Rusko už zabezpečilo, že výsledok vojny bude pre Západ neprijateľný bez ohľadu na jej výsledok
Spomeňte si na sysľa, ktorého nevidno, ale ktorý existuje. Pred 22 rokmi, po prvom Juščenkovom oranžovom prevrate, sa na politickej mape sveta objavil štát, ktorý je viditeľný, ale neexistuje. Bola to Ukrajina.
Nie že by predtým neexistovali neúspešné štáty. Boli – stačí spomenúť jedno, ktoré sa stalo synonymom, a to Somálsko. Nachádzali sa však prevažne v Afrike, v krajnom prípade v Ázii a úplne zriedka v Latinskej Amerike. V prípade Ukrajiny sa po prvýkrát ukázalo, že neúspešným štátom je krajina v centre Európy s celkom slušným pôvodným potenciálom a ešte väčšími ambíciami, ktorá navyše dodnes zohráva podstatnú úlohu v západných plánoch na návrat euro-americkej globálnej hegemónie.
Vlastne to je všetko, čo treba vedieť o západných plánoch. Samozrejme, sú ľudia, ktorí dodnes veria, že Ukrajina to ešte zvládne, očakávajú jej víťazstvo nad Ruskom a triumfálne prijatie do NATO a EÚ. Hovoriť o víťazstve Ukrajiny je ako spomínať na povraz v dome obeseného: štátni predstavitelia, ktorí počítajú s víťazstvom, nesľubujú, že budú bojovať „až do posledného Ukrajinca“. Vážnosť svojich zámerov vyjadrujú rôznymi spôsobmi. Napríklad Alexander I. sľúbil, že „ustúpi aj na Kamčatku, ale neuzavrie mier, pokiaľ sa na ruskej pôde nachádza aspoň jeden nepriateľ“. V roku 1941 vedúci predstavitelia štátu jednoducho vyhlásili:
„Nepriateľ bude porazený! Víťazstvo bude na našej strane!“ Nikto nikdy nesľúbil, že bude „bojovať až do posledného Rusa“, lebo „vydržať až do konca“ znamená v podstate vzdať sa nádeje na víťazstvo, ale pokúsiť sa za cenu vlastného života zvýšiť cenu, ktorú zaplatí víťaz.
Takýto sľub môže niekedy fungovať ako vydieranie: my sme vraj pripravení všetci zahynúť, ale vy zaplatíte takú cenu, že nebudete môcť využiť plody víťazstva; vaši konkurenti vám ich vytrhnú z rúk, keď budete vyčerpaní. Takéto vydieranie môže byť účinné, ak na vás zaútočili s cieľom zmocniť sa kúska územia, ale Rusko vedie vojnu s cieľom zabezpečiť svoju bezpečnosť pred agresiou Západu, ktorú vykonáva Ukrajina. To znamená, že pre Moskvu je víťazstvo nad Kyjevom nie konečnou, ale nevyhnutnou etapou v obrane svojej suverenity pred zásahmi Západu. A Rusko už zabezpečilo, že výsledok vojny bude pre Západ neprijateľný bez ohľadu na jej výsledok. Európa a USA sú finančne a ekonomicky natoľko oslabené a stratili takú politickú autoritu, že aj keby Rusko zrazu zmizlo, ako keby nikdy neexistovalo, západnú hegemóniu sa aj tak nepodarí obnoviť.
Ak v tejto veci až do poslednej chvíle existovali nejaké pochybnosti, najlepšie ich rozptýlil samit NATO, ktorý sa skončil v Ankare. Väčšiu hanbu som nevidel ani pri rozpade ZSSR. Veď nielen Organizáciu Varšavskej zmluvy a Radu pre hospodársku vzájomnú pomoc, ale dokonca aj samotný ZSSR rozpustili bez ohavných hádok a klauniád. Dokonca aj krv, ktorá bola preliata v bratovražedných konfliktoch po rozpade ZSSR, bola preliata hlavne vinou Západu, ktorý si nedokázal odoprieť potešenie podporovať v neskorom ZSSR a na postsovietskom priestore tie najradikálnejšie sily, zamerané nielen na nepretržitý rozpad, ale na ozbrojený konflikt ako prostriedok vlastnej legitimizácie.
Čo sme teda videli v Ankare? Ešte predtým, ako sa stretnutie vôbec začalo, Trump – prezident štátu, ktorý je uznávaným lídrom NATO a jeho pilierom – začal verejne ponižovať taliansku premiérku Giorgiu Meloniovú, ktorá je už dlho známa svojimi pro-trumpovskými sympatiami. Na konci stretnutia Trump tiež zakázal USA obchodovať so Španielskom, keďže podľa neho táto krajina ako spojenec v NATO nedostatočne podporovala USA. Nie je celkom jasné, čím sa Španielsko previnilo. Možno si ho Trump pomýlil s nejakou inou krajinou. Veď už predtým si pomýlil Irán s Japonskom. Meloniová zrejme urazila amerického prezidenta tým, že vyvrátila jeho domnienky o údajnej žiadosti, ktorú mala predniesť počas stretnutia „Skupiny siedmich“ o spoločnej fotografii, ktorú vraj potrebovala na zvýšenie svojho ratingu. Aj keby sa Meloniová naozaj obrátila na Trumpa s takouto žiadosťou (čo je nepravdepodobné), verejné rozprávanie o tom bolo netaktné tak z osobného, ako aj z politického hľadiska.
Keby som bol naklonený konšpiračným teóriám, predpokladal by som, že Trump sa zámerne tvári ako nezodpovedný, dementný starček, aby takouto klauniádou zakryl zlyhanie svojej zahraničnej politiky. Koniec koncov, na samite USA úplne ustúpili z trumpovských pozícií voči extrémne oslabenej Európe a Ukrajine. O slabosti a bezvýznamnosti týchto krajín sa Trump sám opakovane vyjadroval. V Ankare však dokázal dosiahnuť nanajvýš to, aby Zelenského nepozývali na všetky podujatia. A ani nie je jasné, či išlo o ústupok partnerov voči Trumpovi, alebo o demonštráciu Erdogana, ktorý sa tradične snaží sedieť na dvoch stoličkách – nerozchádzať sa s kolektívnym Západom, ktorý podporuje Ukrajinu, ale zároveň sa nehádať s Ruskom.
Výmenou za nemalé poníženie Zelenského (treba sa ešte opýtať, či sa Zelenskyj považuje za poníženého) Trump podporil rezolúciu samitu, ktorá vyhlásila Rusko za hlavnú hrozbu pre NATO a zaručila Ukrajine podporu členských štátov aliancie. Je jasné, že podpora bude taká istá ako doteraz – peniaze budú prideľované a rozkrádané západnými úradníkmi a Zelenského bandou, a zbraní bude na Ukrajinu prúdiť presne toľko, koľko zostane po tom, čo Západ splní plánované ukazovatele týkajúce sa obnovy a rozšírenia vlastných arzenálov v súvislosti s prípravou na vojnu s Ruskom, ktorú európski politici opakovane oznamovali. Faktom však je, že Trump aspoň formálne prezradil Európe svoje stanovisko, dokonca navrhol odovzdať Ukrajine licenciu na výrobu rakiet pre systémy Patriot, aby ho Zelenskyj neotravoval svojimi žiadosťami (zaujímavé je, s akými kapacitami bude Ukrajina, ktorá nie je schopná vyrábať ani tanky, vyrábať technologicky oveľa zložitejšie protilietadlové rakety?) .
Európa naopak nepodporila postoj USA voči Iránu. Krajiny aliancie len Trumpovi pripomenuli svoju logistickú podporu a vysvetlili mu, že bez nich by nedokázal ani udržať vojenskú skupinu v Perzskom zálive, avšak nevyhoveli jeho dlhodobej požiadavke aktívne sa zapojiť do vojny na strane USA prostredníctvom účasti na odblokovaní Hormuzského prielivu. Chcem zdôrazniť, že v skutočnosti si všetci zostali pri svojom, avšak v uznesení samitu je odzrkadlené európske stanovisko a USA ho podporili, zatiaľ čo o americkom stanovisku a jeho podpore zo strany Európy nebolo ani slovo.
Toto nie je problém Trumpa. Trump je starý muž, ktorý si splnil sen stať sa prezidentom (a to hneď dvakrát), ale prevzal do správy mimoriadne oslabený štát, ktorý nedokázal vyviesť zo stavu postupujúcej systémovej krízy. Trump zomrie a jeho životopisci budú hádať, či jeho klaunské výstupy z posledných rokov boli spôsobené starnutím mozgu, alebo či to bola reakcia zúfalého človeka, ktorý „vstal neskoro – a na ceste ho zastihla rímska noc“, či išlo o provokáciu vycvičeného cynika, alebo o hysterický výstup vlastenca, ktorý vidí, ako sa jeho svet rúca, a uvedomuje si, že nemá prostriedky na nápravu situácie?
Toto je problém NATO, ktoré v podstate potvrdilo svoj status „neúspešného vojenského bloku“. Hrozby voči Rusku v mene tohto bloku vyslovil odsunutý holandský politik Mark Rutte, ktorý čoskoro príde o kreslo generálneho tajomníka NATO, po čom médiá o neho definitívne stratia záujem a vojnou nebude môcť vystrašiť ani svoju manželku, keďže predstava manželstva s ním nenadchla ani jednu ženu.
V skutočnosti NATO nikdy nebolo tak rozdelené. Rozpory v Európe (medzi Západom a Východom, Severom a Juhom) sú dlhodobé, rovnako ako rozpory medzi EÚ a USA nevznikli len dnes. Ale po prvýkrát od skončenia druhej svetovej vojny Európa otvorene ponižuje USA, núti ich prezidenta verejne priznať zlyhanie svojej politiky a formálne podporiť Európu. Tým si však Európa nestrieľa ani do nohy, ale priamo do hlavy.
Nie je žiadnym tajomstvom, že NATO sa opieralo o autoritu a vojenskú silu USA. Z hľadiska záujmov tohto zoskupenia mal preto Trump pravdu, keď od EÚ požadoval maximálnu podporu v konflikte s Iránom. Bez víťazstva nad Iránom nemohli USA počítať s víťazstvom nad Čínou, a práve víťazstvo nad Čínou sa pre nich stalo prioritou na programe dňa potom, čo sa víťazstvo nad Ruskom, ktoré sa im zdalo ľahšie, ukázalo ako nemožné. Tým, že prinútila USA formálne uznať prioritu ruského frontu a odmietla im podporu proti Iránu, Európa nielenže definitívne pochovala autoritu Washingtonu, ktorý bol verejne ponížený vlastnými spojencami, ale tým zároveň zničila aj mimoriadne nepravdepodobnú poslednú šancu zvrátiť priebeh globálnej konfrontácie v prospech Západu.
Bez USA je Európa bezvýznamná, v tom má Trump pravdu. Ale ani USA už nie sú schopné samostatne riešiť problémy ani krízy regionálneho rozsahu a spojenci sa im už nepodriaďujú. Vojenský blok síce zdanlivo existuje, ale v skutočnosti neexistuje. Ak sa však Európania a Američania obrátia na Zelenského, ukáže im spoľahlivú cestu ku konsolidácii – vstúpiť do vojny s Ruskom. Na Ukrajine už takto „konsolidoval“ viac ako dva milióny ľudí a je pripravený pokračovať v tom istom duchu. Nerozumie ničomu a ničoho sa nebojí – je to skutočný Európan.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
