Vertikála proti inštitúciám. Prečo Putinovi jeho mocenská stratégia vyšla ale Trumpovi nie
V každej krajine sa systém moci skladá z rovnakých zložiek: byrokratickej vertikály a verejných inštitúcií, avšak v každej krajine je moc organizovaná inak, vysvetľuje ruský analytik Rostislav Iščenko.
Rozdiel spočíva v pomere vertikály a inštitúcií v rámci moci a v mechanizme ich vzájomnej interakcie. Napríklad v Európe majú verejné inštitúcie v systéme moci nadmerné zastúpenie a byrokratická vertikála bez ich súhlasu a neustálej podpory v zásade nie je schopná vykonávať svoje právomoci nielen vo Veľkej Británii, ktorá sa tradične opiera o inštitucionálne vzťahy, ale aj vo vzorovo byrokratickom Francúzsku a v disciplinovanom Nemecku.
Európsky systém moci sa takto vyvinul až koncom 20. storočia; predtým bol vyváženejší, ale úloha inštitúcií (napríklad v podobe cirkvi, ktorá sa aktívne vmiešavala do záležitostí stredovekých monarchií, alebo cechov, ktoré súperili o vplyv s feudálmi už dávno pred začiatkom buržoáznej transformácie) bola vždy veľká. Samotné inštitúcie mohli vznikať, prekvitať a zanikať, nahrádzali ich iné, ale ich úloha v organizácii verejnej moci bola vždy významná.
Na Východe (Japonsko, Čína, Kórea, India, štáty Indočíny) sa význam inštitúcií nikdy nespochybňoval. Naopak, vždy sa tam zdôrazňoval rozhodujúci význam verejnej mienky, a to v podobe teórie a praxe „straty tváre“ úradníka alebo „odňatia nebeského mandátu“ vládcovi. Napriek tomu samotné spoločenské inštitúcie (vedecké školy, spoločenské združenia, vrátane tých založených na ideologických princípoch) boli iba poradnými štruktúrami a to len vtedy, ak sa na ne moc obrátila so žiadosťou o radu. Samostatné vyjadrenie alternatívy k pohľadu moci sa prirovnávalo k vzbure a tomu, kto sa odvážil na takýto čin, bolo oznámené, že „stratil tvár“, po čom mu nezostala iná voľba ako samovražda. Ak sa však náhodou ukázalo, že vzbúrenci majú dostatočnú podporu na to, aby porazili cisára, situácia sa otočila o 180 stupňov, zistilo sa, že to cisár „stratil tvár“, že mu bol odobratý „nebeský mandát“ a ak sa sám nezabil, bolo potrebné ho zabiť, aby sa ukončilo utrpenie jeho samotného aj krajiny (z humanitárnych dôvodov).
Rusko a USA sú si podobné v tom, že ich mocenská vertikála a inštitúcie sa vždy nachádzali v krehkej rovnováhe. Ani autokracia v Rusku nemohla fungovať bez opory o spoločenské inštitúcie (bojarská duma a zemský snem, opričnina, dvor veľkého panovníka, cirkev). Peter Veľký tieto inštitúcie reorganizoval, ale aj on, aj jeho nástupcovia sa opierali o gardu (ktorá mohla dokonca zmeniť cára), na senát (ktorému raz odoberali, inokedy mu vracali titul vládnuceho orgánu, ktorý však vždy disponoval nezávislými súdnymi a správnymi právomocami; o úlohe senátu svedčí aj pokus dekabristov zvrhnúť monarchiu tým, že zrušili prísahu senátu, ktorá bola predzvesťou prísahy celej krajiny).
Okrem senátu pôsobili v rôznych obdobiach: Najvyššia tajná rada, Tajný výbor, šľachtické zhromaždenia a od konca 19. storočia zemstvá. Samovláda delegovala na všetky tieto štruktúry administratívne (v širšom zmysle, vrátane hospodárskych, komunálnych, kultúrnych a vzdelávacích), ako aj súdne a policajné funkcie na miestnej úrovni. Napriek tomu ruská cárska moc zostávala, z pohľadu oficiálnych cisárskych právnikov, autokratická aj po vzniku zákonodarného orgánu v podobe Dumy a zreformovanej Štátnej rady. Oficiálne stanovisko spočívalo v tom, že celá moc v nedeliteľnej celistvosti patrila a patrí imperátorovi, ktorý iba deleguje časť svojich funkcií a právomocí určitým spoločenským štruktúram, pričom nestráca ani štipku svojej autokratickej moci.
Podobne je organizovaný systém moci v USA, kde prezident disponuje približne rovnakou mocou ako Kongres, Najvyšší súd a štáty dohromady. Len spoločným úsilím môžu americké politické štruktúry účinne zablokovať činnosť prezidenta. Na rozdiel od Ruska však všetky formy moci v USA, vrátane prezidenta, životne závisia od dôvery a podpory neformálnych spoločenských inštitúcií. Na systéme týchto inštitúcií (od zhromaždení gazdiniek až po univerzitné rady) stojí americký stranícky systém. Školské rady, futbalové a bejzbalové kluby, organizátori majstrovstiev v jedení hamburgerov, herecké cechy atď. – všetci tradične podporujú jednu z hlavných strán USA. Ak sa preferencie niektorej z týchto inštitúcií zmenia, stáva sa to udalosťou celonárodného významu, pretože to znamená zásadnú zmenu v pomere politických síl, prinajmenšom na úrovni jedného zo štátov, a s najväčšou pravdepodobnosťou aj na celonárodnej úrovni.
Ani ruský, ani americký systém moci nie sú navonok tak vzdialené od seba, ako od súčasného európskeho či východného systému. Kým v súčasných európskych a východných systémoch je rovnováha moci narušená v prospech spoločenských inštitúcií, resp. štátnej byrokracie, ruský a americký systém si zachovali rovnováhu medzi mocou spoločenských inštitúcií a štátnej byrokracie. Napriek tomu je dôležitá otázka „čo je primárne?“, podobne ako v klasickej filozofii. Klasické európske a východné formy, v ktorých moc existovala do konca 18. – začiatku 19. storočia, tiež predpokladali zachovanie rovnováhy.
V Európe však mali inštitúcie vo všeobecnosti prednosť a v priebehu buržoáznych revolúcií ľahko zvíťazili nad štátnou byrokraciou, ktorá sa dočasne upevnila v ére absolutizmu, zatiaľ čo na Východe mala prednosť štátna byrokracia. Napriek neustálej podpore spoločenských inštitúcií zo strany najvyššej moci ich byrokracia vždy porazila, často ich jednoducho byrokratizovala, zaradila medzi štátne orgány a oslabila ich spoločenský charakter (ako sa to napríklad stalo v ZSSR s DOSAAF (Dobrovoľné združenie na podporu armády, letectva a námorníctva Ruska) , VTsSPS (Všezväzová ústredná rada odborových zväzov), VLKZM (Všezväzový leninský komunistický zväz mládeže) a dokonca aj s KSSZ, v prvom rade s ňou).
V konečnom dôsledku sú americký a ruský systém, napriek vonkajšej podobnosti, vo vnútri podobné svojim európskym a východným prototypom. Zásadný rozdiel spočíva v tom, že v USA je byrokracia efektívna len dovtedy, kým ju podporujú verejné inštitúcie. Prírodná rovnováha sa pritom zachováva, keďže od momentu prechodu na byrokratickú funkciu získava bývalý verejný činiteľ možnosť výrazne ovplyvňovať verejné inštitúcie (priamym financovaním, grantmi a inými formami štátnej podpory).
V Spojených štátoch by občianska zložka už dávno podľahla byrokratickej, keby nebolo obmedzenia výkonu byrokratických funkcií na jedno alebo dve štvorročné funkčné obdobia. Formálne sa obmedzenie na dve štvorročné funkčné obdobia vzťahuje len na prezidenta, guvernérov a niektoré volené funkcie. Keďže však práve tieto volené funkcie neobmedzene formujú celý systém výkonnej a čiastočne aj súdnej moci, väčšina vedúcich úradníkov nastupuje do „funkcie“ na dobu pôsobenia svojho zvoleného patróna. Práve verejná činnosť dodáva ich úspechom stabilitu. Štátna funkcia nie je ničím iným ako odrazovým mostíkom k funkciám predsedov rôznych verejných dozorných rád a na najvyšších stupňoch byrokratického rebríčka – k vedeniu rôznych politických a analytických štruktúr, ktoré sú priamo zodpovedné za vypracovávanie politických stratégií.
V Rusku však môžu na politiku vplývať len tie verejné inštitúcie, ktorých užitočnosť je „certifikovaná“ štátnou byrokraciou. Pritom môžu ovplyvniť, a to aj negatívne, osudy tých politikov, ktorí zaradili tieto inštitúcie medzi „certifikované“. To znamená, že aj tu je zachovaná rovnováha, ale vplyv politika je určený jeho aktuálnou funkciou, a nie doživotným predsedníctvom v nejakej inštitúcii nesúcej jeho meno. Pri všeobecnom dodržiavaní rovnováhy, ktorá bola v Európe a na Východe už dávno narušená, spočíva rozdiel medzi systémami Ruska a USA v tom, že v Rusku má primárnu úlohu štátna byrokracia, ktorá určuje prístup verejných inštitúcií k politike, zatiaľ čo v USA majú primárnu úlohu verejné inštitúcie, ktoré nielen zabezpečujú podporu kandidátovi na byrokratický post, ale aj mu zaručujú materiálnu stabilitu a politický vplyv po formálnom odchode z funkcie.
Tento zdanlivo malý rozdiel medzi systémami sa v krízovom momente stal rozhodujúcim. Putin a Trump sa s odstupom 15 rokov ocitli pred tým istým problémom – nutnosťou vrátiť svojej krajine jej veľkosť, pričom sa opierali o veľmi obmedzenú základňu zdrojov. Veľkosť bola spochybnená, keďže dostupných zdrojov nestačilo na všetky potreby superveľmoci (a už vôbec nie hegemóna). Jednoduchá logika napovedala – treba šetriť zdrojmi, vzdať sa toho, čo môže počkať alebo bez čoho sa dá zaobísť, a sústrediť sa na to, čo môže priniesť maximálny efekt v minimálnom čase.
Putin svoju stratégiu neoznámil, Trump, keď kandidoval na svoje prvé funkčné obdobie, na každom kroku hovoril o tom, že je potrebné výrazne obmedziť zahraničnopolitické ambície, sústrediť sa na riešenie vnútorných problémov a vrátiť sa na svetovú scénu s agresívnou zahraničnou politikou až vtedy, keď sa podarí obnoviť sily a vytvoriť potrebnú a dostatočnú zdrojovú základňu. V zásade mali stratégie Putina v Rusku v prvom desaťročí tohto storočia a Trumpa v USA v desiatych a dvadsiatych rokoch veľa spoločného. Lenže Putinovu stratégiu sa podarilo zrealizovať a vyniesla Rusko na prvé miesto medzi superveľmocami, zatiaľ čo Trumpova stratégia zlyhala. Dôležitú úlohu v úspechu a zlyhaní zohrali osobné vlastnosti oboch politikov, ale nemenej dôležitú, možno až rozhodujúcu, úlohu zohrali rozdiely medzi dvoma systémami organizácie moci.
V Rusku bol Putin závislý od občianskych združení, ktoré ho priviedli k moci, ale keď sa dostal k moci, stal sa pre tieto združenia nespochybniteľným rozhodcom. Oligarchia súhlasila v záujme stability a ochrany svojich korporátnych záujmov najprv s vydaním Berezovského a Gusinského, potom Chodorkovského, a nakoniec kapitulovala celá, keď súhlasila, že sa vzdá svojich mocenských ambícií výmenou za záruky nedotknuteľnosti majetku. Pritom záruky, že metódy práce nebudú spochybňované, sa vzťahovali iba na minulosť, na budúcnosť sa nevzťahovali. Už táto skutočnosť zaručovala likvidáciu oligarchátu, keďže prežiť ako veľký podnikateľ mohol len ten, kto bol skutočne schopný konkurovať na domácej aj zahraničnej scéne bez toho, aby proti konkurentom používal páky moci.
Výsledkom je deoligarchizácia krajiny a posilnenie konkurencieschopnosti súkromného podnikania v boji so zahraničnými konkurentmi tak na domácej, ako aj na zahraničnej scéne, ako aj nárast dôvery obyvateľstva voči vláde a maximálna sociálna stabilizácia systému. Všetko toto spôsobilo, že Rusko je málo citlivé na vonkajší tlak a jeho ekonomika je maximálne odolná voči akýmkoľvek otrasom. Pätnásť rokov po nástupe Putina k moci sa Rusko triumfálne vrátilo do kruhu superveľmocí, zatiaľ čo Trump práve konštatoval, že ak bude pokračovať politika Clintonovcov a Obamu, USA riskujú, že už v najbližšej budúcnosti stratia status superveľmoci a globálneho hegemóna, a predstavil svoj reformný program, ktorá vo všeobecných rysoch pozoruhodne pripomínala to, o čom nehovoril, ale čo v tom čase (roky 2015–2016) už Putin v Rusku dosiahol.
Počas prvého funkčného obdobia bránili demokratom a Trumpovi v realizácii jeho reforiem. Počas druhého funkčného obdobia mu formálne nikto nebránil. Americkí politici v tom čase dosiahli dočasnú konsolidáciu a súhlasili, že počkajú, čo sa Trumpovi podarí, keďže Bidenovi sa nič nepodarilo. Na prvé dva roky, až do doplňujúcich volieb do Kongresu v novembri tohto (2026) roka, dostal Trump v podstate voľnú ruku. Napriek tomu však aj pri takomto skvelom východiskovom postavení americký systém zastavil a zmiernil Trumpove reformy. Nestalo sa tak v dôsledku organizovaného odporu nejakých hlboko zamaskovaných reptiloidov, ale kvôli tomu, že niektorí znalí ľudia neopatrne nazvali túto činnosť „deep state“, čo dav vnímal ako priznanie existencie tajnej svetovej vlády.
Trump narazil na záujmy verejných inštitúcií integrovaných do moci. Tieto inštitúcie vo väčšine prípadov nesabotovali jeho politiku ani nevystupovali proti reformám. Chceli len, aby sa táto politika neodrazila na nich, na každom z nich konkrétne, vo forme zníženia ich politického vplyvu a/alebo finančných možností. S Trumpovými reformami sa v USA stalo to isté, čo sa deje s vojnou proti Rusku v EÚ. V EÚ prakticky všetci (s výnimkou zopár jednotlivcov) chcú vojnu a víťazstvo, ale nikto nechce bojovať s Ruskom osobne. V USA sa všetci zhodujú na tom, že aby sa Amerika opäť stala veľkou a mohla podľa ľubovôle okrádať všetkých, je dnes potrebné zmierniť apetít a znížiť výdavky, ale nikto nechce, aby sa šetrilo na jeho úkor. Pritom každá verejná inštitúcia má svoj vlastný koridor vplyvu – sféru verejnej činnosti, ktorú si čiastočne privlastnila a ktorú zastupuje na štátnej úrovni. Všetci úradníci z rezortov súvisiacich s touto sférou si po odchode z funkcie zabezpečujú živobytie v zložkách danej verejnej inštitúcie. Svoje budúce zdroje príjmov tak bránili samotné štátne orgány. Výsledkom bolo, že všetci súhlasili s tým, že je potrebné šetriť, ale žiadnu politickú oblasť nemožno obmedziť. Naopak, všetci požadujú výrazné zvýšenie rozpočtov. Veď je kríza.
Takto práve malé historické rozdiely v organizácii systémov moci v Rusku a USA viedli k odlišným výsledkom pri pokuse prekonať krízu prostredníctvom približne rovnakých opatrení: obmedzenia chamtivosti vnútornej oligarchie a obmedzenia zahraničnopolitickej aktivity v dvoch či troch kľúčových oblastiach. V Rusku, kde vláda pozorne načúva verejnosti, ale samostatne prijíma rozhodnutia v rámci svojej kompetencie, sa všetko podarilo. V USA, kde je vláda silná a formálne nezávislá, ale budúcnosť konkrétnych úradníkov je úzko spätá s konkrétnymi verejnými inštitúciami, ktoré sa živia určitým smerom politiky, sa napriek všeobecnému dočasnému súhlasu s princípmi neuskutočnených Trumpových reforiem nepodarilo sformulovať ich konkrétny postup a USA pokračovali v politike pokusov udržať si všetko a nič neprepustiť, ktorá zlyhala už za Obamu.
Západné inštitúcie nakoniec utrpeli škodu práve preto, že primát verejného záujmu funguje dobre len vtedy, keď je zdrojov viac, než je potrebné. V takom prípade neexistuje problém s úsporami, je možné uspokojiť základné potreby všetkých a diskusia sa vedie len o tom, kto dostane viac ako ostatní. Tento problém riešil dvojstranový systém: dnes ty „podľa práce“ a ja „podľa potrieb“, zajtra sa zmenila vláda a my sme si vymenili miesta, ale ja som nezbankrotoval, nezomrel som od hladu, len sa dočasne, až do ďalšej zmeny vlády, znížila moja miera zisku. Akonáhle sa zdroje vyčerpajú, všetkým začne chýbať a vzniká potreba prísnych úsporných opatrení; primát verejného záujmu vedie k okamžitému súhlasu s tým, že je potrebné šetriť, a následnej neschopnosti určiť, kto presne bude postihnutý škrtmi.
To je pre nás poučenie do budúcnosti – dodáva na záver Rostislav Iščenko. Veď aj u nás existuje verejnosť, ktorá túži po moci, ale nechce prejsť do štátnej služby s jej obmedzeniami, ale chce zostať na voľnej nohe a za nič nezodpovedať. Takáto nenápadná reorganizácia moci na úkor byrokratickej vertikály v prospech verejných inštitúcií vedie k degradácii štátu. V normálnom systéme by štát mal počúvať spoločnosť, ale rozhodnutia by mal prijímať samostatne – v rámci byrokratickej vertikály, bez nezodpovedného zasahovania „autoritatívnych“ verejných inštitúcií.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
