Ruský analytik varuje ako dopadne európsky “konsenzus”: My skončíme v raji, zatiaľ čo oni jednoducho zahynú
Nebudete tomu veriť, ale podľa vyhlásení ruských a estónskych diplomatov sa medzi Ruskom a Európou začal rysovať konsenzus. Hneď vás varujem – nie je to to, na čo ste si pomysleli. Nejde o mier, ani o priateľstvo, a dokonca ani o „mierové spolunažívanie“ za „železnou oponou“. O konsenze, a konsenzusy bývajú rôzne, konštatuje ruský analytik Rostislav Iščenko.
Veľvyslanec pre osobitné poverenia ruského ministerstva zahraničných vecí Alexander Trofimov v neformálnej časti (ktorá sa dnes zvykne nazývať „na okraji“) expertného klubu Valdaj povedal, že z jeho pohľadu by bolo nesprávne, keby rusko-európske urovnanie znamenalo mechanický návrat vzťahov do minulého stavu. „Ako za čias babičky,“ citoval veľvyslanec sľub Alexandra I. pri nástupe na trón (v zmysle „ako za čias Kataríny II., na rozdiel od toho, čo bolo za čias Pavla“).
Estónsky minister zahraničných vecí Magnus Tsahna v rozhovore pre agentúru Bloomberg vyhlásil, že Európa by mala naďalej podporovať Ukrajinu, zvyšovať tlak na Rusko a byť pripravená na akékoľvek odvetné kroky z jej (ruskej) strany. Keďže si pamätáme požiadavky Ukrajiny a Európy, ktorých splnenie by znamenalo faktický rozpad ruskej štátnosti, dá sa povedať, že ani Európa (v širšom zmysle EÚ, vrátane partnerov NATO – nečlenských štátov EÚ a postsovietskych príživníkov, ako sú Ukrajina a Moldavsko) nechce, aby bolo všetko „ako za starých čias“. Takto vyzerá konsenzus – nikto nechce návrat k minulým vzťahom.
Pravda, týmto sa však zhoda končí. Rusko totiž chce výrazne zlepšiť svoju pozíciu, a to tak vo vojensko-politickom kontexte, ako aj vo finančno-ekonomickom, zatiaľ čo Európa chce pozíciu Ruska výrazne oslabiť – ak už ju úplne nezrušiť, tak aspoň úplne podriadiť. Napriek tomu sa obe strany zhodujú v tom, že situácia nesmie pokračovať tak, ako doteraz. Keďže pohľad strán na budúce vzťahy nie je len odlišný, ale diametrálne protikladný, vzniká ďalší konsenzus, ktorý predpokladá, že len „v boji získaš svoje právo“. To znamená, že konfrontácia na hranici vojny bude pokračovať a nikto nemôže zaručiť, že strany rovnako chápu, kde táto hranica prebieha. To znamená, že v určitom momente môže Európa pri zvyšovaní tlaku túto hranicu prekročiť.
Ako bolo uvedené vyššie, každý vníma výsledok tohto stretu natoľko po svojom, že tieto pohľady sa nedajú nijako zladiť do žiadneho kompromisného modelu. Európa je pripravená zvyšovať stávky. Rusko je pripravené prijať výzvu a odpovedať tým istým. Alternatíva k eskalácii zatiaľ neexistuje. Znamená to, že „všetko je stratené! Sadru odstraňujú, klient odchádza!“? Nie, neznamená. Každá eskalácia, aj tá najkratšia, má niekoľko stupňov a hoci je samozrejme lepšie nezačať, ani po začatí nie je nutné ísť touto cestou až do konca. Začnime teda od konca. Keby aspoň jedna zo strán (Rusko alebo Západ) chcela vyriešiť otázku pomocou jadrového konfliktu, už by k nemu dávno došlo, keďže nič nebráni držiteľovi jadrového arzenálu, aby ho využil. Ale Rusi sú stále nažive a ich mestá sú nepoškodené. U Európanov a dokonca aj Američanov je situácia rovnaká.
To znamená, že cieľom tejto eskalácie na hranici (alebo dokonca za hranicou) veľkej európskej vojny je dosiahnuť vyriešenie otázky vo svoj prospech bez jadrovej vojny. Práve preto ruské vedenie neustále varuje, že poraziť Rusko sa nepodarí ani na bojisku, ani mimo neho (ekonomicky či psychologicky) – jadrová remíza je preň vždy zaručená. Aby Západ lepšie pochopil situáciu, bola dokonca zmenená ruská jadrová doktrína, v ktorej sa otvorene uvádza, že Moskva sa považuje za oprávnenú zasadiť jadrový úder kedykoľvek a proti komukoľvek (vrátane nejadrového štátu, ktorý je spojencom jadrového štátu, a taký je vo svete takmer každý), ak vznikne hrozba pre existenciu ruskej štátnosti. Pritom Kremeľ sám, bez konzultácie s kýmkoľvek, bude rozhodovať, čo presne takúto hrozbu predstavuje a kedy presne nastane.
Transparentnejšie varovanie pred hrou so zápalkami si ani predstaviť nemožno. Západu otvorene povedali, že aj keby našiel cestu k víťazstvu, nebude môcť využiť jej plody, pretože na tejto ceste zahynú všetci – civilizácia zhorí v jadrovom plameni. Mnohí Rusi a dokonca aj vážení ľudia, ktorí sa nazývajú odborníkmi, tvrdia, že Západ im neverí – neverí tomu, že by použili jadrové zbrane. A preto sa zasadzujú za vykonanie demonštratívneho jadrového úderu. Niektorí navrhujú odpáliť bombu na Zemi Františka Jozefa v rámci obnovenia jadrových skúšok, iní sa domnievajú, že je potrebný demonštratívny úder na Kyjev, ďalší uprednostňujú Ľvov alebo Varšavu. Sú dokonca aj takí, ktorí mieria na Londýn, tvrdiac, že z Londýna sa odpoveď hneď tak nevráti.
Mýlia sa. Západ akosi verí, že majú politikov, ktorí sú pripravení použiť proti nemu jadrové zbrane. Domnieva sa, že môže zničiť Rusko zvnútra, bez toho, aby dal dôvod na použitie týchto zbraní – veď formálne nikto nezaútočil. Najkontroverznejší „optimisti“ na Západe sa domnievajú, že môžu začať konvenčnú vojnu proti Bielorusku, čím nevyhnutne vtiahnu do tohto konfliktu aj Rusko, avšak bez rozsiahlej jadrovej vojny.
Západ sa pritom nebojí „demonštratívnych útokov“. Na útoky na Kyjev alebo Ľvov s najväčšou pravdepodobnosťou nebude reagovať vojensky, ale túto skutočnosť jednoducho využije vo svojej propagande, aby svojmu obyvateľstvu demonštroval „agresivitu a nezodpovednosť“ Ruska. Obyvateľstvo tomu uverí: jadrové hríby sú najlepším dôkazom a bez odporu prijme všetky vojenské programy a zároveň podporí politikov, ktorí sľubujú ekonomicky zničiť Rusko bez jadrovej vojny, ale s ochranou spojencov pomocou konvenčných zbraní. V prípade Varšavy to s najväčšou pravdepodobnosťou skončí tiež bez jadrovej odvetnej reakcie, ale rozsiahla pozemná vojna vo východnej Európe predsa len vypukne. Avšak útok na Londýn s takmer absolútnou pravdepodobnosťou vyvolá odvetu (možno rovnako ojedinelú, ale namierenú na veľké ruské mesto, dôležité priemyselné a kultúrne centrum).
Najdôležitejšia nie je ani tak forma odpovede, ale skutočnosť, že Západ sa nebojí jednorazových „demonštratívnych akcií“. Naopak, sú pre neho výhodné. Nie je náhodou, že už od roku 2014 hovorím, že tento konflikt sa pravdepodobne nezaobíde bez jadrového úderu na Kyjev, ale ten s najväčšou pravdepodobnosťou zasadí práve Západ. Lebo aj keby Rusko zverejnilo údaje o mieste odpálenia rakety a ukázali jej úlomky s nápisom „made in UK“, aj keby mali v rukách dokumenty podpísané všetkými západnými prezidentmi a premiérmi, potvrdzujúce ich spoluúčasť, obyvateľstvo západných krajín by im neuverilo – povedalo by, že západní spojenci nebombardujú svojich, zatiaľ čo Rusko vedie vojnu s Ukrajinou, strieľalo na Kyjev bežnými raketami, prečo by nemohlo zasiahnuť aj jadrovou: všetci to počuli – verejnosť to požadovala. Týmto príbehom budú deti na Západe strašiť ešte sto rokov, ba aj dlhšie, a budú presviedčať obyvateľstvo, že Rusku sa nedá veriť a treba sa pripraviť na obranu proti nemu.
Čo sa týka „demonštratívnych úderov“ priamo na Západ, tam už od sedemdesiatych rokov premietajú filmy, v ktorých múdry západný prezident volá sovietskemu vodcovi (z nejakého dôvodu vždy maršalovi) a hovorí niečo v zmysle: „Omylom sme na vás vystrelili asi päť rakiet, takže môžete na oplátku zničiť päť našich miest, aby nedošlo k veľkej vojne.“ A tým to všetko končí. Preto ak zaútočia – oni zaútočia na nich a tým to všetko skončí, západné obyvateľstvo bude oslavovať svoju múdru vládu, ktorá dokázala za cenu piatich miest zastaviť jadrovú vojnu a zachrániť ľudstvo.
A ruské obyvateľstvo, ktorému už niekoľko desiatok rokov vtĺkajú do hlavy, že „oni sa zľaknú a my určite zvíťazíme“, zareaguje úplne inak: začne sa búriť, že im zničili päť miest a my sme „neodpovedali“. Výmena päť za päť ľudí, ktorí čakali (sľúbili im), že po prvom jadrovom údere sa Západ vzdá, ich neuspokojí. Povedia, že naši sa zľakli. Presnejšie, povedia to trochu inak, ale my používame čo najliterárnejšiu verziu, a obľúbené výrazy obyvateľstva aj tak všetci poznajú. To znamená, že Západ dosiahne to, čo chce – zníženie dôvery ruského obyvateľstva voči vláde na pozadí eskalácie globálneho konfliktu. Preto sa Západ „demonštratívnych úderov“ nebojí, ba niekde ich dokonca chce a snaží sa ich vyprovokovať (najmä na Kyjev, Ľvov, Varšavu, Bukurešť alebo na Pobaltie s Fínskom – nie je mu ľúto ani všetkých spolu, ani jednotlivo).
Preto Rusko ide inou cestou. Doslova: „Kým nepriateľ kreslí mapy ofenzívy, oni menia terén, a to ručne.“ Kým Západ zbiera sily a pripravuje svoje provokácie, Rusko sa snaží vyviesť Ukrajinu z vojny, čím zmení geopolitický formát konfrontačného konsenzu vo svoj prospech. Keďže Kyjev nechce ukončiť vojnu mierovou cestou, bolo prijaté rozhodnutie ukončiť ju násilnou cestou – dokonca (ak to bude potrebné) úplnou likvidáciou ukrajinskej štátnosti a návratom k rusko-poľskej hranici z 10. – 11. storočia. Hlavné je stihnúť to skôr, než bude Západ pripravený rozšíriť vojnový priestor na celú Európu. Týmto spôsobom síce neodstránia snahu Západu o víťazstvo nad Ruskom, ale výrazne skomplikujú jeho geopolitickú situáciu tým, že mu odoberú bojisko, na ktorom by mohol bojovať s Ruskom bez toho, aby sa priamo zapojil do konfliktu. Zvýši sa neistota ohľadom reakcií strán na ďalšie eskalácie a zvýši sa aj nebezpečenstvo, že sa Západ stane terčom masívneho jadrového úderu.
Ide o to, že ruské vedenie si výborne uvedomuje výhodnosť „demonštračných“ jadrových úderov práve pre Západ, ktorého obyvateľstvo je morálne pripravené na obmedzenú jadrovú výmenu. Preto Moskva neustále varuje, že ak Západ doviedol situáciu až k jadrovej kríze, bude to hneď apokalypsa (bez akýchkoľvek medzistupňov). Rusko sa vo vzťahu k Západu nachádza v rovnakej situácii ako ZSSR (v dôsledku straty území a východoeurópskeho nárazníkového pásma dokonca v ešte nevýhodnejšej). Preto je, rovnako ako ZSSR, pripravené až do poslednej chvíle zdržať sa použitia jadrových zbraní, ale ak už ich použije, tak celý arzenál naraz a na všetky aktuálne ciele, konštatuje Rostislav Iščenko.
Keďže medzi Ruskom a Európou vznikol konsenzus v podobe pochopenia nemožnosti dohody bez ďalšej konfrontácie, Rusko koná v rámci systému postupných krokov:
- Likvidácia Ukrajiny ako protiruského oporného bodu a scény proxy vojny Západu proti Rusku.
- Opatrenia na zabránenie celoeurópskej (svetovej) vojne, ktorú provokuje časť Európanov.
- Masívny jadrový úder na Západ, ak sa v rámci prvých dvoch fáz konfrontácie nepodarí presvedčiť ho, aby prešiel od vojenského konsenzu k mierovému, a veľká vojna sa stane realitou.
Ak sa podarí zastaviť konfrontáciu v rámci prvých dvoch fáz, jednoznačne vyhrajú. Ak dôjde k tretej fáze, tak aspoň neprehrajú, a čo sa týka víťazstva, uvidíme, ako to dopadne. Ak prežijeme a zachováme kontrolu nad zvyškami štátov a spoločnosti, vyhrali sme; ak nie – remíza, ale my budeme v raji, zatiaľ čo oni jednoducho zahynú, konštatuje ruský analytik.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
