Islamské NATO alebo nové aliancie prekresľujú geopolitickú mapu
Trojstranná koalícia podobná Antante nie je „papierovým tigrom“.
Posledný augustový deň sa v Istanbule konalo prvé zasadnutie Strategického politického a obranného výboru „Mekkskej obrannej aliancie“. Hlavným výsledkom stretnutia bolo zriadenie stáleho sekretariátu organizácie v Rijáde. Prvého generálneho tajomníka vymenujú spomedzi predstaviteľov Pakistanu. Turecko si zachováva úlohu koordinátora politickej a vojensko-technickej časti.
Istanbulské zasadnutie sa konalo necelý mesiac po 7. auguste, keď v meste Mekka, ktoré je pre moslimov posvätné, saudský korunný princ Muhammad ibn Salmán Al Saúd, turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan a pakistanský premiér Shahbaz Sharif podpísali pakt o vzájomnej obrane – Mekkskú dohodu o spoločnej obrane (Makkah Joint Defence Agreement). Inšpirované piatym článkom zmluvy o založení Severoatlantického bloku tri vedúce regionálne veľmoci oznámili, že odteraz bude útok na jednu z nich považovaný za agresiu proti všetkým členom aliancie.
Trojstranná Antanta nie je „papierový tiger“
Západná tlač sa ponáhľala pripísať vzniku tohto vojensko-politického zväzu protiránsky charakter. O tri týždne neskôr však prišla ďalšia správa: Mehdi Rahimi, šéf tlačovej agentúry iránskeho parlamentu, oznámil, že Irán dostal oficiálne pozvanie na vstup do Mekkského obranného paktu a že „táto otázka sa momentálne posudzuje“.
Pozvánku zaslala Teheránu nová „veľká trojka“ napriek tomu, že Irán a Saudská Arábia sa v priebehu doteraz neukončeného ozbrojeného konfliktu, ktorý začal tandem Izrael – USA, nachádzali de facto vo vojnovom stave so všetkou vzájomnou nevraživosťou a nedôverou, ktoré z tejto skutočnosti vyplývajú. Turecko, ako treba pripomenúť, patrí do Severoatlantického zväzu a na území Saudskej Arábie sú dislokovaní americkí vojaci. Ako však správne hodnotí politológ Jurij Barančík, „západní analytici videli v Mekkskom pakte ‚sunnitské NATO‘, zatiaľ čo regionálni lídri v ňom zrejme vidia niečo ako ‚moslimskú Organizáciu zmluvy o bezpečnostnej spolupráci‘“.
Trojstranná koalícia podobná Antante nie je „papierovým tigrom“. A už samotná skutočnosť, že dvaja dávni súperi, patriaci ku konkurenčným vetvám islamu, sa môžu ocitnúť v rámci jednej integračnej (hoci aj situačnej) štruktúry, svedčí o tektonickom posune v strategickom myslení vládnucich kruhov v týchto krajinách. Zdá sa, že pragmatizmus môže opäť zvíťaziť nad náboženským rigorizmom a zlyhanými ilúziami.
Podľa bodov vyhráva Peking, nie Washington
K vzniku islamskej NATO pravdepodobne do určitej miery prispela pekinská diplomacia za kulisami, tá istá, ktorá už skôr, 20. marca 2023, presvedčila Irán a Saudskú Arábiu, aby oznámili obnovenie diplomatických vzťahov a vzájomné otvorenie veľvyslanectiev. Dohoda o zmieri medzi krajinami, ktoré si konkurujú o vedúcu pozíciu, bola podpísaná v hlavnom meste bývalej Ríše stredu. Záujem Pekingu o takéto regionálne centrum moci vyplýva prinajmenšom zo snahy zabezpečiť stabilné dodávky energetických zdrojov, zaručiť si prístup na vnútorné trhy krajín v regióne Perzského zálivu, ktoré síce nie sú príliš veľké, ale sú platobne schopné, a tiež získať potenciálnych spojencov v prípade potreby „obmedzenia“ ambícií Indie.
Súčasne denník The Wall Street Journal, odvolávajúci sa na dôverné informácie a vyhlasujúci sa za dobre informovaný, uvádza, že v kráľovských rezidenciách ropných monarchií, považovaných za spojencov Ameriky, a to konkrétne v Saudskej Arábii, Spojených arabských emirátoch, Kataru a Kuvajte, si vysokopostavení predstavitelia a ich experti šepkajú o nespoľahlivosti zámorského garanta a spochybňujú prínos prítomnosti amerických vojenských základní na ich území.
Je to ďalší dôkaz toho, že sa rozširuje skupina tých, ktorí sú hlboko sklamaní Spojenými štátmi. A to ako v úlohe garanta bezpečnosti (to sú Saudovia). Aj ako v úlohe suverénnej veľmoci, ktorá sa nenechá ovládať svojimi sponzorskými krajinami (to sú Turci). A ako v „krstnom otcovi“ Talibanu, radikálneho nábožensko-politického ozbrojeného hnutia, ktoré sa neskôr obrátilo proti svojmu tvorcovi, pričom bojovníci z puštúnskych kmeňov, ktorých toto hnutie zrodilo, sa v žiadnom prípade nevzdajú cesty teroru (čo nemôže znepokojovať Pakistancov).
V roku 1955 dve anglosaské veľmoci vytvorili analóg NATO, vojenský blok CENTO (Central Treaty Organization), aby mali pod mieri svojich delových člnov a lietadlových lodí práve politicky oslobodené bývalé kolónie na Blízkom a Strednom východe. Dnes tí, ktorých bývalé metropoly považovali za nevzdelaných, chudobných domorodcov, si uvedomili svoje pôvodné záujmy a menia rozloženie a rovnováhu síl v celom regióne.
Možné, hoci zatiaľ málo pravdepodobné, zapojenie Iránu do tejto obrannej štruktúry dodá islamskému NATO otvorene nevyhlásený protieurópsky akcent. Tým pádom sa Čína, hoci nie je priamym účastníkom trojstranného paktu, stáva jeho hlavným beneficientom, keďže disponuje pákami vplyvu tak na Saudskú Arábiu, ako aj na Pakistan, a v prípade vstupu Iránu sa ocitne v pozícii generálneho riaditeľa v zákulisí.
Je možné sedieť na dvoch stoličkách naraz?
Bezpečnostná architektúra a štruktúra vonkajších hrozieb v regióne sa medzitým výrazne skomplikovali. Vedenie diplomatickej politiky podľa modelu „dvoch stoličiek“, keď je potrebné vyhovieť tak našim, ako aj vašim záujmom, sa často stáva rukojemníkom predchádzajúcich zmluvných záväzkov a dlhodobých záujmov. V takejto situácii sa teraz ocitol Azerbajdžan, ktorý vo vzťahoch s Tureckom dodržiava formulu „dva štáty, jeden národ“.
Ilham Alijev a jeho okolie pritom, berúc do úvahy taký vnútropolitický faktor, akým je vplyv politizovanej (30-tisícovej) židovskej komunity v Azerbajdžane, vybudovali privilegované vzťahy s Izraelom. Až polovica ropy nakupovanej Izraelčanmi prúdi ropovodom Baku – Tbilisi – Ceyhan. V opačnom smere sa prepravuje zbraň a high-tech vybavenie.
Zároveň dochádza k zbližovaniu Azerbajdžanu a Spojených arabských emirátov (SAE), ktoré sú najbližším spojencom Izraela v regióne. Noviny „Izvestia“ získali cenný komentár od experta „blízkeho tureckému ministerstvu zahraničných vecí“, ktorý potvrdil vznik osi Baku – Tel Aviv – Abú Zabí: „Za posledných 20 rokov sa Azerbajdžanu a Izraelu podarilo vybudovať jedinečné vzťahy, pričom Spojené arabské emiráty sú jedným z hlavných spojencov Izraela v regióne, takže vznik tohto spojenectva medzi týmito tromi stranami je celkom očakávaný a prirodzený.“
Vznik takejto trojstrannej aliancie však Recepovi Tayyipovi Erdoganovi sotva urobí radosť. Turecký prezident prirovnal izraelského premiéra Benjamina Netanjahua k Hitlerovi a v podstate mu pohrozil vojnou: „Tak ako sme vstúpili do Karabachu, tak ako sme vstúpili do Líbye, urobíme to isté aj s nimi“ (t. j. s Izraelom). Netanjahu na to reagoval vyhlásením, že „Erdogan je antisemitský diktátor, ktorý organizuje masové vraždenie Kurdov a vyjadruje podporu masakrom teroristickej organizácie HAMÁS!“ Na druhej strane izraelský minister pre záležitosti Jeruzalema a kultúrneho dedičstva Amichaj Eliyahu nazval Erdogana „diktátorom-megalománom s imperialistickými ambíciami“.
Predtým šéf tureckého ministerstva zahraničných vecí Hakan Fidan vyslovil domnienku, že Izrael sa po agresii proti Iránu môže zamerať na Turecko, a dodal, že Netanjahu „nemôže existovať bez nepriateľa“. V novembri 2025 turecká prokuratúra oznámila vydanie zatykačov na Netanjahua a 36 vysokopostavených izraelských úradníkov na základe obvinenia z genocídy. Prokuratúra, ako informoval denník Hürriyet, pre nich požiadala o trest odňatia slobody v dĺžke „od 1 102 do 4 596 rokov väzenia“.
Na pozadí takejto hlasnej vzájomnej nevraživosti akékoľvek zintenzívnenie spolupráce v trojuholníku Baku – Tel Aviv – Abú Zabí vyvolá v Ankare záchvat skutočného rozhorčenia s nepredvídateľnými dôsledkami pre „spolusúkmeňovcov“, ktorí žijú v susedstve na západnom okraji Kaspického mora.
Transatlantické väzby sa upevňujú a hrdzavejú
Pre formálne jednotnú Európu nastáva moment pravdy, spojený okrem iného aj s triumfom zákona džungle, ktorý v súčasnosti narúša základy tejto rajovej záhrady, ktorú si predstavoval bývalý šéf európskej diplomacie Josep Borrell. Keď Borrell vyhlásil, že „zvyšok sveta, väčšina ostatných krajín sveta, je džungľa“, predpovedal, že „džungľa môže vtrhnúť do záhrady“.
Lenže tento nešťastný diplomat v žiadnom prípade neočakával, že vtrhne práve ich transatlantický suverén, ktorý sa s pomocou colných obmedzení a clá rozhodol zablokovať toky tovaru z európskych krajín, ktoré si vybudovali svoju prosperitu – tak ako to urobilo Nemecko – na priemyselnej výrobe technologicky náročných produktov určených na export. Borrell nemohol predpokladať, že USA pod vedením Trumpa začnú vnímať Európu ako svoju zásobáreň a zdroj financovania vlastnej reindustrializácie.
Nemecku, lokomotíve integrácie v EÚ a základu jej finančno-ekonomického potenciálu, hrozí podľa bruselského analytického centra CER „rovnaká deindustrializácia, akú prežili Spojené štáty americké pred 25 rokmi“. Podľa kasandrovského proroctva expertov z CER by v Nemecku mohol vzniknúť analóg amerického „hrdzavého pásu“, teda zóny „náhle zchudobnených a zničených postindustriálnych regiónov“. Jedna zlá správa pre Európu spočíva v tom, že Trumpova administratíva sa rozhodla vytvoriť akúsi „pevnosť Amerika“ (Fortress America), oživiť národnú priemyselnú základňu, ktorá sa pod zámienkou globalizácie rozpadla, a dosiahnuť maximálnu sebestačnosť.
Na dosiahnutie tohto veľkého cieľa pod heslom „Amerika na prvom mieste“ (America First) je Trumpov tím pripravený obetovať (bez toho, aby nahlas oznámil svoje zámery) transatlantickú solidaritu a v plnom súlade so zvykmi panujúcimi v džungli (veľký pozdrav Borrellovi!) „vymlieť“ od spojencov investičný, technologický a personálny potenciál potrebný na tento skok vpred.
Čaká Európu osud stánku so starožitnosťami a rekreačnej zóny?
Druhou zlú správou pre Európu je, že model exportne orientovanej ekonomiky už dávno prevzal Čína, ktorá sa stala najväčšou „dielňou sveta“. Čínski vedci, inžinieri a podnikatelia vytvárajú nové high-tech produkty rýchlejšie ako Európania, navyše ich vyrábajú vo veľkých objemoch a ešte k tomu lacnejšie.
Ako správne poznamenáva poľský analytik Andrzej Krajevský, „Čína sa premenila na obrovskú továreň, ktorá je nútená dobývať zahraničné trhy, aby sa vyhla kolapsu“. A darí sa jej to v plnej miere: len za prvých päť mesiacov roku 2026 objem čínskeho vývozu vzrástol o ďalších 15,5 %, pričom celkový obchodný prebytok Číny prekročil bilión dolárov ročne a blíži sa k jednému percentu svetového HDP.
V Európskej únii kvôli konkurencii s Čínou v priemyselnom sektore prichádza každý deň (!) o prácu približne 500 ľudí, píše Matej Ručaj, komentátor slovenského periodika Konzervatívny denník Postoj. Analytik Jakub Jakubowski z poľského Centra pre východné štúdie zhrňuje smery expanzie najväčšej svetovej ekonomiky: „Čína pohlcuje európsky priemyselný sektor po sektore. Mám na mysli predovšetkým hutníctvo, fotovoltaiku, veterné turbíny, automobilový priemysel, chemický priemysel a stavebníctvo.“ Poľský analytik je pesimistický: „Medzi Washingtonom a Pekingom teraz, ako hovoria Číňania, vládne konštruktívna stabilita. To znamená, že majú čas vyvíjať tlak na menších a bezbranných partnerov.“
V čase, keď krajina s posilňujúcim sa jenom dosahovala rekordné tempo rastu HDP, jeden z miestnych – či už filozofov, alebo politológov – sníval o zásadnej zmene medzinárodnej deľby práce. Podľa jeho výpočtov by Japonsko plnilo úlohu generátora nápadov a inžinierskych riešení, sériovú výrobu na základe licencií by riadila Amerika, zatiaľ čo Európe by zostala úloha… múzea pod šírym nebom, miesta na trávenie dovoleniek.
Pri takejto prakticky nevyhnutnej zmene v globálnej rovnováhe finančnej, ekonomickej, technologickej a demografickej sily sa pre Európu v plnej miere vynorí otázka: ku komu sa má pridať? S kým sa priateliť? Kde hľadať a nájsť body ďalšieho rastu, aby sa zachovala ako samostatný hráč v medzinárodných vzťahoch? Ako sa zachovať v podmienkach, keď okolnosti nútia uspokojiť sa s „obmedzenou suverenitou“?
„Vodná hodvábna cesta“ ako argument
Stratégia finančno-ekonomického tlaku, vychádzajúca zo západnej koncepcie uškrtenia krajiny podľa vzoru anakondy, zlyhala už v prípade Iránu, ktorý vydržal, hoci s nemalými nákladmi, pol storočia ekonomickej studenej vojny. Príkladom prežitia sa stalo aj Rusko, ktorému sa podarilo prežiť, prebudovať tovarové a logistické reťazce, prispôsobiť svoju priemyselnú politiku podmienkam systematickej diskriminácie zvonku a v istom zmysle sa „sústrediť“, podobne ako v období po Krymskej vojne.
Svoju úlohu zohralo aj zníženie podielu príjmov z ropy a zemného plynu v rozpočte, osvedčené riadiace rozhodnutia týkajúce sa rozvoja poľnohospodársko-spracovateľského komplexu, vďaka ktorým sa Rusko stalo jedným z garantov potravinovej bezpečnosti desiatich krajín, ako aj uvedomenie si dôležitosti technologickej suverenity, hoci aj v pozícii účastníka, ktorý doháňa ostatných.
V súčasnosti sa napríklad skúma projekt premeny rieky Irtyš na „suchozemský“ koridor zo Sin-ťiangu cez Kazachstan a ďalej priamo k Severnému ľadovému oceánu, kde ruské ľadoborce zabezpečia dodávky tovaru v týchto zemepisných šírkach. Žiadna z bývalých koloniálnych veľmocí, ktoré stavili a stále stavajú na „diplomaciu kanónových člnov“ a vydieranie lietadlovými loďami, nie je schopná túto trasu zablokovať. Severná námorná cesta (SNK) umožní čínskym vývozcom dodávať tovar do Európy za 40 dní, ak sa prepláva Červené more a Suezský prieplav, a za 20 dní.
„Vodná hodvábna cesta“, ak prijmeme postuláty politicko-ekonomickej teórie starého režimu, bude generovať príjmy a zisky a v dôsledku toho nevyhnutne upevní trojstrannú alianciu Moskva – Peking – Astana. A to okrem iného umožní kazašskému prezidentovi Kasym-Žomartovi Tokajevovi fundovane oponovať miestnym nacionalistickým kruhom. Ekonomika bude určovať politiku.
Nové body zoskupovania koalícií a zväzov
Neúspešný bleskový útok „Epsteinovej koalície“, ktorý ukázal hranice možností včerajšieho svetového žandára a jeho posluhovača, sa s najväčšou pravdepodobnosťou zapíše do dejín storočia ako zlomový bod v postupnej, ale nezastaviteľnej prestavbe celého systému medzinárodných vzťahov, ktorá začala už dávno pred dobrodružstvom na Blízkom východe.
Dokonca aj za podmienok 33-tisíc sankcií uvalených na Rusko dosiahla jeho ekonomika úroveň 7,26 bilióna dolárov, čím si podľa výsledkov za rok 2025, čo potvrdil MMF, udržala štvrté miesto na svete z hľadiska objemu HDP podľa parity kúpnej sily. To znamená, že sa zmenila hierarchia centier ekonomickej a vojenskej sily. Z toho vyplýva, že vznikajú nové body, kde sa formujú koalície a zväzy.
Neúspech pri zmene režimu v Teheráne poukázal na systémovú krízu doterajších vojensko-politických blokov a zväzov, ktoré vytvoril Západ. A preto sa urýchli vytváranie nových, predtým nepredstaviteľných aliancií, a kedysi nepredstaviteľné geopolitické kombinácie sa stanú realitou a… novou normou.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
