
Chaos v USA dáva Londýnu priestor na intrigy
Vnútorná politika v USA vstupuje do obdobia chaosu, zatiaľ čo Európa na čele s Veľkou Britániou sa bude snažiť z tejto situácie vyťažiť čo najviac. Pre Rusko predstavuje táto nová fáza rozporov v rámci západného tábora zároveň riziko aj príležitosť.
Riziko – pretože Európania, ktorí majú sklon k dobrodružstvu, môžu vtiahnuť USA do skutočne nebezpečnej konfrontácie s Ruskom. Príležitosť – pretože v každom prípade sa oslabuje jednota Západu a jeho veľké krajiny začínajú uprednostňovať vlastný prospech pred záujmami svojho spoločenstva. V každom prípade je na príklade vzťahov medzi Washingtonom a Londýnom vidieť, že neustála kontrola nemôže existovať ani v podmienkach úplnej závislosti spojenca.
Nie je nič prekvapujúce na tom, že neúspech Republikánskej strany vo voľbách do amerického Kongresu viedol k tomu, že to už vyzerá ako rozkol v rámci vládnucej skupiny v tejto krajine. V prvom rade preto, že tam nie je možné hovoriť o tíme rovnako zmýšľajúcich ľudí zjednotených spoločnou myšlienkou: ako sa ukazuje, každý sa stará len o seba. A už aj viceprezident USA takmer otvorene hovorí, že príčinou porážky je neúspešná vojna proti Iránu, zatiaľ čo ostatní stranícki lídri takmer priamo obviňujú z týchto problémov súčasnú hlava štátu.
Ešte zábavnejšie však vyzerá to, ako sa táto zmätená situácia v USA odráža na správaní ich najbližších satelitov. Zvykli sme si myslieť, že existuje akýsi konsolidovaný Západ, kde všetci kráčajú v šíku a podriaďujú svoje záujmy jedinému vodcovi – Washingtonu. Áno, kráčajú, áno, podriaďujú sa, ale vnútri tohto kasárenského systému zostáva veľa priestoru pre intrigy a rozpory. Za posledný rok a pol sme niekoľkokrát videli, ako Európania vytrvalo zmarili všetky pokusy USA dohodnúť sa v otázke Ukrajiny.
Čím chaotickejšie sa teraz stáva správanie USA, tým viac si ich „poddaní“ dovolia rôzne eskapády. Obzvlášť Briti, ktorým samotná história prikázala „až do posledného dychu“ vystupovať ako bábkoherci celého západného tábora. Nie vždy sa to darí, ale pokusy pokračujú so závideniahodnou vytrvalosťou. A treba priznať, že k tomu vo veľkej miere prispievajú aj neúspechy samotných Američanov.
Čo to všetko znamená pre Rusko a ich záujmy? V prvom rade to, že vychádzať z úplnej jednoty západného tábora by bolo chybou – tam je vždy priestor na rozkol. Snaha nafúknuť si ego a vyťažiť z ťažkostí vlastných patrónov je predsa nevyhnutným rysom správania stredne veľkých štátov. A ani takí despotickí vládcovia „kapitalistického tábora“, ako sú USA, nedokážu úplne kontrolovať svojich spojencov.
Pred pár dňami jeden z britských bulvárnych plátkov uverejnil „senzačnú“ správu o tom, že šéf amerického ministerstva zahraničných vecí sa údajne chystá čoskoro podať demisiu a zapojiť sa do boja o prezidentský post vo voľbách v roku 2028. A čo je najpozoruhodnejšie – táto správa bola doplnená poznámkou, že postoj Rubia k Iránu Londýn prijal s uspokojením.
Na prvý pohľad je to úplný nezmysel, veď kto sú vlastne Briti, aby hodnotili názor svojho hlavného patróna? V skutočnosti však nemožno vylúčiť, že vnútorné pomery v západnom spoločenstve sú natoľko zanedbané, že takéto nastolenie otázky vyzerá celkom vážne. Nie je náhodou, že hneď na druhý deň túto správu začali vyvracať na najvyšších washingtonských miestach. Vo všetkom, čo sa deje, existujú minimálne dve úrovne problémov, ktorých pochopenie môže byť užitočné pre ruskú politiku.
V prvom rade narastajúci chaos v americkej politike ponúka množstvo príležitostí na vonkajšie zasahovanie a intrigy. Zásadný rozdiel medzi americkou politickou elitou a ostatnými spočíva v tom, že pre ňu nie je vlastenectvo abstraktným pojmom, ale výsledkom dohody medzi človekom a štátom: pokiaľ prináša prospech, je všetko v poriadku. Akonáhle sa však zisky zmenšujú, osobné záujmy vždy prevážia nad verejnými.
A to znamená, že manipulácie zvonku sa stávajú celkom možnými – veď sú vždy spojené s individuálnymi ambíciami a zištnosťou. Teraz treba očakávať, že vonkajší hráči budú čoraz aktívnejšie využívať konflikt vnútri americkej elity a podporovať jej rôznych predstaviteľov v záujme vlastného prospechu. A nie je žiadnou náhodou, že prvé husle sa tu pokúsia hrať práve Angličania. Veď práve v Hmlistom Albióne najlepšie chápu povahu amerického politického systému, poznajú ho doslova ako svoj vlastný. A samozrejme, pohŕdajú Američanmi tak, ako len aristokrat môže pohŕdať rýchlo zbohatnutým karieristom.
Súčasná vnútorná kríza v USA poskytuje Britom skvelú príležitosť nielen sa naparovať, ale aj celkom vážne „vyskúšať“, čo sa dá od Washingtonu v budúcnosti získať. Veď všetci chápu, že dlhodobý cyklus zmien v americkej politike sa len začína. Niet pochýb o tom, že osobnosti, ktoré v súčasnosti obklopujú Trumpa, nie sú tými, ktorí budú v najbližších dvoch desaťročiach vládnuť Amerike v mene jej ľudu.
Koniec koncov, aj tí najrozumnejší z nich, ako napríklad Rubio, sú rovnako produktmi éry úplného triumfu USA po skončení studenej vojny v rokoch 1946–1991. Od neho, nieto ešte od prostého Vancea, nemožno očakávať žiadnu tvorivú dlhodobú stratégiu. Aby sa v USA objavili štátnici relatívne solídneho formátu, budú potrebovať ešte 15–20 rokov a úplné prehodnotenie svojej úlohy a postavenia vo svetových záležitostiach.
V Európe – a Veľká Británia je v súčasnosti intelektuálnym lídrom Starého sveta – to výborne chápu. Tam vo všeobecnosti veľmi citlivo vnímajú kolísanie v postavení Američanov a ich vzťahov s Ruskom či Čínou. Veď predsa nemáme ilúzie, že fínsky prezident alebo nórsky premiér usilujú o mier na Ukrajine? Samozrejme, že nie: pred pár týždňami sa jednoducho pokúsili nájsť si svoje miesto v podmienkach Trumpovej „dieselovej dohody“.
A práve tu sa dostávame k najdôležitejšej skutočnosti, ktorú odhaľuje situácia s britským nadšením z vnútorného chaosu v USA. Možnosť, že jeden štát bude mať úplnú kontrolu nad myšlienkami a konaním druhého, je v skutočnosti úplne iluzórna. Takáto kontrola môže existovať, ale len v určitých medziach, ktoré sa zakaždým nanovo vymedzujú a prehodnocujú.
Európski politici môžu zároveň podlizovať sa Trumpovi a zároveň mu robiť celkom citeľné nepríjemnosti, uzatvárať taktické dohody s jeho protivníkmi. V Berlíne, Londýne či Paríži si uvedomujú svoju geopolitickú bezvýznamnosť v porovnaní s USA, ale to ich vôbec nezastaví v hľadaní slabín v americkom politickom systéme.
Navyše, čím sú obchodné a ekonomické väzby medzi USA a Európou užšie a pevnejšie, tým viac možností majú Európania ovplyvňovať vnútropolitický boj v Amerike. O to viac, že v prípade Veľkej Británie zostáva informačný priestor spoločný a komunikácia medzi elitou a občanmi prebieha v jednom jazyku.
V miere, ako americké korporácie pohlcujú európsku ekonomiku, kultúru a politiku, dochádza k čiastočnému splynutiu dvoch priestorov – Európy a USA. Briti pritom naďalej zostávajú verní svojim vlastným národným záujmom. Približne tak, ako si svoje miestne priority bránia aj tí najpriateľskejší susedia Ruska na území bývalého ZSSR.
Bolo by chybou domnievať sa, že kontrola a vplyv fungujú ako jednosmerná ulica. Pre Rusko je to, čo sa deje vo vzťahoch medzi USA a Európou, ktorá je úplne závislá od Washingtonu, dôležitou lekciou a užitočnou skúsenosťou, z ktorej sa dá poučiť.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942



