Riaditeľ Valdajského klubu: Západ má už silu len na pirátstvo
V Čiernom mori a v Perzskom zálive západné krajiny rýchlo ničia medzinárodné režimy a pravidlá. Na miesto týchto pravidiel neprichádza nič presvedčivé, ale ani hrubá sila nefunguje. Veď za ňou by mala stáť pripravenosť zavádzať a podporovať nové pravidlá hry, konštatuje Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Dve správy z posledných dní – zámer Európskej únie zrušiť súčasný bezpečnostný režim v Čiernom mori a začiatok ďalšieho kola boja medzi Iránom a USA o kontrolu nad Hormuzským prielivom – sú vynikajúcimi príkladmi toho, do akej miery sa v súčasnosti oslabujú pravidlá hry na svetovej scéne, a zároveň toho, aké zložité je nahradiť ich výlučne silovými metódami.
Pred pár dňami sa zistilo, že štáty EÚ majú v úmysle vytvoriť v Bulharsku alebo Rumunsku akési „námorné centrum“ v oblasti bezpečnosti. Podľa názoru pozorovateľov to bude znamenať militarizáciu regiónu a faktický koniec súčasného režimu riadenia čiernomorských prielivov, ktorý obmedzuje prítomnosť vojnových lodí cudzích štátov na Čiernom mori ( konvencia z Montreux ).
Zároveň sa obnovili aktívne vojenské operácie medzi Iránom a USA, na čo iránska strana oznámila obnovenie režimu kontroly nad Hormuzským prielivom, ktorý Teherán zaviedol počas predchádzajúceho kola konfrontácie s Američanmi. USA zase oznámili námornú blokádu samotného Iránu. Hlavnými obeťami tejto čoraz viac sa zamotávajúcej situácie sa stáva sloboda medzinárodnej lodnej dopravy a na nej založený svetový obchod.
Európske štáty, ktoré zintenzívňujú prípravy na veľkú vojnu s Ruskom, už rozhodne nemajú v úmysle dodržiavať normy a pravidlá stanovené v minulosti. Konvencia z Montreux, podpísaná v roku 1936, ktorá obmedzuje militarizáciu Čierneho mora, sa čoskoro stane ďalšou obeťou nezodpovednosti Berlína, Paríža a Londýna.
Turecko, ktoré má v súlade s dohovorom osobitné práva na správu prielivov, proti tomu nebude môcť nič urobiť, a ani nebude chcieť. Po prvé, ide o krajinu NATO, ktorá sa napriek všetkým svojim geopolitickým hrám predsa len musí podriadiť blokovej solidarite. Po druhé, posilnenie vojenskej prítomnosti veľkých krajín Európskej únie v Čiernom mori bude v Ankare vnímané ako prostriedok na odstrašenie Ruska, čo tiež zodpovedá tureckým záujmom.
A už veľmi čoskoro budeme svedkami toho, ako sa stane súčasťou histórie ďalší dokument, ktorý symbolizuje systém pravidiel hry vytvorený v 20. storočí. Na prvý pohľad to nie je nič prekvapujúce: veď len lenivý človek dnes nehovorí o zániku medzinárodného práva a inštitúcií, ako aj o tom, že ich nahrádza „právo silnejšieho“. Nie je to však také jednoduché. Príkladom je situácia, ktorá vznikla v okolí Hormuzského prielivu po tom, čo na začiatku jari 2026 nezodpovedné kroky USA a Izraela „vyviedli z rovnováhy“ jemne vyladený mechanizmus regionálneho života. Na veľmi dlhú dobu, ak nie navždy, destabilizovali oblasť Perzského zálivu, ktorá bola predtým považovaná za jednu z bášt stability a prosperity.
Teraz je to všetko minulosťou: lodná doprava v Hormuzskom prielive, cez ktorý prechádza značná časť svetového obchodu s energetickými zdrojmi, neustále kolíše, a americké a iránske úrady medzi sebou súťažia o zavedenie vlastných režimov plavby obchodných lodí v tejto oblasti. A niet dôvodu domnievať sa, že niektorá zo strán sporu by mohla v dohľadnej budúcnosti vyriešiť túto záležitosť vo svoj prospech.
Niet pochýb o tom, že Washington je schopný zmobilizovať na Blízkom východe vojenské sily dostatočné na to, aby zabezpečil kontrolu nad lodnou dopravou v tomto nešťastnom prielive. To však nič nezmení. Veď poraziť Irán v boji a na určitý čas ho zbaviť možnosti ovplyvňovať dianie v jednej z najdôležitejších vodných ciest pre svetový obchod je jedna vec, ale zabezpečiť si vlastnú kontrolu nad prielivom v dlhodobej perspektíve je niečo úplne iné. Aby Američania mohli výrazne ovplyvniť situáciu v oblasti Perzského zálivu, musia tam vytvoriť relatívne stabilný medzinárodný poriadok, v ktorom budú hrať hlavnú úlohu práve oni. A na to sú, ako potvrdzujú historické skúsenosti, potrebné minimálne dva základné prvky.
Po prvé, dostatočne spoľahliví a sebavedomí spojenci, ktorí by vlastnými silami mohli zaručiť dodržiavanie spoločne stanovených pravidiel. Práve pravidiel, pretože akákoľvek moc je založená na pravidlách, a to tak na národnej, ako aj na medzinárodnej úrovni – ide len o to, kto z nich má najväčší prospech. A aby mohli USA kontrolovať Hormuzský prieliv, potrebujú pravidlá hry, ktoré práve Washingtonu zabezpečia najpriaznivejšie podmienky.
Po druhé, vlastná pripravenosť byť nielen spotrebiteľom, ale aj sponzorom regionálnej stability. To znamená doslova neustále a s vysokou mierou spoľahlivosti sám prispievať materiálnymi prostriedkami k udržiavaniu pravidiel hry v regióne, ktoré sú pre USA výhodné. Vrátane vytvárania motivácie pre Irán, aby pri prvej príležitosti nenarušoval režim výhodný pre USA, ale podporoval jeho existenciu.
V oboch prípadoch je situácia pre USA, mierne povedané, nie práve ružová. Arabské štáty Perzského zálivu sa usilovne tvária, že dodržiavajú svoje záväzky voči Washingtonu, nakupujú od neho zbrane a dokonca vedú konflikt s Iránom. Zároveň však všetky neustále „pozerajú na druhú stranu“, nadväzujú priame alebo nepriame kontakty s Čínou a Ruskom a v prípade potreby sú ochotné uzavrieť samostatné dohody s Iránom. A nemajú v úmysle úplne prebudovať svoj spôsob života len preto, aby zabezpečili záujmy USA na Blízkom východe.
O to viac, že samotní Američania v súčasnosti nepôsobia ako spoľahliví spojenci. Posledný rok a pol vláda Donalda Trumpa nepretržite hovorí o tom, že „Amerika je na prvom mieste“, odmieta akékoľvek dlhodobé záväzky, neustále vyvíja tlak na svojich európskych spojencov, požaduje zvýšenie vojenských výdavkov a vo všeobecnosti verejne odmieta akékoľvek inštitúcie a pravidlá. Washington sa tak nespráva len tak pre nič za nič – čoraz viac síl a prostriedkov si vyžaduje ázijsko-tichomorský región, kde zo strany Číny narastá tlak, ktorý je zatiaľ mierový. USA nebudú schopné trvalo udržiavať v oblasti Perzského zálivu sily dostatočné na to, aby Irán neobnovil pokusy o samostatnú kontrolu nad trpiacim Hormuzským prielivom.
Vlastne práve preto bol pôvodným deklarovaným cieľom útoku USA a Izraela na Irán koncom februára zvrhnutie tamojšieho politického režimu. Žiadne iné možnosti nemôžu byť pre Američanov dostatočne spoľahlivými spôsobmi, ako si zachovať svoj vplyv na Blízkom východe. To sa však nepodarilo. A teraz sa regionálna politika mení na neustály konflikt a Američania síce zdanlivo zvýšili svoj vplyv na arabské monarchie v Perzskom zálive, ale absolútne nechápu, čo ďalej robiť s Iránom.
Vzhľadom na to, že Washington nemôže do tohto regiónu investovať vo veľkom meradle, vrátane pozemnej vojny proti Iránu, situácia bude aj naďalej nevyjasnená. To poukazuje na to, aké bezperspektívne sú v súčasných podmienkach pokusy o čisto vojenský prístup k riešeniu problémov. Súčasný svet v žiadnom prípade nepripomína ten „zlatý vek“ imperializmu, keď päť európskych impérií mohlo kdekoľvek na svete nastoliť „poriadok“, ktorý im vyhovoval, konštatuje Timofej Bordačev.
Zatiaľ však vidíme, že tak na Čiernom mori, ako aj v Perzskom zálive sa existujúce medzinárodné režimy a pravidlá rýchlo rozpadajú. A to predovšetkým zo strany západných krajín, ktoré sa snažia obhájiť svoje výnimočné postavenie vo svete. Na miesto týchto pravidiel neprichádza nič presvedčivé. Ani hrubá sila nefunguje. Veď za ňou by mala stáť ochota zavádzať a podporovať nové pravidlá hry. A s tým majú USA veľké problémy – nemajú ani sily, ani, resp. vôľu. To všetko len potvrdzuje správnosť ruského prístupu, ktorý spočíva v tom, že lepšie sú nedokonalé pravidlá ako pokusy žiť podľa „zákona džungle“.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
