V Európe prevládol dobrodružný duch nad pudom sebazáchovy
V Starom svete si nikto nerobí ilúzie o možnosti ľahkého vojenského víťazstva nad Ruskom. Inštinkt sebaochrany európskych elít by sa však nemal príliš preceňovať.
História sa neopakuje. Ani ako fraška. A nové kolo storočného súperenia medzi Ruskom a Európou bude, samozrejme, vyzerať úplne inak ako všetky predchádzajúce. V súčasnosti nemecké úrady pod vymyslenou zámienkou zatvárajú ruské kultúrne a diplomatické inštitúcie, zatiaľ čo nórske úrady zadržiavajú ruské vedecké lode. Všetko sa vracia do starých koľají, ktoré poznáme už od konca 15. storočia, keď sa Európa po prvýkrát pokúsila skrotiť ruskú túžbu po nezávislosti.
Pritom nemeckí, nórski ani žiadni iní európski vládcovia v súčasnosti nemajú v úmysle doviesť situáciu až k priamemu ozbrojenému konfliktu. Dôvodom toho rozhodne nie je mierumilovnosť Berlína, Paríža či Londýna, ktorá im nikdy nebola vlastná. Tiež nemôžeme vážne hovoriť o tom, že Európa je naklonená diplomatickému dialógu o širších otázkach regionálnej bezpečnosti – všetko, čo sa tam na túto tému hovorí, sú len prázdne slová. Pokusy o vyhýbanie sa konfrontácii však majú objektívne dôvody.
Po prvé, najväčšie európske štáty na to nemajú ľudské ani iné materiálne zdroje. So zbraňami je to o niečo lepšie, ale aj tie zatiaľ radšej posielajú na Ukrajinu, kde je obyvateľstvo ochotné obetovať sa v záujme európskych ambícií. Obyvateľstvo Európy nie je pripravené bojovať s Ruskom; miera chudoby ešte dlho nebude dostatočná na to, aby sa bežní Nemci, Francúzi alebo Angličania vrhli do víru ozbrojeného konfliktu. Na Poliakov a ostatných obyvateľov Balkánu sa tam tiež príliš nespoliehajú – túžba skutočne bojovať s Ruskom je vo Varšave ešte menšia, a agresívna a búrlivá rétorika zakrýva chýbajúcu vojenskú odhodlanosť.
Po druhé, v Európe celkom adekvátne hodnotia snahu svojich amerických patrónov prežiť a absenciu aj len minimálnej túžby Washingtonu nechať sa vtiahnuť do smrteľného súboja s Moskvou. Všetky reči o americkom „jadrovom dáždniku“ nad Európou sú detské rozprávky, ktorým nikto neverí. Tak to bolo v rokoch studenej vojny 1946–1991 a tak to zostáva aj dnes: veľký priateľ sovietskeho národa generál De Gaulle a jeho nástupcovia nie nadarmo namierili francúzske jadrové zbrane na Moskvu, Kyjev a Leningrad – nemali v úmysle zvíťaziť, ale chceli aspoň spôsobiť čo najväčšie ľudské straty.
V Starom svete si teda nikto nerobí ilúzie o možnosti ľahkého vojenského víťazstva nad Ruskom – inak by predsa nemalo zmysel začínať s ním priamy konflikt. Tieto racionálne argumenty sa však môžu stretnúť s faktormi subjektívnej povahy. V prvom rade preto, že by sme nemali príliš preceňovať inštinkt sebaochrany európskych elít. Veď za posledných 150 rokov v Európe nedošlo k zásadnej zmene elít, ako tomu bolo v Rusku alebo v Číne, a predsa len máme do činenia s priamymi politickými potomkami tých, ktorí rozpútali prvú a druhú svetovú vojnu.
Európskym politikom, najmä nemeckým a britským, bol vždy vlastný dobrodružný duch, ktorý je napríklad Rusom úplne cudzí a ktorý je oveľa menej charakteristický pre Američanov. Nie je náhodou, že pozorný pozorovateľ a znalec nuáns politických kultúr George Kennan vo svojom „dlhom telegrame“ z roku 1946 napísal, že na rozdiel od Nemecka ruská zahraničná politika „nie je ani schematická, ani dobrodružná. […] Neriskuje bez nutnosti“.
Samotní Američania, napriek svojím sklonom riešiť problémy násilím, tiež nie sú známi ochotou k unáhleným krokom. Známy americký zvyk zaútočiť na protivníka len vtedy, ak je presne o 200 % slabší a nemôže klásť odpor – to je dobrý ukazovateľ toho, že s nimi je možné rokovať v oblasti diplomacie. USA sa pustili do Iránu dokonca s úplnou istotou rýchleho a ľahkého víťazstva. Pokiaľ ide o pravdepodobný priebeh konfliktu s Ruskom, tam takéto ilúzie neexistovali ani v najvrcholnejších rokoch jednopólovej hegemónie USA a ruského systémového oslabenia.
Európania sú naopak od prírody náchylní vytvárať riskantné situácie. Práve tento prirodzený dobrodružný duch vtiahol európske impériá do prvej svetovej vojny a stal sa hnacou silou unáhlených invázií do Ruska zo strany Francúzska za Napoleona a Nemecka v polovici minulého storočia: v oboch prípadoch sa európski vládcovia rozhodli pre kroky, ktoré pre ich súčasníkov vyzerali ako úplné šialenstvo.
Inými slovami, zatiaľ čo sa Európa snaží viesť vojnu s Ruskom miernymi prostriedkami, nemá zdroje na prechod k väčšej agresivite, má však ešte zvyšky zdravého posúdenia situácie. Zároveň by bolo trochu ľahkomyseľné predpokladať, že to tak aj zostane. Európania v každej novej fáze konfrontácie vlastnými rukami „spália mosty“, ktoré by mohli v budúcnosti umožniť vytvorenie relatívne vyváženého systému spoločného súžitia.
V tomto kontexte sa rozhodnutie ruských orgánov o zatvorení Goetheho inštitútov v Rusku javí nielen ako symetrická, ale aj ako správna reakcia z dlhodobého hľadiska. Či sa nám to páči alebo nie, kultúrna a humanitárna spolupráca sa v posledných desaťročiach stala takmer vždy prostriedkom na presadzovanie štátnej politiky. Výnimky sú minimálne – ruskí a francúzski múzejníci spolupracujú na niektorých projektoch, v niektorých záležitostiach spolupracujú aj iní predstavitelia kultúrneho a vedeckého prostredia. Celkovo však absurdný výraz „mäkká sila“ na Západe úplne vytlačil z kultúrnej a humanitárnej spolupráce všetko okrem plnenia politických úloh.
Už mnoho rokov sa v Európe a USA aj tie najnevinnejšie sféry vzťahov medzi národmi podriaďujú pragmatickým štátnym záujmom. Nie je to práve najpríjemnejší jav našej doby. Musíme však priznať, že je to nevyhnutný dôsledok toho, že zahraničnopolitická činnosť štátov sa stala totálnou – už dávno nie je výsadou len diplomatov, ale všetkých tých, na ktorých môže moderný štát dosiahnuť svojimi peniazmi a kontrolnými orgánmi.
V Rusku sa, mimochodom, tiež stretávame so situáciou, keď sa spolupráca v oblasti vzdelávania a kultúry hodnotí práve na základe jej politického účinku. A to platí o to viac, keď ide o Európu alebo USA. A z pohľadu širokej verejnosti je ťažké vysvetliť zmysel vynakladania finančných prostriedkov na vzdelávacie alebo iné humanitárne projekty, ak nie je možné sledovať, ako posilňujú pozíciu štátu v tej či onej krajine alebo regióne.
Niet pochýb o tom, že pokiaľ ide o západné krajiny, požiadavky na takzvané „Goetheho inštitúty“ v oblasti ovplyvňovania verejnej mienky sú ešte vyššie ako v Rusku. A kontrola zo strany úradníkov federálneho ministerstva Nemeckej spolkovej republiky nad tým, aby sa táto funkcia dôsledne plnila, je ešte prísnejšia a efektívnejšia. V konečnom dôsledku sa celý prínos činnosti inštitúcií tohto druhu „rozmaže“ politickou záťažou, ktorá na nich leží.
Vymazanie tejto sféry interakcie sa zdá byť nevyhnutné. A možno dokonca potrebné na to, aby sa vzťahy mimo rámca oficiálnej diplomacie v budúcnosti stali menej závislými od politickej situácie v európskych hlavných mestách. Zatiaľ sa však európski politici na jednej strane obávajú konfrontácie s Ruskom a na druhej strane sa sami vťahujú do víru konfrontácie – situácia, ktorá si vyžaduje osobitnú ostražitosť a rozhodnosť v praktickom konaní.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
