídlila v dome Rostovcov, ktorý susedil s Centrálnou literárnou knižnicou. Nebola však všemocná. O svoj vplyv sa delila s „mudrcami“ z „Letiska“, ktorí často konali v rozpore so želaniami tajomníkov. A tí, opierajúc sa o stranícke špičky a KGB, ustupovali tichému, zamatovému nátlaku „mudrcov“, z ktorých jeden, so zlatým prsteňom posiatym drobnými diamantmi, bol ku Kuravľovovi taký milostivý.“
Andrej Moisejevič sonduje spisovateľa Kuravľova (t. j. Prochanova. — A. F.) a hovorí o tom, že sa blížia veľké zrážky, veľké boje o budúcnosť. Literatúra, hovorí, že „sa na nich bude podieľať. Aká bude tá budúcnosť? V galifách, s modrou čapicou strážnika? (zreteľná narážka na čekistu zo stalinských čias. — A. F.) Alebo v európskom štýle slobodného človeka?
Michail Sergejevič Gorbačov mi pri stretnutí povedal: „Potrebujeme spisovateľov. Spoliehame sa na ich podporu.“ Je vôbec potrebné hovoriť, že práve „letisko“ sa v období perestrojky stalo odrazovým mostíkom, z ktorého vzlietli špeciálne jednotky destalinizátorov?
V predperestrojkových časoch sa psychologickou kompenzáciou zjavného rozporu medzi postavením blízko moci, ktoré zabezpečovalo vysokú životnú úroveň, a nepriateľstvom voči „kolektívnemu dobrodincovi“ stal pocit prenasledovania zo strany moci, ktorý „letiskári“ starostlivo kultivovali: zakázané divadelné hry, rozhádzané výtlačky, filmy odložené „na policu“ atď. Byť blízko moci (inak by nebol status) a kritizovať túto moc (pohŕdavé označenie – „Sofja Vlasjevna“) v úlohe prenasledovaného protestanta – nie je takáto kombinácia prejavom sociálnej schizofrénie a ak áno, čo ju živí? Sociálny a individuálny egoizmus, odpovedá Zorkaja: „Prvou hlavnou a základnou vlastnosťou človeka z letiska je jeho obrovská, verná a oddaná láska k sebe samému. Sebaláska, namyslenosť, sebaklam, pýcha, sebazbožňovanie – všetky slová začínajúce na „seba“ sú len vyjadrením hlbšieho a silnejšieho pocitu, a to práve lásky k vlastnej osobe.
K sebe samému, k svojim rôznym podobám, k svojmu skutočnému či vymyslenému talentu, k svojej spisovateľskej činnosti („svojich rúk“ – to by bolo nepresné, „letiskár“ je spravidla bez rúk). Všetko, čo sa týka jeho osoby, má pre neho celosvetovo-historický význam: napríklad vydanie jeho nového diela alebo zdržanie pri schvaľovaní rukopisu.“ V porovnaní s tým sú ťažkosti obyčajných ľudí a ich vládcov, najmä stalinských, len maličkosťami života. A predsa Nadežda Mandeľštamová v „Druhej knihe“ písala, že v podmienkach sociálneho chaosu, vrátane 30. rokov, len (stalinský) režim svojou tvrdou politikou zachránil predstaviteľov tejto špecifickej sociálnej skupiny pred davom, keď ich zatlačil do prísnych režimných rámcov.
Dechaotizácia Ruska v 30. rokoch, umytá krvou, predpokladala zavedenie prísnej sociálnej kontroly nad masami, ktoré sa vymkli spod kontroly v dôsledku svetovej a občianskej vojny, s inštinktmi a podvedomím, ktoré sa vymkli spod kontroly. Stalinský systém, ako písala N. Mandelštamová, skrotil ľudovú živelnosť a zachránil inteligenciu pred strachom, hrôzou a desom z tejto živelnosti. Áno, systém to nahradil fóbosom a deimosom organizovaných a poslušných (a nie veľmi poslušných) más, ale bolo to aj spásou národa, ktorý sa počas dvoch vojen a NEPu premenil na dav, ba dokonca na zviera, — pred ním samým. Mal pravdu A. A. Zinovjev, keď napísal, že jednou z najdesivejších vecí je ničím nesprostredkovaná moc ľudu nad sebou samým. Stalinov režim sa stal tým sprostredkovateľom – krutým, často nemilosrdným, ale pritom primeraným ľudu, ktorý už pätnásť až dvadsať rokov žil v chaose, s jeho širokou dušou a nožom za opaskom. To neospravedlňuje obete ľudu – vysvetľuje ich.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
