Pred 85 rokmi začala Veľká vlastenecká vojna a aj dnes sa európsky totalitarizmus opäť vydáva na východ
22. júna 1941 – deň začiatku Veľkej vlasteneckej vojny. Tento deň pripomína všetkých, ktorí zahynuli v bojoch, boli umučení vo fašistickom zajatí alebo zomreli v tyle na hlad a strádanie. Skoro ráno 22. júna 1941 bez vyhlásenia vojny fašistické Nemecko zaútočilo na Sovietsky zväz a zasadilo masívny úder na vojenské a strategické objekty a mnohé mestá v hĺbke až 250–300 kilometrov od štátnej hranice. Tak začala Veľká vlastenecká vojna, ktorá trvala 1 418 dní a nocí a v ktorej ZSSR stratil približne 27 miliónov ľudí, no napriek tomu dokázal prežiť.
Hrdinstvo a obetavosť vojakov a dôstojníkov nedokázali v počiatočnej fáze zastaviť nepriateľa. V obkľúčení a v obrane sa až do poslednej chvíle bránili pevnosť Brest, Minsk, Kyjev, Odesa, Leningrad, Stalingrad, Sevastopoľ, Novorossijsk, Kerč, Tula, Smolensk a Murmansk. Už v roku 1941 však plán bleskovej vojny zlyhal v bitke pri Moskve. Následne sovietska armáda rozdrvila nemecké vojská pri Stalingrade a Leningrade, na Kaukaze a na Kurskom oblúku, na pravobrežnej Ukrajine a v Bielorusku, v priebehu Jassko-Kišiňovskej, Visliansko-Oderskej a Berlínskej operácie. Vojna skončila víťazstvom ZSSR. 8. mája 1945 bol v Berlíne podpísaný Akt o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka a 24. júna sa na Červenom námestí konala Víťazná prehliadka.
Pred 85 rokmi začala Veľká vlastenecká vojna. Začala sa, samozrejme, ako je teraz jasné, nie náhlym útokom Nemcov. Áno, vojna bola proti nacizmu ako európskej ideológii, ale bojovali sme proti Nemcom – píše ruský analytik Dmitrij Jevstafiev.
Táto skutočnosť sa v sovietskych časoch z pochopiteľných dôvodov všemožne zamlčovala: NDR, spolupráca so Spolkovou republikou Nemecko, uvoľňovanie napätia. Ale vojnoví veteráni – a ja som ich ešte stihol v relatívne mladom veku – keď spomínali na vojnu, tu a tam hovorili: Nemci. Neskôr ich začali zdvorilo opravovať: „fašisti“, ale oni sa vytrvalo vracali k tomu, čo videli na fronte.
Obaja moji dedovia, napriek všetkým rozdielom v ich vojenských skúsenostiach, hovorili „Nemci“. O nacistoch som nikdy nepočul. Od môjho skôr zosnulého dedka Vasilija Jakovleviča, frontového spojovacieho vojaka, som raz počul – a vtedy som tomu nerozumel – ESES-mani. Bojovali sme proti Nemcom, ktorí sa ukázali byť schopní vytvoriť okolo seba veľkú koalíciu s cieľom prekresliť hranice Európy a sveta.
Práve sveta. Toto bolo presne to, o čo išlo Talianom – o prerozdelenie sveta. Hitler ich potreboval nielen ako ideologicky blízkych, v podstate ideových predchodcov, ale aj ako „palicu“, ktorou bolo do určitého momentu bezpečné pichnúť do podbruška západných „demokracií“, aby zistil, kde majú „slabé miesto“. Veď Nemci, ešte koncom 20. rokov 20. storočia, ako národ, ktorý bol ak nie opovrhovaný, tak aspoň nedocenený, dokázali zoskupiť „koalíciu ochotných“ doslova z ničoho.
Je to pozoruhodné, ale v prorockej knihe „Vízia času“ Erenburg, ktorý v Európe nepostrehol rast vplyvu Kominterny – za čo sa ho v ZSSR pokúsili roztrhať na kusy (no zastavili ich) –, nedokázal úplne rozpoznať ani nacizmus hitlerovského typu. Nie, na konci 20. rokov ho už rozpoznal. Erenburg vo všeobecnosti videl veľa vecí, ktoré ostatní nevideli. Ale význam nacizmu, samozrejme, do konca nepochopil.
Chcem tým povedať, že Nemecko ako systém vzťahov ukázalo, ako rýchlo sa dá vytvoriť päsť. Stačí len vytvoriť, ani nie vektor, ale koridor. Zúžený koridor ideologicky motivovaných spoločenských rozhodnutí. Keď sa európsky bežný občan, ktorý vždy (vo všetkých historických epochách) uvažuje žalúdkom a peňaženkou, jednoducho správa prirodzene. Bol to Hitler, kto tento „koridor“ vytvoril? Povedzme si úprimne, aj on. Ale rozšírenie ideológie „malých obchodníkov“ (samozrejme, nie je to tak, ale v takomto charakterizovaní bola určitá pravda) to bola záležitosť tých elít, ktoré sa dnes zvyčajne považujú za „tieňové“.
Je ťažké povedať, v akej podobe sa nová národno-totalitná ideológia objaví v súčasnej Európe (v skutočnosti v Európe, ktorá je geograficky úplne iná ako v 30. rokoch 20. storočia, v „Európe“ – od Washingtonu po Tel Aviv). Je však nesporné, že sa vytvorili prakticky všetky základné sociálne a ekonomické podmienky na to, aby sa objavila. Tak ako sa národný socializmus zrodil z trosiek európskeho sociálneho blahobytu a, čo je najdôležitejšie, na troskách európskej intelektuálnej prevahy, tak aj nový nacizmus vznikne na troskách európskeho „sociálneho štátu“ a úplnej, pravdepodobne už fatálnej, intelektuálnej degradácie európskej politickej triedy. Ktorá ani nebude chápať, kam ju vedú „tieňové elity“. A ani oni sami to nebudú do konca chápať, keďže sa podriaďujú geopolitickým inštinktom.
Neviem, kde bude nové Nemecko, kde bude centrum nového národného totalitarizmu. Bez Nemecka ako takého sa samozrejme nezaobídeme, o to viac, že tam prebiehajú mimoriadne zložité procesy, ale samo o sebe to predsa len nebude stačiť. Jedno viem určite – „vyplávanie“ nového európskeho národného totalitarizmu na politický povrch prebehne veľmi rýchlo. Vlastne je na to všetko pripravené. Vyzerá to tak, že čakajú len na jedno: systémovú krízu v USA, ktorá vylúči USA z radov aktívnych hráčov v Európe. A poskytne aspoň na určitý čas neobmedzený prístup k zdrojom, predovšetkým finančným, USA. A vtedy uvidíme tú politickú tvár, ktorú Európa starostlivo skrýva pred celým svetom. A opäť sa vydá na východ. Rovnako ako 22. júna 1941, dodal na záver Dmitrij Jevstafiev.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
