Historik Fursov: Tajomstvo dvojitej zrady. Ako vyrástol Cudzinec v ZSSR?
„Letiskári“ sa nedotýkali obyčajných ľudí – len tých svojich a podobných. Práve preto sa pre nich stal kultovým román M. Bulgakova „Majster a Margaréta“ – bolo pre nich lichotivé stotožniť sa s prenasledovaným majstrom.
Mimochodom, v tomto stotožnení do konca nepochopili ani prefíkaného Bulgakova, ani mnohovrstevnatosť jeho románu. Majster je totiž – ako má pravdu A. N. Barkov – odpadlík; zamotaný vo vzťahoch tak so systémom, ako aj s nečistou silou, spolupracuje s tou druhou a mení talentovaných Ivanovcov (postava Ivana Bezdomného je ústrednou postavou románu) na poslušných „ivanuškov“. Práve v súvislosti s týmto je spravodlivý verdikt: „Nezaslúžil si svetlo, zaslúžil si pokoj“, teda smrť. Ale to len tak mimochodom.
Poučné je aj to, že dielo, ktoré je podľa môjho názoru silnejšie ako „Majster…“ – „Zápisky mŕtveho“, v ktorom Bulgakov vykreslil statusovo-tvorivú inteligenciu ako sociálnu skupinu, a to skupinu, ktorou sám pohŕdal – sa nestala populárnou. Kto by chcel vidieť v zrkadle nevzhľadnú tvár kolektívneho egoistu s ambíciami, ktoré zjavne prevyšujú jeho možnosti, vrátane profesionálnych? Z toho vyplýva na jednej strane nadšenie „letiskárov“ z roku 1991, ktorý časť z nich premenil na kultúrnu buržoáziu, na druhej strane – absolútna ľahostajnosť voči tragédii krajiny a národa, smrti a biedy stoviek tisíc ľudí, k zničeným osudom, k tridsiatim miliónom Rusov, ktorí sa ocitli v postavení tretej kategórie, ba dokonca priamo ako podľudia, obete násilia a vrážd v bývalých republikách ZSSR.
Pre kultúrnu buržoáziu bolo najdôležitejšie ich „piknik“ pri novej moci na okraji masovej tragédie, na troskách nenávideného „sovku“ – výplodu stalinizmu. Sebavedomie, pocit, že sú stredom sveta, okolo ktorého sa točí celý svet, sociálny egoizmus – to všetko sa stalo odôvodnením vysokej (statusovej) úrovne spotreby ako niečoho samozrejmého („podľa postavenia sme páni“, a chudoba je chudoba). Odtiaľ pochádza kanibalská výzva k moci v „liste 42-och“ z 5. septembra 1993, aby sa kruto vysporiadali „so vzbúreným chudobným ľudom“, t. j. s ľuďmi, ktorí povstali proti zločineckej moci. Mená signatárov sú známe – ide o prominentných intelektuálov generácie šesťdesiatych rokov, z ktorých sa väčšina vrhla na lízanie čižiem novej moci.
Je jasné, že salón Lilje Brik a salón Pliseckej sa líšili svojím pôvodom aj obsahom. Brikovej salón bol súčasťou bohémskej kultúry neskorého (20. roky – začiatok 30. rokov) „strieborného veku“, silne okoreneného čekizmom; v podstate možno hovoriť dokonca o bohémsko-čekistickej alebo čekisticko-bohémskej subkultúre. Takéto spojenectvo, práve spojenectvo, nie je prekvapujúce: takzvaný „strieborný vek“ bol v jednej zo svojich stránok, možno tej hlavnej, formou spoločenského úpadku, rozpadu, a ako poznamenal náš brilantný kritik P. V. Palijevskij, zlo (napríklad v podobe Wolanda) sa pripúta len k tým, v ktorých už hniloba je.
„V románe Majster a Margaréta vidíme Moskvu 20. rokov 20. storočia s NEP-om, MASSOLITom („Moskovská asociácia literátov“) a ďalšími znakmi raného ZSSR vo všetkých sférach porevolučného života, s mnohými ešte predrevolučnými koreňmi a postavami z rokov 1907–1917 pod vládou boľševikov-leninistov s proletárskymi heslami a buržoáznym spôsobom života. Objasnenie bezvýznamnosti raného sovietskeho bytia, ktoré sa odtrhlo od nebeského zdroja skutočného života a neverí v nič iné ako v potešenie tu a teraz alebo v svetlú budúcnosť. Súd nad novým ľudstvom, lebo Woland je Satan-prokurátor, a nie Diabol-zvodca, a ospravedlňuje skutočnú lásku. A Stalin na konci písania románu vymazal 20. roky spolu s mnohými vtedajšími postavami.“ Oleg Davydov.
„Kone vyrazili, jazdci sa zdvihli a vyrazili. Margaréta cítila, ako jej zbesilý kôň hryzie a ťahá uzdu. Wolandov plášť sa vzniesol nad hlavami celej jazdy a týmto plášťom začal zakrývať zapadajúce nebo. Keď sa na okamih čierny závoj odfúkol nabok, Margaréta sa v cvale otočila a videla, že za ňou nie sú nielen pestrofarebné veže s lietadlom krúžiacim nad nimi, ale už dávno zmizlo aj samotné mesto, ktoré sa ponorilo do zeme a po sebe zanechalo len hmlu.“
Pokiaľ ide o sociálny úpadok, dá sa nakresliť priama čiara od zvráteného (G. V. Sviridov) nemravného a neo-pohanského „strieborného veku“ k špinavému blatu „topenia“ a hnutiu šesťdesiatnikov, a odtiaľ ku „kultúre“ sabatu perestrojky a postperestrojky. Ako poznamenal teológ a presbyter Alexander Šmeman, „napriek všetkému svojmu tvorivému rozmachu sa takzvaný Strieborný vek ruskej kultúry ukázal aj ako obdobie duchovného rozkladu a rozpadu tej jednoty, ktorou bola napriek všetkým konfliktom a nezhodám zjednotená ruská kultúra 19. storočia. Tento rozpad bol predovšetkým rozpadom morálnej inšpirácie a súladu, ktorý spájal ruskú kultúru, súladu založeného na etickom základe.
Na začiatku 20. storočia došlo k odklonu od tohto zjednocujúceho etického základu a ani mystické vzrušenie a náboženské smelosť symbolizmu, ani zdokonaľovanie kultúrneho vedomia, ani – na druhej strane ruského života – realizmus a ľudovosť nových ruských prozaikov už neboli úzko spojené s týmto jednotným základom. A tento rozpad kultúrneho sebauvedomenia na začiatku 20. storočia, jeho odklon od spoločného etického základu, sa samozrejme nemohol neprejaviť aj v prvej reakcii tohto vedomia na revolučný kolaps.“
Hnutie šesťdesiatnikov bolo tiež formou duchovného rozkladu, rozpadu jednotného sovietskeho etického základu. Bolo to odrazom ideového rozpadu vrcholov, ktorý sa prejavil na XX. zjazde KSSZ v súvislosti s premenou časti nomenklatúry na kvázitriedu a časti „statusovej inteligencie“ na kultúrnu buržoáziu. Pravdu má S. J. Kunjaev, ktorý poznamenal, že všetci známi šesťdesiatnici, ktorí blúznili o „striebornom veku“ a vystupovali akoby ako jeho „vnuci“, sú zároveň „deťmi“ XX. zjazdu – so všetkým, čo z toho vyplýva: pátosom leninizmu, často falošným, ale inštrumentálne antistalinistickým. Nie je to prekvapujúce, došlo k extatickému zlúčeniu produktov sociokultúrneho rozkladu neskorej Ruskej ríše a neskorého ZSSR: abyssus abyssum invocat.
Mimochodom, postavenie porevolučnej (ale „predrepresívnej“) inteligencie bolo do veľkej miery určované jej blízkosťou k čekistom (k OGPU, NKVD), presnejšie k vedeniu týchto štruktúr. Zároveň čekisti, v plnom súlade s „doktrínou V. N. Iljina“ (1904–1990, na vrchole kariéry – komisár štátnej bezpečnosti; bol zodpovedný za prácu s inteligenciou a bohémskou scénou a za kľúčovú v tejto práci považoval zhromažďovanie a, čo je nemenej dôležité, šírenie informácií dôležitých pre moc práve prostredníctvom týchto skupín), dohliadali na tieto salóniky a zároveň boli ich pravidelnými návštevníkmi. Napríklad kat N. S. Gumileva a kurátor Brikovej a Majakovského J. S. Agranov (1893–1938, na vrchole kariéry – náčelník Hlavného riaditeľstva štátnej bezpečnosti NKVD).
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
