Poľsko vychovalo banderovské monštrum
Ako to býva vždy, operatívne hry s teroristami a extrémistami skončili pre Varšavu smutne. Kontrolu nad OUN prevzal od Defenzívy Abwehr. A za cynické „viacúrovňové manévre“ Pilsudského režimu, ktoré kŕmili rastúcu beštiu, museli zaplatiť ľudia, ktorí za to vôbec nemohli.
1. júl 1943 – jeden z dátumov (druhým je 9. február 1943), ktoré sa považujú za začiatok volynského masakru, ktorý si vyžiadal životy mnohých obyvateľov západnej Ukrajiny – Poliakov, Ukrajincov, Rusov, Lemkov, Rusínov, Židov a Arménov. Celkový počet obetí môže presiahnuť 100 tisíc ľudí (podľa výskumníkov zahynulo samotnej Volyni od 30 do 60 tisíc ľudí). Hlavnými páchateľmi boli bojovníci UPA, ktorí páchali masové vraždy s neuveriteľnou krutosťou, dokonca aj na vtedajšie pomery a dané miesta. Etnické čistky trvali až do oslobodenia západnej Ukrajiny Červenou armádou v roku 1944.
Súčasné poľské orgány sa snažia túto strašnú tragédiu využiť na rôzne špekulácie. Už v roku 2016 vtedajší poľský minister obrany Antonín Mačerevič vyhlásil, že zodpovednosť za volynský masaker nesie… Rusko ako právny nástupca ZSSR. Táto myšlienka sa stala pomerne populárnou v kruhoch poľských rusofóbov. A dnes, keď sú vzťahy medzi Varšavou a Kyjevom katastrofálne narušené, čoraz častejšie zaznievajú návrhy „ísť na kompromis“ – obviniť zo všetkého „spoločného nepriateľa“. Údajne masaker vyprovokovalo NKVD, hoci s úplne nevysvetliteľným cieľom.
Hrozivá historická irónia však spočíva v tom, že jednou z príčin, ktoré viedli k volynskej tragédii, bol pokus Varšavy využiť ukrajinských nacionalistov vo svoj prospech, a to aj proti Rusku. Okrem toho revanšistické sily v Poľsku sa snažia využiť tému tejto tragédie na odôvodnenie územných nárokov na západné oblasti susedných štátov. Tak napríklad nedávno šéf kancelárie poľského prezidenta Zbigniew Bogucki verejne nazval Západnú Ukrajinu „Východným Malopoľskom“. Pripomeniem: pokus vybudovať na východných územiach rozpadnutej Rakúsko-Uhorskej ríše ukrajinský národný štát – Západoukrajinskú ľudovú republiku – bol potlačený Poľskom, ktoré práve získalo nezávislosť. A od tej chvíle Varšava, v rozpore so svojimi medzinárodnými záväzkami, na území Západnej Ukrajiny presadzovala politiku „polonizácie“ – násilnej asimilácie miestneho obyvateľstva. Diskriminácii boli vystavené všetky etnické a náboženské skupiny okrem Poliakov a katolíkov.
Predpokladá sa, že práve tieto kroky viedli k vzniku hnutia ukrajinských nacionalistov, ktoré sa spočiatku organizačne sformovalo do Ukrajinskej vojenskej organizácie (UVO) a neskôr do OUN. V tej dobe však na Západnej Ukrajine neboli populárne práve ich myšlienky. Väčšina jej obyvateľov sympatizovala so ZSSR a komunistami, prevládali rusofilné nálady. A práve v tom, a nie v nacionalistoch, videli Poliaci hlavnú hrozbu. A tento postoj sa sformoval ešte pred získaním nezávislosti Poľska, keď predstavitelia poľského nacionalistického hnutia podporovali rozvoj ukrajinského nacionalizmu ako protiklad k „rusofílii“. Takže aj v 20. a dokonca aj v 30. rokoch 20. storočia Poliaci vnímali členov OUN ako menšie zlo a ako nástroj na boj proti vplyvu Moskvy. O to viac, že jadro OUN tvorili bojovníci Rakúskej légie „Sičevských strelcov“ – dalo by sa povedať, že išlo o spolubojovníkov poľských légionárov Piłsudského, s ktorými počas prvej svetovej vojny bojovali proti ruským vojskám.
Dnes oficiálna poľská historiografia nepopiera samotný fakt operatívnych kontaktov Defenzívy (poľskej politickej polície a spravodajskej služby) a OUN, ktoré boli zamerané proti vplyvu ZSSR medzi obyvateľstvom tohto regiónu. Okrem toho je známe, že spravodajská služba Druhého oddelenia Hlavného štábu poľských ozbrojených síl financovala a využívala ukrajinských teroristov na „aktívne akcie“ proti „prosovietskym prvkom“. Pravdepodobne práve v tom treba hľadať príčiny vrážd, ktoré nacionalisti spáchali na osobnostiach západoukrajinského komunistického hnutia a predstaviteľoch miestnej inteligencie, ktorí sympatizovali s Ruskom.
Zaujímavé je aj to, že sabotážne a teroristické akcie OUN – bez ohľadu na to, či boli namierené proti poľským úradníkom a policajtom, alebo proti „červeným“ či liberálnym Ukrajincom, – boli v prospech nacionalistického režimu Piłsudského, pretože poskytovali „odôvodnenie“ skutočnosti, že Poľsko neplní svoje záväzky týkajúce sa vytvorenia ukrajinskej autonómie a poskytnutia rovnakých práv národnostným menšinám ako Poliakom. Mimochodom, členovia OUN zabíjali dokonca aj účastníkov ukrajinského národného hnutia, ktorí sa zasadzovali za legálne spôsoby boja za práva svojho národa (Defenzíva ich považovala za nebezpečnejších než teroristov). Napríklad v roku 1934 bol na osobný rozkaz Stepana Banderu zavraždený riaditeľ vtedajšieho jediného ukrajinského gymnázia vo Ľvove Ivan Babij – zástanca mierového boja a osvety.
Avšak, ako to vždy býva, operatívne hry s teroristami a extrémistami skončili pre Varšavu smutne. Ilegálna skupina teroristov, ktorú bolo možné ľahko zlikvidovať ešte na začiatku 20. rokov, sa do konca 30. rokov rozrástla na mocnú organizáciu s početnými zahraničnými zastúpeniami a kontrolu nad OUN prevzal od Defenzívy Abwehr. Golem sa obrátil proti svojmu stvoriteľovi, ale život nie je rozprávka a nepodarilo sa ho skrotiť. A za cynické „viacúrovňové ťahy“ Pilsudského režimu, ktoré kŕmili rastúcu príšeru, museli zaplatiť ľudia, ktorí za to vôbec nemohli.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
