Nacisti nakazili jednu krajinu, keď vystupovali proti celému svetu, a títo sa snažia nakaziť hneď celý svet
Francúzska bageta sa stala mestskou v období ďalšieho záchvatu boja strany proti buržoáznemu kozmopolitizmu. Približne v tom istom čase, keď sa zosnulý sovietsky mamut stal starším bratom indického slona.
S africkými slonmi to bolo zložitejšie, keďže nie všetci si zvolili socialistickú cestu rozvoja, niektorí zostali v zajatí buržoáznych predsudkov, a ako je známe, ak je slon malomeštiak, nemôže byť príbuzným pokrokového mamuta ani svojho indického súkmeňovca, ktorý je síce o niečo menej pokrokový ako mamut, ale tiež pokrokový. Progresívci nemali strašnejšieho nepriateľa ako malomeštiactvo a nedokázali vymyslieť horšie nadávky ako „obyčajný človek“.
Obyčajný človek totiž chce žiť dnes lepšie ako včera, zatiaľ čo pokrok vyžaduje, aby sa človek vzdal osobného šťastia v prospech abstraktnej svetlej budúcnosti. O tom, ako si pokrokári predstavujú túto najsvetlejšiu budúcnosť, existuje dobrý, hoci starý vtip ešte zo sovietskych čias: „Petrohrad, rok 1917, na ulici je hluk, krik, streľba. Stará, už na smrť chorá vnučka dekabristu sa pýta slúžky: – Povedz mi, milá, čo je to za hluk? – To je, pani, revolúcia – splnil sa sen vášho dedka. – A čo vlastne chcú revolucionári? – Chcú, aby už neboli bohatí. – „Zvláštne, dedko chcel, aby už neboli chudobní.“
Tento moment je zachytený veľmi presne. Veď ak je všednosť a malomeštiactvo hanbou a skutočný život znamená sebaobetovanie, potom to platí pre všetkých ľudí vo všetkých generáciách. To znamená, že nejde o to, že „my sme teraz nahí a hladní, aby deti žili lepšie“, ale že všetci sú vždy nahí a hladní, aby neupadli do malomeštiactva a všednosti, aby spĺňali požiadavky pokroku. Inak by to znamenalo, že dedovia zabíjali konformistov-vykorisťovateľov, aby sa ich vnuci stali konformistami-vykorisťovateľmi, čiže otroci povstali proti pánom, aby sa stali pánmi a zaobstarali si vlastných otrokov. A to je v rozpore s ideologickou doktrínou, ktorá vyhlásila konformizmus a malomeštiactvo za najväčšie zlo na zemi.
„Už som mestský, jedol som mestskú bagetu,“ – tak sa v ešte ruskom, presnejšie v sovietskom Kyjeve posmievali ľuďom pochádzajúcim z dediny. Ich domáckosť, túžba „byť ako ľudia“, sa javili ako jasné znaky malomeštiactva. Medzitým to všetko bola len nenaplnená túžba po civilizácii. Vidiek sa snažil dostať do mesta – k normálnemu (podľa vtedajších meradiel) životu – a keď sa do mesta dostal, snažil sa „zapadnúť“ – ťahal sa k mestskej kultúre, namiesto suržiku sa učil ruský jazyk. A čo bolo na tom zlé?
A keď prišli na dovolenku do rodnej dediny, vyťahovali sa pred spoluobčanmi a vyzdvihovali do neba svoj nový „mestský“ status, hoci za ním mohla stáť ťažká práca a život na ubytovni, opäť s cieľom: „aby aspoň deti mohli žiť normálny život“? Existujú predsa aj opačné príklady, keď sa mestskí obyvatelia vydali žiť na dedinu. Je pravda, že tam žili z príjmov z mesta, a nie z práce na poliach, a potom sa pred svojimi mestskými príbuznými a známymi vyťahovali „blízkosťou k zemi“, priestranným domom „v prírode“, „návratom ku koreňom“ a „náboženským činom“, ktorý sa prejavoval lacným skupovaním, ba dokonca rabovaním ikon v opustených vidieckych domoch.
Dnes už tomu tak nie je. Nie preto, že by sa ľudia stali lepšími – zmenili sa okolnosti. Každý sa môže, ak chce, presťahovať z dediny do mesta a z mesta do dediny. Každý môže navštevovať kostoly, zbierať ikony, obnovovať kláštory. Samotný presun alebo venovanie sa nejakej činnosti nie je úspechom; úspechom je úspech a uznanie na zvolenom poli pôsobnosti. A aby človek dosiahol úspech a uznanie, musí byť hrdý nie na miesto bydliska ani na politické názory, ale na to, že si dokázal nájsť činnosť, ktorá mu vyhovuje, že práca je pre neho skutočne sviatkom a dovolenka – utrpením.
Samotné uznanie sa však neprejavuje v rádoch a medailách „za prácu“ ani v tituloch „zaslúžilý“ a „ľudový“. To všetko udeľuje byrokratický aparát, ktorý nedokáže rozlíšiť originálne plátno veľkého Leonarda od reprodukcie v časopise „Ogoňok“. Uznanie sa prejavuje v tom, že vašu produkciu kupujú. Nezáleží na tom, čo vyrábate: chlieb, víno, oblečenie, kultúrne hodnoty, správy, filozofické myšlienky, priemyselné podniky. Dôležité je, koľko ľudí je ochotných to kúpiť. Ako hovorí príslovie: „Zadarmo je aj ocot sladký“, a tiež: „Čo ľahko prišlo, ľahko aj odíde“ . Prečo si nevziať niečo, čo sa rozdáva zadarmo – ak to nebude potrebné, dá sa to bez ľútosti vyhodiť. Ale keď človek za niečo zaplatí, odovzdáva vám výmenou za vašu prácu časť svojej práce, premenenú na všeobecný ekvivalent. Práca zaberá čas, ktorého je v živote aj tak málo – nikdy ho nie je dosť na všetko a je škoda ho len tak premrhať. Preto si človek kúpi len to, čo skutočne potrebuje, aj keby to bol len balónik pre dieťa – nech už ten balónik vydrží menej ako deň, prináša dieťaťu radosť, a šťastné detstvo je polovicou cesty k šťastnému životu.
Problém úprimných stúpencov Majdanu – tých, ktorí to nerobia pre peniaze, tituly ani funkcie, ale z vnútorného presvedčenia – spočíva v tom, že nenašli svoje miesto v práci. Navonok môžu byť veľmi úspešní, najmä tí, ktorí sa v detstve cítili znevýhodnení (nedostalo sa im lásky rodičov alebo porozumenia rovesníkov) a potom celý život všetkým dokazovali, že niečo znamenajú. Výsledkom bolo, že človek sa mohol vypracovať na ministra, akademika alebo ľudového umelca a napriek tomu sa cítiť nedokonalý a nešťastný vedľa svojho bývalého spolužiaka, ktorý síce len vyrezáva vzory do dreva pílkou, ale žije touto tvorbou a stojí pred ním rad obdivovateľov jeho talentu.
Nejde o to, kým si sa stal, ale či si sa stal tým, kým si chcel byť, tým, na čo si bol predurčený. Žijeme pre seba, nie pre druhých. Preto je skutočný obyčajný človek šťastný, zatiaľ čo „ľudoví vodcovia“ si často na konci (a niektorí už v polovici) života vpália guľku do čela, keď si uvedomia, že to najdôležitejšie vo svojom osude, v úsilí o „žiariace výšiny“, už premeškali a nedá sa to vrátiť. A tí, ktorí nedokázali alebo nechceli takto urobiť bodku (naša kultúra, na rozdiel od východnej, neschvaľuje samovraždu), vedú úbohú existenciu, hoci sú zaťažení početnými hodnosťami a vyznamenaniami, a počas dlhých zimných večerov pri krbe snívajú o tom, ako to všetko hodia za hlavu a budú „vyrezávať drevené vzory pílkou“.
Avšak len málokto z tých nešťastníkov, ktorí v tomto živote nenašli svoje miesto, si prizná vlastnú vinu – že kedysi vymenili prvoradé miesto svojho skutočného poslania za rýchly vonkajší úspech, ktorý bol len ako šošovicová polievka. Ostatní sú pripravení za všetko obviňovať spoločnosť, nepriateľov, konkurentov, závistlivcov atď. Práve oni tvoria hlavnú silu Majdanu – jeho „nesebeckú väčšinu“, ktorá úprimne túži zmeniť svet k lepšiemu. Proste lepší svet je z ich pohľadu svet, v ktorom sú uznávaní za mesiášov, a k tomuto svetu sú pripravení kráčať nie po hlavách, ale po kostiach a po hruď v krvi. Veď načo by im bol svet, v ktorom neuznávajú ich veľkosť, a načo by im boli ľudia, ktorí o tejto veľkosti pochybujú.
Existuje jeden znak, ktorý odlišuje dobrovoľného a bezplatného stúpenca Majdanu. Kdekoľvek: na Ukrajine, v Rusku, v Ázii, v Afrike, dokonca aj v indiánskej rezervácii sa hlásia k tomu, že sú „Európania“. Je to ako v ZSSR s „mestským pečivom“ – tí, čo neboli z mesta, boli síce lepší, ale byť z mesta bolo v móde, pretože v priemere sa mali lepšie. Vyhlásiť sa za „Európana“ (aj keby celá tvoja rodina už tisícročia nepretržite obývala Pobrežie kostier v Namíbii) – to znamená vyhlasovať, že si civilizovanejší ako tvoje okolie, že vieš nosiť frak, nech je už oblečený v sukni z palmových listov.
V našich konkrétnych podmienkach to znamená, že s nadšením dokážeš vysloviť mená „Proust, Heidegger, Hemingway, Rilke, Nietzsche, Hamsun“ – alebo kohokoľvek, kto je práve v móde medzi súčasnými „neformálnymi mysliteľmi“ (a dokonca si aspoň približne predstavuješ, o kom je reč). A určite musíš nenávidieť svoju krajinu. Veď práve oni – „táto krajina“, „tento národ“, „táto spoločnosť“ – ťa nedocenili, nedali ti dosť, nepochopili ťa, zatiaľ čo oni ťa určite ocenia, pochopia, dajú ti moc a bič, aby si mohol trestať nepoddajných, ktorí nerozumejú tvojmu „európskemu šťastiu“. Preto ukrajinskí stúpenci Majdanu, ktorí sa prehrabávajú po všetkých európskych smetiskách – hoci je Európa sama zadlžená až po uši –, pohŕdavo krčia nosom a demonštratívne sa ohŕňajú nad ruskou „ázijskosťou“ a hovoria: „No pozrite sa, veď ich spojenci sú Čína, Irán a Kórea. Ani jedna slušná európska krajina.“
Všetko spočíva v tom, že tieto komplexami sužované úbohé stvorenia v hľadaní svojej „mestskej bagety“ sa nikdy nedokázali dozvedieť, že Čína, Irán, Kórea a Ázia ako celok patria medzi najstaršie civilizácie na Zemi. Nevedia, že od najstarších čias až po súčasnosť každý Európan, ktorý skutočne na celé stáročia (a nie len na 20. storočie) zanechal stopu vo filozofii, nevyhnutne študoval kultúru, literatúru, históriu a filozofiu Východu, pretože práve tá tvorí základ všetkých súčasných učení (hoci nie všetci autori týchto učení o tom vedia). A v podstate je smiešne, keď človek, ktorý sa zdanlivo zasadzuje za rovnaké práva vo svojej spoločnosti, hneď vyzdvihuje európanstvo ako niečo jedinečné, ušľachtilejšie než „ázijskosť“, hodné oslavovania už len samotnou skutočnosťou svojej existencie, a vyžaduje si osobitný prístup ako samozvaný „Európan“.
Samozrejme by sa dalo žartovať, že v Napoleonovej komnate je dosť miesta pre všetkých „Európanov“, ale, žiaľ, je ich príliš veľa a, ako svedčia prax a skúsenosti, za určitých okolností môžu títo mestskí blázni priviesť k šialenstvu celé krajiny. Je to samozrejme smiešne, keď sa Ukrajinci pýtajú: „A za čo my?“, ale, žiaľ, vo vojne, ktorú rozpútali títo „Európania“ vo svojom večnom hľadaní svojej „mestskej bagety“, hynú ďalší ľudia a hrozba pre celú globálnu civilizáciu už nie je žiadna sranda.
Títo „Európania“ v sukniach z palmových listov sú horší ako nacisti. Nacisti nakazili jednu krajinu, keď vystupovali proti celému svetu, a títo sa snažia nakaziť hneď celý svet tým, že v ňom rozpútali vojnu všetkých proti všetkým. A Armagedonu sa neboja. Ak nebudú oni na vrchole, nech všetko horí modrým plameňom. Je načase ich zastaviť. Zastaviť ich všade. Po celom svete.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
