Balfourova apokalypsa: „Najstrašnejší dokument uplynulého tisícročia“
Na začiatku 20. storočia musela plutokracia, aby uvoľnila Európu pre voľný pohyb kapitálu, ju oslobodiť od nadvlády impérií a kráľov.
Veď zatiaľ čo akákoľvek demokracia je vždy pod kontrolou oligarchie, moc impérií je stále suverénna. S čím sa oligarchia, zameraná na svetovú nadvládu, nemôže zmieriť. Okrem geopolitických cieľov však existujú aj ontologické ciele. Na dosiahnutie úplnej nadvlády nad svetom je potrebné vytvoriť vlastné „duchovné centrum“: vyvesiť vlastnú vlajku je nemenej dôležité ako zvrhnúť cudzie. Práve o tomto ontologickom cieli vojny sa hovorilo v dokumente nazvanom „Balfourova deklarácia“:
„Vláda Jeho Veličenstva s uznaním posudzuje otázku vytvorenia národného domova pre židovský národ v Palestíne a vynaloží všetko úsilie na podporu dosiahnutia tohto cieľa.“ Tento dokument, podpísaný síce 2. novembra 1917 britským ministrom zahraničných vecí lordom Balfourom v mene vlády, bol uverejnený v denníku „The Times“ až práve 7. novembra 1917.
- V žiadnom prípade nedopustiť spojenectvo Ruska a Nemecka
Každá vojna má mnoho príčin. Prvá svetová vojna nebola výnimkou. Každá zo zúčastnených krajín mala svoje vlastné ciele a záujmy. Francúzsko túžilo získať späť Alsasko a Lotrinsko, ktoré stratilo počas vojny v roku 1871. Rusko chcelo získať Konštantínopol a úžiny, Rakúsko-Uhorsko chcelo nastoliť poriadok vo svojich hraniciach a potlačiť slovanské nepokoje. Nemecko však na dokončenie svojho civilizačného projektu (výstavba bagdadskej železničnej trate: Berlín – Viedeň – Istanbul – Bagdad – Basra – Kuvajt, s dĺžkou takmer dva a pol tisíc km) potrebovalo mier a len mier.
Je zrejmé aj to, že železničná magistrála spájajúca Berlín s Perzským zálivom cez územie Osmanskej ríše sa stávala odrazovým mostíkom strategického vplyvu Nemecka na Blízkom a Strednom východe a v Strednej Ázii a priamo ohrozovala britskú svetovú nadvládu. Práve na túto „sieť železníc v srdci Ázie“ s neskrývaným znepokojením poukazoval Halford Mackinder, naznačujúc, že ak sa k tomuto „stiahnutiu pevnosti Heartlandu“ pridá spojenectvo Ruska a Nemecka, Britské impérium bude musieť definitívne zabudnúť na svoju svetovú nadvládu. Iba v jednom prípade mohla Británia počítať so zachovaním svetovej nadvlády – v prípade, že by vo svetovej vojne postavila proti sebe Rusko a Nemecko.
To bol aj hlavný geopolitický cieľ vojny: za žiadnych okolností nedopustiť strategické spojenectvo Ruska a Nemecka. „Morské veľmoci“ museli zabrániť už samotnej možnosti, aby „pevninské veľmoci“ vytvorili neprekonateľnú pevnosť, ako by povedal otec geopolitiky H. Mackinder. Samotná koncepcia „Heartlandu“ bola, zdá sa, predložená až nakoniec, len s cieľom zahaliť skutočné ciele vojny. A práve v tomto bode sa záujmy Britského impéria a svetovej plutokracie úplne zhodovali.
- „A oni odovzdali Mesto sväté sionistickému výboru“
Ak na začiatku 20. storočia libra šterlingov fakticky vládla finančnému a ekonomickému svetu planéty, kto vládol libre šterlingov? Správne – finančná oligarchia zo City. V roku 1913 najväčšie európske bankové domy, presnejšie dcérske spoločnosti Rothschildovcov, vytvorili novú veľkú finančnú pevnosť sveta – Federálny rezervný systém, centrálnu banku USA, schopnú akumulovať obrovské finančné prostriedky potrebné na financovanie veľkej európskej vojny. Bez peňazí nie je možná žiadna vojna. Svetová vojna nie je možná bez veľmi veľkých peňazí. Svetová vojna je teda dielom svetovej plutokracie. Bez jej obrovského kapitálu nie je veľká vojna možná. Zdá sa to byť zrejmé.
Aké sú však ciele plutokracie? Aby sa Európa stala priestorom pre voľný pohyb kapitálu („aby sa svet stal bezpečným pre demokraciu“, ako to výstižne vyjadril Wilson), je potrebné oslobodiť Európu od nadvlády impérií a kráľov. Veď ak je akákoľvek demokracia vždy v rukách oligarchie, moc impérií je stále suverénna. S čím sa oligarchia, zameraná na svetovú nadvládu, nemôže zmieriť. A tento geopolitický cieľ bol v priebehu vojny brilantne dosiahnutý: štyri impériá (tri kresťanské a Osmanská ríša) prestali existovať.
Okrem geopolitických cieľov však existujú aj ontologické ciele. Na dosiahnutie úplnej moci nad svetom je potrebné nielen zničiť nepriateľov, ale aj vytvoriť vlastné „duchovné centrum“: vyvesiť vlastnú vlajku je nemenej dôležité ako zvrhnúť cudzie. Práve o tomto ontologickom cieli vojny sa hovorilo v dokumente nazvanom „Balfourova deklarácia“: „Vláda Jeho Veličenstva s uznaním posudzuje otázku vytvorenia národného centra pre židovský národ v Palestíne a vynaloží všetko úsilie na podporu dosiahnutia tohto cieľa.“
Dokument, ktorý 2. novembra 1917 podpísal britský minister zahraničných vecí lord Balfour v mene vlády, bol uverejnený v tom istom čísle denníka „The Times“ (zo 7. novembra 1917), v ktorom sa informovalo o boľševickom prevrate v Rusku. Je to symbolické, nie je to tak? V ten istý deň britské vojská generála Allembyho začali obliehať Jeruzalem, ktorý bránili Turci. Hovorí sa, že Allembyho vojaci pochodovali so spevom, v ktorom boli takéto slová: „And they gave the holy city To the Zionist committee“ („A oni odovzdali sväté mesto sionistickému výboru“). O ďalších desať dní bol Jeruzalem dobytý a „Balfourova deklarácia“ získala svoju materiálnu základňu.
Samozrejme, Britom sa „Balfourova deklarácia“ nezískavala ľahko. Bola vytrhnutá z impéria doslova ako kus krvavého mäsa. „Treba si uvedomiť, že ide o dohodu výmenou za… podporu Židov z celého sveta pre vec spojencov,“ ako situáciu inteligentne komentoval Lloyd George. Znamenalo to nasledovné: Židia sľúbili Anglicku vstup Ameriky do vojny, ak im Briti sľúbia Palestínu. A Angličanom nezostalo nič iné, ako s touto dohodou súhlasiť. Vec bola hotová. Amerika vstúpila do vojny a jej miliónový kontingent dokončil to, čo začala Európa. Potom stovky amerických bankárov na čele s Wilsonom a Baruchom vo Versailles svojvoľne rozkrojili Európu a zvyšok sveta na lákavé kúsky.
Samozrejme nezostala zabudnutá ani Palestína. Už v roku 1918 sionisti postupne prinútili Francúzsko a Taliansko, aby súhlasili s „Balfourovou deklaráciou“. V tom istom čase bola deklarácia schválená Wilsonom. 30. júna 1922 pod tlakom židovského lobingu ustúpil aj Kongres USA. 24. apríla 1920 bola na konferencii v San Remo deklarácia schválená ako základ povojnového urovnania v Palestíne a o dva roky neskôr bola zahrnutá do textu britského mandátu na správu Palestíny, schváleného Spoločnosťou národov. Takto niekoľko riadkov na kúsku papiera otvorilo Pandorinu skrinku. A dalo tak začiatok všetkým krvavým vírom našej doby. Skutočne apokalyptickej realite.
Na konci roku 2004 sa medzi intelektuálnou elitou arabského sveta uskutočnil prieskum o postoji k „Balfourovej deklarácii“ a 24-tisíc Arabov, držiteľov prestížnych univerzitných diplomov, ju označilo za „najstrašnejší dokument uplynulého tisícročia“. Nie je to zlé, čo? Už 7. novembra 1917, v deň zverejnenia „Balfourovej deklarácie“, Arabi dokonale pochopili zmysel blížiacej sa apokalypsy. Preto sa práve tento deň stal dňom eschatologickej katastrofy nielen pre historické Rusko, ale aj pre Blízky východ a pre celý náš svet ako celok.
- „Benjamin Freedman varuje Ameriku“
Existuje zaujímavý dokument, s ktorým by sa mal oboznámiť každý, kto chce pochopiť, čo sa dnes deje vo svete. Zvyčajne sa nazýva: „Benjamin Friedman varuje Ameriku“ (Prejav na zhromaždení patriotov v hoteli „Willard“, Washington, 1961). Podstatu tohto prejavu možno vyjadriť jednou výstižnou vetou: sionisti úplne ovládajú našu vládu a po tom, čo nás vtiahli do dvoch svetových vojen, plánujú vtiahnuť Spojené štáty do tretej. Ako vidíme, jeho výrok je viac než aktuálny. A samotný Benjamin Freedman – to nie je žiadna obyčajná osobnosť.
Narodil sa v New Yorku v roku 1890, bol úspešným židovským podnikateľom (istý čas vlastnil spoločnosť Woodbury Soap), osobne sa poznal s Berniem Baruchom, Samuelom Untermayerom, Woodrowom Wilsonom, Franklinom Rooseveltom, Josephom a Johnom Kennedyovcami. Bol tiež účastníkom Versaillskej konferencie, na ktorej Baruch a Wilson rozdeľovali povojnový svet. V roku 1946 sa však Freedman rozišiel s organizovaným židovstvom, prijal katolícku vieru a zvyšok života venoval odhaľovaniu sionistov. O týchto odhaleniach, týkajúcich sa predovšetkým „Balfourovej deklarácie“, bude reč.
V roku 1912, počas volebnej kampane Wilsona, ktorú viedla bankárska elita na čele s Henrym Morgenthauom , bol Freedman jeho „dôverníkom“ a „spojovacím článkom medzi ním a pokladníkom Rollom Wellsom“, pričom mal možnosť zúčastňovať sa stretnutí Wilsona a jeho židovského okolia a veľa toho počuť:
„Počul som, ako prezidentovi vtĺkali do hlavy myšlienku pevnej dane z príjmu, ako aj tej inštitúcie, ktorá sa neskôr stala známou pod názvom ‚Federal Reserve‘… Počul som, ako ho nabádali, aby viedol rokovania so sionistickým hnutím. Sudca Brandeis a Wilson si boli vtedy blízki ako dva prsty na tej istej ruke.“ Freedman však ďalej poznamenáva: „Wilson chápal podstatu diania nie viac ako dojča – bol to úplne nekompetentný človek.“
Inými slovami, Freedman nebol zasvätený do hlbín „sprisahania proti civilizácii“ (ako to vyjadrila Nesta Websterová). Bol človekom blízkym sprisahancom, ale stál mimo ich kruhu. Bol však pozorným pozorovateľom, dostávali sa k nemu rôznorodé informácie a bol schopný vyvodzovať závery. Môžeme teda jeho slovám plne dôverovať, pričom si však uvedomujeme, že samozrejme nevedel všetko, jeho interpretácie nie sú vždy presné a jeho presvedčenia sú niekedy bizarné.
Vo svojom legendárnom prejave Freedman tvrdí, že práve východoeurópski sionisti uzavreli dohodu s britskou a americkou vládou, pričom spojili otázku vstupu Ameriky do vojny s britskými zárukami odovzdania Palestíny Židom:
„Zaručujeme vám vstup USA do vojny ako vášho spojenca v prípade, že sľúbite, že po víťazstve v tejto vojne a porážke Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Turecka nám odovzdáte Palestínu“ – s takýmto návrhom sa sionisti obrátili na britské ministerstvo obrany, po čom odišli do Ameriky a uzavreli dohodu s Wilsonovou vládou: „A zrazu sa všetko zmenilo, podobne ako semafor na ulici, ktorý pred sekundou svietil červenou, a teraz svieti zelenou. Tam, kde boli všetky noviny pronemecky naladené, kde reportéri lamentovali nad ťažkosťami, ktoré prežíva Nemecko… Nemcov začali zavaľovať prívalmi špiny. Nemci sa zrazu premenili na zloduchov, ktorí strieľajú sestry milosrdenstva, odrezávajú ruky dojčatám atď.“
Potom, čo Wilson vyhlásil Nemecku vojnu, sionisti oslovili britskú vládu a vyhlásili:
„Nuž, my sme splnili našu časť dohody. Poďme písomne potvrdiť váš zámer splniť svoj sľub a odovzdať nám Palestínu po tom, čo v tejto vojne zvíťazíte.“ A tak, podľa Freedmana, vznikla preslávená „Balfourova deklarácia“ (Balfour Declaration).
„Keď vojna skončila,“ pokračuje Freedman, „a Nemci pricestovali do Paríža na mierovú konferenciu v roku 1919, bolo tam 117 Židov – delegácia zastupujúca záujmy židovského národa na čele s Bernardom Baruchom. Bol som prítomný na tej konferencii, takže viem, o čom hovorím… Židia prítomní na konferencii, ktorí rozkúskovali Nemecko a prekresľovali politickú mapu Európy…, sa pýtali: „A čo tak, keby ste nám odovzdali Palestínu?“ A predložili „Balfourovu deklaráciu“, čo bolo pre Nemcov úplným prekvapením. Nemci konečne všetko pochopili: „Tak o to tu ide! Preto USA vstúpili do vojny!“ Po prvýkrát si uvedomili, že boli porazení a boli nútení platiť obrovské reparácie len preto, že sionisti chceli získať Palestínu za každú cenu.
Až do tej doby – pokračuje Freedman – sa Židom v žiadnej inej krajine sveta nežilo tak pohodlne ako v Nemecku. Mali tam pána Rathenaua, ktorý v tejto krajine možno stokrát prevyšoval Bernarda Barucha, pokiaľ ide o vplyv v priemysle a vo finančnej sfére. Mali tam pána Balina, ktorý vlastnil dve veľké lodné spoločnosti – „North German Lloyd’s“ a „Hamburg-American Lines“. Mali tam pána Bleichrodera – bankára, ktorý obsluhoval rodinu Hohenzollernovcov. V Hamburgu mali rodinu Warburgovcov – najväčších obchodníkov a bankárov na svete. Je jednoznačné, že Židia v Nemecku prosperovali. A teraz si Nemci hovorili: „No, to je priam výpredaj krajiny!“
…Všimnite si,“ pokračuje Freedman, „že v tom čase bolo Nemcov 80–90 miliónov, zatiaľ čo Židov v Nemecku bolo len 460 000 – celkom len 0,5 % obyvateľstva. A pritom Židia kontrolovali celú tlač a väčšinu odvetví hospodárstva, keďže mali lacné peniaze v čase, keď sa predávalo všetko, čo sa dalo predať (máme na mysli obdobie hyperinflácie, keď Židia skutočne vykúpili celé Nemecko za smiešne peniaze – V. M.)“. Ďalej Freedman hovorí, že „keď Nemci pochopili, že za porážku Nemecka sú zodpovední Židia“, prijali proti nim rad legislatívnych opatrení, čím ich v čo najväčšej miere izolovali, „rovnako ako by Rusi začali izolovať Číňanov, černochov, katolíkov alebo kohokoľvek iného, kto by ich zradil nepriateľovi a stal by sa príčinou ich porážky vo vojne“.
Svetové židovstvo na to reagovalo konferenciou v Amsterdame v júli 1933, na ktorej predložilo Nemecku ultimátum s požiadavkou, aby odvolali Hitlera a vrátili Židom ich „predchádzajúce postavenie, bez ohľadu na to, či boli komunisti alebo niečo iné“. Samozrejme, „Nemecko odmietlo politicky kapitulovať pred Židmi“, a vtedy sa pán Samuel Untermyer – vedúci americkej delegácie a predseda tejto konferencie – vrátil do USA a priamo z paluby parníka sa vybral do štúdia ABC, aby v rozhlasovom prejave adresovanom celej Amerike vyhlásil, „a to veľmi emotívne: „Odteraz Židia celého sveta vyhlasujú Nemecku svätú vojnu… Použijeme proti nim celosvetový bojkot. To ich zničí, keďže sú závislí od svojho vývozu.“
A skutočne, Nemecko muselo dovážať dve tretiny všetkých potravín. A kúpiť ich bolo možné len za peniaze získané z vlastného vývozu. Ak by teda Nemecko prišlo o možnosť vyvážať svoje tovary, dve tretiny jeho obyvateľstva by museli zomrieť od hladu. A ani pre zostávajúcu tretinu by potravín nestačilo v dostatočnom množstve.“ Text vyhlásenia Untermayera bol uverejnený v denníku „New York Times“ 7. augusta 1933. Rooseveltova administratíva podporila bojkot, ktorý, ako tvrdí Freedman, „bol natoľko účinný, že v žiadnom obchode v žiadnej krajine sveta nebolo možné nájsť ani jednu vec s označením ‚Vyrobené v Nemecku‘“.
Freedman teda uzatvára: „Jediným dôvodom vzniku antisemitských nálad v Nemecku bola zodpovednosť Židov za vypuknutie prvej svetovej vojny a za celosvetový bojkot Nemecka. Bezpochyby boli zodpovední aj za rozpútanie druhej svetovej vojny. Zajtra sa vaši synovia môžu vydať do tretej svetovej vojny a vy o nej nebudete vedieť absolútne nič, rovnako ako ste nevedeli o dohode uzavretej v roku 1916 v Londýne medzi sionistami a britským ministerstvom obrany, kvôli ktorej bola americká mládež poslaná do vojny v Európe.“ No, znie to viac než aktuálne, nie je to tak?
„Vedeli ste o tom vtedy?“ pýta sa Freedman. „Žiaden obyčajný človek v USA o tom nevedel. Vtiahli nás do prvej svetovej vojny, vtiahli nás vtedy, keď sme politicky spali. Poslali našich synov na masaker. Prečo?“ Odpoveď je zrejmá: kvôli tomu, že sme pre nich svojou krvou dobyli Palestínu.“ „Vlastne to nie je prekvapujúce,“ uzatvára Freedman svoj vášnivý prejav. „Veď oni kontrolujú noviny, časopisy, rádio, televíziu, vydavateľov kníh, keďže majú ministrov a politikov, ktorí vystupujú v televízii vo vašom jazyku. Uverili by ste, že čierne je biele, keby vám to dosť často vtĺkali do hlavy. A nikto by sa neodvážil vám to vyčítať.“ Takto na vec nazerali čestní Židia. Ale aj celá Európa bola šokovaná udalosťami prvej svetovej vojny.
- Katastrofa arabského sveta
Ak Európa s hrôzou hľadela na boľševizmus a obávala sa revolučných hrôz u seba doma, tak rovnako vnímali „Balfourovu katastrofu“ aj tí, u ktorých už vypukla? Pred prvou svetovou vojnou sa väčšina islamských území nachádzala v oblasti Osmanskej a Britskej ríše. V roku 1915 sľúbili Angličania a Francúzi šarífovi Mekky, Humajnu bin Alímu, vytvorenie jednotného nezávislého panarabského štátu v Levante (Sýria, Palestína, Libanon) výmenou za pomoc Arabov v boji proti Osmanom. Arabi uzavreli dohodu s Antantou a postavili sa proti svojmu suverénovi v Istanbule.
Výsledok vojny bol sklamaním. Namiesto sľúbeného jednotného štátu sa Arabom dostala anglo-francúzska koloniálna expanzia: Sýria (vrátane osmanského autonómneho kresťanského Libanonu a priľahlých oblastí, z ktorých vznikla Libanonská republika) prešla pod kontrolu Francúzska, Mezopotámia a Palestína – pod kontrolu Britov. Ale čo bolo ešte horšie: na základe výsledkov vojny bola Palestína podľa „Balfourovej deklarácie“ sľúbená Židom. Moslimovia si konečne uvedomili, že Angličania sú zradní klamári a skutoční sluhovia Dajjála, o čom výrečne svedčila ich servilnosť a bezmocnosť voči Židom.
Rovnako ako Nemci, aj Arabi sa považovali za „obete Versailleského mieru“, podlo podvedení zradnými darebákmi. To všetko dalo podnet na ďalší vývoj arabského nacionalizmu, panarabizmu a sebaurčenia Arabov ako celku. Po skončení prvej svetovej vojny ovládala Veľká Británia Palestínu, Irak, Egypt a územia šejkov na Arabskom polostrove, Francúzi ovládali krajiny Maghrebu: Maroko, Tunisko, Alžírsko, ako aj Sýriu a Libanon, a Taliansko ovládalo Líbyu. V Istanbule sa v dôsledku mladotureckej revolúcie, uskutočnenej v čisto „februárovom“ duchu a pod čisto „februárovými“ zástavami (ľudia ako Miljukov sa hrdo nazývali mladoturci), dostal k moci Kemal Atatürk – turecký „Kerenskij“, ktorý mal o niečo viac šťastia ako ten ruský.
Všetkým bolo dobre známe aj to, že kolískou mladoturkov sa stala protomasonská strana „Jednota a pokrok“, pochádzajúca zo židovskej Solúne, ktorej kosť tvorili potomkovia sekty Dönme, židovských odpadlíkov, nasledovníkov falošného mesiáša Sabbataja Zeviho, ktorý prijal islam. Pre náboženských vodcov moslimov bola teda situácia celkom jasná: vojnu v Európe zorganizovali sionisti s cieľom zničiť islamský svet. Po zničení Osmanskej ríše a oklamaní Arabov sa sionisti výrazne priblížili k svojmu stáročnému snu – získaniu Palestíny.
A kým Sabbatai Zevi viedol davy fanatických Židov na Konštantínopol, veriac, že sultán mu udelí vládu nad svetom, pragmatickí židovskí bankári 20. storočia jednoducho vymámili od Angličanov „Balfourovu deklaráciu“, ktorá začínala slovami „Vážený lord Rothschild“, čím urobili posledný krok k vzniku židovského štátu a následnej svetovej nadvláde, predpovedanej v islamských náboženských knihách. Takéto boli pre moslimov zrozumiteľné dôsledky prvej svetovej vojny. V rokoch 1920–1930 to už jasne vyslovovali takí vodcovia arabského sveta, ako bol najvyšší mufti Jeruzalema Amin al-Husseini.
A samozrejme, v mysliach Arabov už silno znie trúbenie súdneho dňa, trúbenie eschatológie. Podľa islamskej mystiky sa Židia, kedysi národ, ktorému boli darovaní veľkí proroci, naplnili pýchou a stali sa nositeľmi démonického ducha Dajjála. Vyriešenie konfliktu so Židmi islamská eschatológia pripisovala koncu dejín. A zdá sa, že tento čas sa skutočne blížil. Udalosti začiatku 20. storočia, najmä koniec prvej svetovej vojny, ktorý sa pre arabský svet skončil úplnou katastrofou, nemohli Arabov nepresvedčiť o tom, že „čas sa blíži!“
V tej dobe židovská komunita v Medine využila všetky svoje kontakty, peniaze a vplyv, aby pomohla mladému hnutiu proroka Mohameda postaviť sa na nohy. Židia tak chceli z Arabov zostaviť nábožensky motivovanú armádu, ktorú by nasadili proti svojmu nepriateľovi, Byzancii. Avšak známe sebavedomie a povýšenectvo Židov čoskoro urobili svoje: Mohamed sa pohádal so svojimi židovskými priateľmi a islam nadobudol nielen silné antikresťanské, ale aj rovnako silné protižidovské zameranie.
Napriek podobnosti učení (Mohamed vlastne ani netvrdil, že zakladá nové náboženstvo, ale hovoril, že napravuje skreslenia, ktoré do božskej pravdy vniesli Židia a kresťania) sa nasledovníci Proroka stali nepriateľmi Izraela. Nedá sa však povedať, že by sa táto nenávisť v priebehu uplynulých storočí až tak veľmi rozhorela. Skôr naopak: pod vládou moslimov (spomeňme si aspoň na stredoveké moslimské Španielsko) sa Židom žilo spravidla viac než pohodlne. Ale „Balfourova deklarácia“ všetko zmenila: pochodeň skrytej nenávisti jasne vzplanula a vystúpila až do samých nebes.
Ako už dávno pred týmito udalosťami prorocky napísal vynikajúci ruský publicista a politický činiteľ Alexej Semjonovič Šmakov (1852–1916): „Ak budú svetové veľmoci natoľko krátkozraké, že dopustia vznik nového Izraela, vojny na Blízkom východe nikdy neskončia“…
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
